Pár: M2,
stevard/pilot
Varovanie:
romantika, homofóbia, 15+, vzťah muž/muž
Definitívny počet kapitol: 15. (delené na 2 časti)
Obsah: Misha (30)
pracuje ako stevard v jednej z veľkých leteckých spoločností...
Poznámka autorky: ešte
nikdy som neletela lietadlom, vedomosti mám
len z internetu a zo série dokumentov Letecké katastrofy. Z toho vyplýva
aj správanie členov posádky, ktoré no môže obsahovať isté nepresnosti,
vzhľadom na to, že sa v danej problematike až tak nevyznám.
Poznámka 2: Toto je posledná tohto týždňová aktualizácia, keďže musím ďalej písať seminárne práce :( Dnes som ďalšie dve odovzdala, ale ešte ich treba toľko odovzdať, že až... Dnes som len ráno rýchlo niečo doplnila a dala som si už pauzu, nie je to taká pohoda, ako písanie poviedok, to vám teda poviem... Už mám toho dosť, a to sme ešte ani nezačali... Ledva sa akosi držím... Budúci týždeň je samozrejme zápočtový a treba odovzdať ďalšie dve práce. Je mi z toho tak trochu na nič, ale snáď sa pozbieram a nejako to už dobojujem. Snáď.
PO ČASE...
Položil na
stôl šálky s horúcim čajom. Nezabudol ani na svoju
obľúbenú cukorničku. Akosi to už patrilo k jeho každodenným rituálom. Po
prepustení z bielej izby ho čakal ten najhorší boj. Dlho kládol odpor
samému sebe. Bojoval v bitkách proti vlastnému nespokojnému
a nariekajúcemu ja. Tomu, ktoré bolo unavené a prosilo
o ukončenie. Nikdy by si ani len
nepomyslel, že v takom mladom veku môže pociťovať takú neznesiteľnú ťarchu
na duši. Niekedy vyhrával, ale občas sa krčil v kúte a dúfal, že
všetko, čo najskôr skončí. Rituály mu pomáhali, udržať sa pod kontrolou.
Nechcel, aby sa stalo niečo podobné ako minulý týždeň, keď nastala recidíva
a opäť si ublížil, nie až tak vážne, ako naposledy, ale dostatočne na to,
aby pochopil, že bude musieť ešte veľmi dlho bojovať, kým sa mu podarí vymaniť
sa z toho začarovaného kruhu. Nateraz
mu však neostávalo nič iné, len
sa pokúsiť sa prežiť. Podarilo sa mu aspoň čiastočne vymaniť z tej
neistoty, doprial si dostatok času, aby si mohol všetko pokojne premyslieť. Bol
rád, že sa rozhodol pre Marka a pre ich vzťah. Počas terapie pochopil veľa
vecí, mal možnosť doslova nahliadnuť do samého seba. Mal za sebou už časť tej
ťažkej cesty, už vedel veci, ktoré mu predtým unikali. Vedel, že svojho
partnera chce mať pri sebe a bude bojovať o to, aby si opäť získal
jeho dôveru. Nateraz bol ich vzťah aj vzhľadom na okolnosti dobrý, ale vedel,
že ešte budú musieť na niektorých veciach popracovať. Nateraz mu stačilo len
to, že ostali spolu. Nič viac nepotreboval.
Až keď si bol
istý, že je všetko na stole rozmiestnené správne, sadol si vedľa svojho partnera.
Mark nazeral
do svojich materiálov, čas sa neúprosne pohol vpred a už zajtra ho čakala
tá rozhodujúca skúška. Pôsobil pokojne a vyrovnane, no veľa toho nezjedol a mierne sa
mračil. Neprerušoval ho. Len sa spokojne uvelebil na vankúšoch vedľa neho.
Sledoval, ako
Mark siahol po zošite s poznámkami. Ako po ňom netrpezlivo poklepal, kým
sa mu podarilo nájsť príslušnú stranu.
Misha opatrne
pridal trošku cukru do svojho čaju a starostlivo si ho zamiešal. Stále ho
tak trochu prekvapovalo, že s ním ostal, že vydržal to všetko, čo ho počas
predchádzajúcich týždňov neúprosne ťahalo ku dnu.
Nevedel si
predstaviť vedľa seba nikoho iného, nikoho natoľko fascinujúceho. Nikoho
natoľko starostlivého.
Mladý kapitán
medzitým odložil knihu späť na kôpku a zavrel aj zošit. Jeho príprava na
skúšku sa týmto končila.
„Na dnes už
stačí. Myslím, že som pripravený... Ďakujem ti za čaj, dáme si k tomu ešte
niečo... niečo sladké...“ odsunul svoje poznámky a obrátil sa k svojmu
partnerovi.
„To je dobré.
Viem, že ty to dokážeš... Jasné, čokoľvek len chceš...“
Mark sa k nemu
naklonil a pobozkal ho. Opätoval mu jeho starostlivosť, dával mu najavo
všetku lásku, ktorej bol schopný. Chvíľu im trvalo, kým sa spoločne delili o sladkosť
tých bozkov. Potom už obaja presunuli pozornosť k svojim šálkam. A chvíľu
mlčky pili.
Napokon sa
Misha už len túlil k svojmu partnerovi a bolo mu tak dobre.
„O ktorej ťa
to zajtra čaká?“ nepýtal sa ho na to, lebo nechcel, aby sa zbytočne stresoval,
ale nateraz to potreboval vedieť.
„Začínam až o pol
desiatej. Trocha teórie na zahriatie a potom simulátor. To už bude horšie,
keď mi tam začnú dávať všelijaké stresové situácie, keďže práve naposledy som
na jednej dosť pohorel, ale vtedy som nebol pripravený, teraz je to iné...“
znelo to tak sebaisto, že nemal dôvod tomu neveriť.
Okrem toho si
veľmi dobre spomínal na ich spoločný let na to, ako dobre Mark reagoval v kokpite,
počiatočná nervozita sa veľmi rýchlo vytratila.
Tá neistota
sa postupne vytrácala.
„ Chcem ísť s tebou...
Počkám ťa... A potom by sme mohli niečo spolu podniknúť...“ vedel, že sa
tam nebude nudiť. Mal tam pár známych, keďže si tam robil tú svoju licenciu na
jednomotorové lietadlo. Okrem toho nechcel len tak sedieť doma, kým sa bude
jeho partner trápiť na skúške. Chcel tam byť s ním.
Misha si uvedomil,
že sa opäť chveje, že sa mu lyžička trasie v rukách a rytmicky naráža
do šálky.
Bál sa toho,
že to odmietne. Nechcel ostať doma sám. Potreboval ísť na tú skúšku s ním.
Vedel, že ak sa to podarí a jemu tiež dobre dopadne záver terapie, tak sa
budú môcť obaja vrátiť k svojmu bežnému životu. Tešil sa na to, že budú spolu
lietať, že sa všetko opäť rozbehne a on bude opäť cítiť, že má svoj život
vo svojich rukách.
„Budem rád,
ak ma prídeš podporiť. Hlavne, keď ma bude skúšať tvoj otec.“
„Tak to ti naozaj držím palce...“
„Tak to je naozaj
dôležité, aby som tam bol... Pre prípad, že by ti chcel robiť problémy...
Prepáč, ja možno som mu nemal povedať všetky tie veci...“
Všetko sa to
zomlelo akosi rýchlo. Neuvažoval o tom. Povedal im to, aj keď vedel, ako
na to zareagujú. Nemohol sa však prinútiť hovoriť o Markovi iba ako o svojom
spolubývajúcom. Dalo by sa povedať, že tým v izbe vypuklo menšie peklo.
Otec mu jasne povedal, nech sa u nich neukazuje, matka len krútila hlavou
a tvárila sa, že nič z toho neplatí.
Sestra
položila otcovi ruku na plece a čo najzmierlivejším tónom ho požiadala,
aby prestal kričať.
„To je v poriadku. Som rád, že si to povedal.
Vtedy som pochopil, že chceš pokračovať, že ti na tom záleží. Postavil si sa aj
otcovi, aj keď to nebolo ľahké... Netráp sa kvôli tomu... Nepredpokladám, že
bude robiť väčšie problémy ako väčšina inštruktorov.“
