Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
poznámka: Sledujem stav ankety, zatiaľ to vyzerá tak, že viac hlasov dostalo prípadné pokračovanie.
táto kapitola je tak trochu akčná, ak sa to dá tak povedať. S tejto poviedky sa momentálne stáva hlavná poviedka, keďže Stevard skončil, takže bude pribúdať asi tak najčastejšie zo všetkých poviedok. Momentálne opravujem Univerzitu, takže nič nové teraz nezačínam, ale keď sa dostanem po V. časť, tak sa snáď objaví aj niečo nové. Staré poviedky však majú prioritu.
Noc plesu...
Gareth sa nervózne poobzeral po
plesovej sále. Ich škola nikdy neobjednávala nič, čo by bolo mimo školského
pozemku. Jednoducho otvorili svoju najkrajšiu miestnosť, v ktorej zvyčajne
prebiehalo skúšanie tanečných vystúpení. Bola to už taká menšia školská
tradícia zoskupiť sa tu. Svoju partnerku
Deliu držal za ruku, a zľahka ju viedol tak trochu ďalej od hlavného
parketu. Bol nervózny, lebo Lucy a Max mu už pred nejakým časom zmizli z očí.
Šli spolu tancovať, chvíľu ich videl v hlavnej časti, a očakával, že
sa k nim čoskoro pridajú. Max bol preverený a podľa toho, čo sa o ňom
dozvedeli, nevedel nič o činnosti svojho drahého otca. No to neznamenalo,
že mu chcel dovoliť, aby ostal s jeho kamarátkou počas celej noci sám. Okrem
toho učiteľský dozor tu mal ostať asi tak do polnoci, potom to už malo byť viac
odviazané, aspoň tak to mali starší študenti zariadené.
Pohľadom prešiel po pánovi B,
ktorého si práve požičal riaditeľ školy. Závidel mu to, ako sa vie rýchlo
zmeniť na príjemného spoločníka. V jeho prípade to tak dobre nefungovalo.
„Pôjdeme tancovať?“ opýtala sa ho
Delia.
„Áno, myslím, že to môžeme
skúsiť...“ nesmelo sa na ňu usmial a pokúšal sa pôsobiť uvoľnene. No
nedarilo sa mu. Nepôsobilo to až tak prirodzene, a jeho spolužiačka to
okamžite vycítila.
„Ak nechceš, nemusíme... Nezdá sa
mi, že by si...“ znelo to dosť sklamane, tak sa rozhodol radšej pre pravdu,
aspoň čiastočnú.
„To nič... Nevšímaj si ma...
Jednoducho sa bojím o Lucy. Max sľúbil, že sa sem vrátia a už prešlo
dosť času...“
Chápavo sa usmiala.
„Máš ju rád?“ opýtala sa.
„Áno, je ako moja sestra.“
„Neboj sa. Tu jej nič nehrozí.
Sme tu v bezpečí...“
„Nepáči sa mi, že sa niekam
stratili... Sľúbili predsa, že budú len tu blízko...“ ďalej sa nervózne
obzeral.
Naozaj tomu chcel veriť, ale
kvôli istým udalostiam muž nemohol byť len bezstarostným dieťaťom. Nikomu nič
nepovedal. Nechcel, aby pán B ľutoval, že mu toho toľko povedal, ale rozhodne si
kvôli tomu dával väčší pozor na ľudí okolo seba ako predtým.
„No, možno tuším, kam mohli
ísť... Poď pozrieme sa... No najprv skúsme ešte raz prejsť sálu...“
Predrala sa dopredu ako prvá, ich
ruky boli stále spojené, preto nebol problém ju nasledovať. Prešli úplne
všetko, ale nikde ich nevideli. Delia dokonca zastavila pár ľudí a opýtala
sa ich, či nevideli Maxa.
Tento malý prieskum sa ukázal byť
ako veľmi prospešný, keďže napokon zistili, že spoločne opustili sálu.
Spolu s Deliou takisto zamierili
von. Našli ich sedieť v školskom parku. Keby len sedeli ani trochu by ho
to netrápilo, ale oni sa bozkávali.
Gareth pustil ruku svojej
partnerky a rozbehol sa omnoho rýchlejšie, ako ona. Zdrapil svojho
priateľa za košeľu a odhodil ho na bok.
„Nechaj to... Nič sme predsa...“
kričala Lucy, ale on ju nepočúval. Na také niečo ešte nebola dostatočne
vyspelá. Rozhodne nie, Max sľúbil, že sa k nej bude správať slušne... To
mu rezonovalo hlavou a nedokázal sa toho zbaviť. Uľavilo sa mu, až keď
svojho priateľa udrel. Rozhodne nie len tak slabo, ako medzi priateľmi ale
natoľko silno, až sa mu pustila krv z nosa. Max si rukami chránil hlavu,
po celý čas niečo mumlal, ale nepomáhala to. Gareth ho pevne držal v zovretí
a nedovolil mu ani poriadne dýchať.
Nevšímal si zdesený hlas svojej
partnerky, ktorá sa ho pokúšala odtiahnuť na bok. Povolil zovretie, až keď sa
objavili ochrankári a donútili ho ustúpiť.
„Ty si blázon... No tak... len
jeden bozk... nič to nebolo len jeden bozk...“
zachripel Max.
Nemal mu čo povedať.
Pozrel sa na Lucy. Triasla sa a plakala.
Chcel jej povedať, aby sa tým netrápila, ale nedostal na to príležitosť.
Odviedli ho odviedli do jednej z bočných miestností a zamkli ho tam.
Tušil, že z tohto budú riadne problémy, ale vôbec mu to neprekážalo. Na niečom
takom sa nedohodli. Nemal dovolené sa jej dotýkať. Hneď ako ich takto uvidel,
spomenul si na to, ako tam Lucy bezmocne čakala na to, či na ňu vystrelí alebo
nie. Myslel si, že to má už za sebou, ale ukázalo sa, že stačí len málo a opäť
sa to v ňom nanovo ozve. Už to chápal, aké je ťažké, zbaviť sa takých
temných záležitostí.
Keď sa dvere opäť otvorili,
neboli to ani ochrankári ani jeho poručník. Díval sa do tváre akéhosi muža, už
ho videl predtým, keď vstupovali do sály, bol to jeden z hostí, ktorého si
všimol hneď pri vstupe. Osobne ho nepoznal. Pôsobil úplne obyčajne, ako každý
iný lepšie oblečený chlap v tejto spoločnosti.
Pristúpil až celkom blízko k nemu.
„Čo chcete?“ odsekol nahnevane.
„Buď zdvorilý, chlapče.
Zdvorilosť je dôležitá, hlavne ku mne, ale to sa časom naučíš...“ znelo to
takmer ako vyhrážka.
„Kto ste?“
„Poslali ma za tebou. Dostal si
predsa ten odkaz, alebo nie?“
„Aký odkaz?“
„Tú správu o tom, že sa
niekomu páčiš...“
„Dostal, ale čo to má spoločné s vami...“
„Neposlalo ju žiadne dieťa z tejto
školy, ale môj klient. Chcel sa s tebou stretnúť osobne. Bola to len
zámienka, ako sa k tebe dostať... Požiadal som toho chlapca, toho Ismaila,
aby ju vložil do schránky a on to urobil...“
„O koho ide?“
„Je to osoba, ktorej veľmi záleží
na tom, kto sa poneviera okolo ich rodinného majetku. Je to osoba, bez ktorej
by si nemal na sebe taký drahý oblek a nežil by si takmer ako nejaký
princ...“
„Otec pána B?“ opýtal sa.
„Správne, chlapče.“
„Nemám dôvod sa s ním stretávať.
Nemáme si čo povedať... Odíďte...“ pokúšal sa zniesť ako jedno z tých namyslených
deciek, ktoré posiela preč otravného služobníka, ale do jeho hlasu sa vkrádal
strach.
Muž sa uškrnul.
„Obávam sa, že to nepôjde...“
Prekonal aj poslednú vzdialenosť
medzi nimi a schmatol ho. Gareth sa pokúšal vymaniť z jeho zovretia,
ale vôbec sa mu to nedarilo.
„Pánove rozkazy sa zmenili.
Nechce vás mať v blízkosti svojho syna... už nechce žiadne rozhovory...“
Gareth pocítil drobné bodnutie. Nemohol kričať. Nemohol robiť absolútne nič,
cítil len ako jeho vedomie pláva na neistých vlnách...
Začul kroky, niečo ho odhodilo.
Dopadol na zem, oči sa mu zavreli. Cítil len, ako sa mu po tele šíri pálivá
bolesť.
