Obsah: Gareth David L. (17) žil už od
narodenia v detskom domove, jeho matka ho opustila, otec sa vzdal
rodičovských práv a nikdy ho nenavštevoval. Bol rovnaký ako všetky tie
ostatné deti, ktoré sa stali súčasťou systému. Pred dvomi rokmi sa však objavil muž, ktorý sa stal
jeho poručníkom, a on sa akosi nevedomky stal súčasťou života toho bohatého
a privilegovaného muža.
„Gareth...“
Po dlhom čase konečne počul
nejaký hlas a bol schopný rozoznať, čo daná osoba povedala. Prudko zalapal
po dychu a pokúšal sa otvoriť oči, šlo to prekvapivo celkom dobre.
Rozmazaný obraz sa postupne vyjasňoval, trvalo takmer nekonečne dlho, kým
pochopil, že oči, ktoré ho tak uprene pozorujú patria jeho poručníkovi.
Chcel sa nadvihnúť, ale
nepodarilo sa mu to urobiť tak ako zamýšľal, niečo ho zabolelo natoľko, že ho
to prinútilo klesnúť opäť do polohy, v ktorej si pripadal úplne bezmocný.
Nepohybovalo sa mu vôbec dobre, telo reagovalo veľmi pomaly, ťažko sa mu hýbalo
a cítil podivný tlak na miestach, kde by ho rozhodne cítiť nemal. Zdesenie
siahol po prikrývke, ale pán B mu nedovolil odkryť sa.
„Lež, Gareth, ešte nemôžeš
vstať...“ napomenul ho prísne. Napravil mu prikrývku a prisadol si
k nemu.
„Čo mi urobil?“
Bol rád, že dokázal sformulovať
aspoň jednu rozumnú vetu. Všetko sa mu akosi plietlo, ledva zo seba dokázal
udržať pozornosť.
„Vpichol ti látku s podobným
zložením, ako tá, ktorú dali Lucy. Tvoja dávka bola omnoho vyššia, spôsobila
dočasnú paralýzu a množstvo iných prejavov, ktoré ešte musíme monitorovať.
Je to pod kontrolou. Budeš v poriadku, ale ostaneš v posteli a žiadne
pobehovanie ešte nie je dovolené...“ chytil ho za ruku, Gareth bol rád, že
niečo také urobil. Jeho prítomnosť mu pomohla trochu sa zorientovať.
„Ste... ste všetci v poriadku?“
opäť sa v duchu zaradoval nad úspešnosťou svojho snaženia.
„Áno, sme.“
Pán B bol nezvyčajne tichý,
odpovedal len na otázky a tváril sa veľmi vážne. Jeho pekná tvár bola
zrazu až príliš smutná. Povolil zovretie a opatrne ho pustil.
„A Lucy?“
„Je vo svojej izbe. Rozhodol som
sa, že tu ostane s nami. Požiadal som o to aj úradne. Zatiaľ ešte len
na skúšku, ale...“
„To preto, že si sa obával, že
zomriem a...“
Chcel, aby sa to stalo. Úprimne v to
dúfal, ale zrazu mu napadlo niečo, na čo by nikdy predtým ani len nepomyslel.
„Žiarliš? To som nečakal, že sa
budeš tak rýchlo báť o svoje postavenie...“
Jeho zverenec sa nespokojne
zamračil. Neočakával protiútok z jeho strany.
„Kto povedal, že žiarlim... ja
len...“ no hneď ako to vyslovil, uvedomil si ako sa práve začal správať. Naozaj
sa tak trochu obával, že by mohol byť tak rýchlo nahradený. No hneď ako si o tom
dlhšie pouvažoval pochopil, že jeho partner by niečo také neurobil. Ich vzťah
bol iný, nešlo len o to, aby... Lucy by tam teraz mohla byť v nebezpečenstve,
keď sa už s nimi natoľko zaplietla a chcel, naozaj to chcel, ale
teraz sa už aj čiastočne bál, či náhodou kvôli nim neskončí ešte horšie ako v domove,
ale aj tak trochu žiarlil. To si
musel priznať, že to v poslednom čase trochu preháňa.
„Prepáč, samozrejme, že sa teším
ja len, vôbec ma nepočúvaj... neviem, čo to so mnou je... Nechajme to ja...
Môžem ťa aspoň objať... Som rád, že sme spolu, že som to akosi vydržal a ...“
natiahol k nemu ruky, aj keď ho to stálo veľa úsilia. Podaril sa im aj
jeden mimoriadne opatrný bozk, bolo to príjemné, také nežné...
Cítil sa omnoho lepšie, keď si ho
k sebe privinul. Opatrne, aby mu náhodou neublížil, bolo to trochu bolestivé,
ale stálo to zato. Cítil, že žije, že má pri sebe svoju rodinu, no netrvalo to
dlho, lebo jeho telo to nezvládlo tak, ako predpokladal.
„Musím s tebou hovoriť ešte
o jednej veci. Skôr než ťa príde skontrolovať Simon...“ zdalo sa, že to
bol dôvod, prečo sa tváril tak vážne.
„Pokojne pokračuj, potom ako som
bol nadrogovaný nejakých najatým chlapíkom už zvládnem všetko...“
Pán B sa k nemu naklonil a opäť
napravil prikrývku, ktorú svojou činnosťou tak trochu poskrúcali. Pozorne ich
opäť napravil a keď zdvihol hlavu, Gareth pochopil, že ho zrejme nečaká
nič príjemné.
„Podpísal som tie papiere...“
Najprv tomu nerozumel, potom ako
s ním tá látka zamávala si akosi nedokázal spájať veci dokopy.
„Aké konkrétne?“
„Adopčné papiere...“
„To je v poriadku. Lucy sa k nám
bude hodiť... Mňa si nevšímaj...“ stále sa tak trochu hanbil za svoju prvú reakciu.
„Nie, na tie jej mám ešte nejaký
čas. Je to priskoro. Podpísal som TIE
TVOJE...“
Gareth pokrútil hlavou.
Musel zle rozumieť. Určite tomu
zle rozumel. Niečo také predsa nemohol urobiť.
„Podpísal si papiere, na základe ktorých som sa stal tvojím synom?
Oficiálne... Tie papiere...“
„Áno, podpísal som ich...“
„Prečo?“
Boli obdobia, keď si želal stať
sa jeho synom, ale teraz sa obával, že to preňho bude ťažké.
„Môjho otec mi narobil problémy s úradmi.
Odniekiaľ vytiahli akýsi predpis podľa, ktorého si voľný na adopciu, keď prejde
určitý čas... A to, čo sa ti stalo... Je mi jasné, že to bol on, naznačili
mi, že sa to toho pustil, aj keď nie priamo, ale ja viem získať odpovede, ak je
to potrebné... Všetko to prekrútil, tak aby to vyznelo, že pri mne sa nemáš
dobre... Údajne sa objavila aj rodina, ktorá o teba prejavila záujem... Išlo
o nastrčených ľudí... Zrejme by sa odtiaľ už nevrátil. Túto situáciu musím
s otcom raz a navždy vyriešiť, ale ešte to nejaký čas potrvá... Bolo
to nevyhnutné opatrenie...“
„Prečo to vôbec robí? Prečo sa do
toho stará... Nestačilo mu to, čo mi urobil...“
„Nie som si istý. Nikdy mi na nič
nedal jednoznačnú odpoveď. Ako to myslíš?“
„Ten muž... on mi povedal, že za
všetko vďačím jemu, že sú to jeho peniaze... on...“
„To bol môj otec... On ho poslal?“
Pán B zišiel z postele.
„Tak mi to ten chlap povedal.
Chytili ste ho?“
„Prebodol sa nožom, skôr než sme
sa k nemu dostali... Už nám nič nepovie...“
„Čudný vrah...“
„Môj otec má okolo seba zbierku
čudných ľudí. Pracujú preňho osobnosti, s ktorými mám aj ja značné
problémy. Ešte raz mi podrobne povedz, čo všetko ti ten muž naznačil...“
Gareth sa pokúšal spomenúť si na
čo najviac podrobností. A rozhodne dúfal, že žiadneho z jeho ďalších
zamestnancov už neuvidí.
