Stalker 3. kapitola 1/3

 arovanie: posadnutosť, sebauspokojovanie, obťažovanie, voyerizmus

pár: Gareth/John a i.
obsah: Gareth pozoruje svojho suseda Johna a jeho rodinu. Nemá pred ničím rešpekt. Dokonca umiestnil kameru aj do ich domu.
On sám žije samotárskym životom, bez priateľov, dokončuje posledný ročník na strednej, ale škola ho vôbec nezaujíma, jediné čím je posadnutý je jeho príťažlivý sused a jeho dokonalá rodina.  Kým on má všetko, Gareth žije v prázdnom dome, dostáva od matky na účet peniaze, aby mohol dokončiť školu, potom sa už o seba musí postarať sám... Po starých rodičoch mu ostal len dom, ktorý je nie práve v najlepšom stave...
No počas svojho pozorovania zisťuje, že veci nie sú vždy také ako sa zdajú...

predpokladaný počet kapitol: 10 (delené na 3 časti, po 2 str. 1 kap/6 str.) 

„Mal by som ísť...“ zamumlal rozpačito.  Už dosť dlhú dobu si vychutnával svoju pozíciu. Dotyk šéfových rúk bol príjemný. Dalo by sa povedať, že sa s ním maznal, a aj keď si nedovolil nič, čo by medzi nimi už dávno nefungovalo ako určitá forma odmeny pre poslušného zamestnanca.  Napriek tomu medzi nimi stále ešte bola hranica, ktorú sa ani jeden z nich neodvážil prekročiť.

„Tak to bude najlepšie.“

Issac sa opäť stiahol do tej svojej ulity. Nebolo rozumné ďalej zotrvávať v jeho prítomnosti. Okrem toho musel aj pracovať, inak by to vyzeralo dosť podozrivo. Už aj tak sa držal dlhšie, než by bolo treba.

Práve keď sa vrátil na predajňu, Pam mala na pulte jeden z tých nových počítačov značky XXX, zabalený v obale a pripravený na predanie zákazníkovi. Bol to ten najlepší model, ktorý tento rok vyšiel a nanešťastie aj jeden z najdrahších. Gareth naňho chvíľu túžobne hľadel, no on už aj tak dostal motorku, čo bol tiež veľmi pekný darček k narodeninám, takže bol celkom spokojný. Niečo také by si aj tak nemohol dovoliť. Mienil sa za to otcovi v najbližšej dobe, keď budú návštevného hodiny, poďakovať.

Steve, jeho starší kolega, práve vypisoval papiere a ešte chvíľu hľadal darček, ktorý mal byť k tomuto modelu priložený. Dávali k nemu aj RPG hru od ich nového dodávateľa. Bola pomerne obľúbená, no on nebol až tak veľmi zameraný na hry, pravdupovediac, nikdy pri žiadnej dlho nevydržal. Čo však neznamenalo, že takýto bonus považoval za zbytočný. Steve hry rád komentoval a písal o nich recenzie na svojom blogu, niektoré z nich vďaka jeho recenziám aj vyskúšal, práve preto pozorne sledoval akým spôsobom CD prikladal k darčekovému baleniu, už ho poznal natoľko, aby vedel rozlíšiť, či tú hru považuje za trhák tohto leta, alebo totálny prepadák. Podľa toho ako sa tváril teraz, to mohlo byť niečo skutočne veľmi dobré.  Aspoň tak to usúdil zo svojho pozorovania. Bola to rozhodne špeciálna zásielka.

Navrch pripevnil aj akúsi darčekovú kartičku. Pokiaľ to zákazník vyžadoval, tak to zvyčajne robili, ale zvyčajne používali svoje kartičky a nie niečo také pekné, čo takmer vyzeralo ako nejaké umelecké dielo. A potom urobil niečo, čo jeho mladému kolegovi takmer vyrazilo dych.

Prisunul celý ten balík ku Garethovi  a povedal:

„Toto je pre teba... Všetko najlepšie...“

Chvíľu naňho hľadel takmer v nemom úžase.  

 „Ty si zo mňa robíš žarty?“

Steve pokrútil hlavou.

„Objednávka prišla online včera ráno. Je vyplatený. Zastavil sa tu taký chlapík, s tvojou fotkou a...“

„Niekto z televíznej hry?“ prednedávnom sa zapojil do jednej televíznej súťaže, ale keďže nikdy nevyhrával, neprikladal tomu žiadnu dôležitosť.

„Nie, pýtali sme sa ho na to, ale on povedal, že ťa len chce prekvapiť. Požiadal nás, aby sme na to dali darčekové balenie a odovzdali ti to,“ nadšene mu začal potriasať rukou a ešte raz srdečne blahoželať. Pridali sa k nemu aj ostatní kolegovia, chvíľu dostával pusy na líca, a každý si s ním potriasal rukou. Niečo také už dávno nezažil.

Gareth šokovane hľadel na ten balíček. Niečo také skrátka nebolo možné. Nemal nikoho, kto by mu dával takéto drahé dary. Na okamih mu mysľou prebleskla spomienka, na mužov z minulej noci. Pamätal si na to, ako mu ten hlavný útočník povedal, že ak bude poslušný, dostane všetko, čo bude chcieť, ale predpokladať, že by násilník vedel kedy má narodeniny bola hlúposť, okrem toho táto objednávka prišla skôr než s ním vôbec prežili všetky tie veci. Preto túto možnosť okamžite zavrhol ako absolútne nepravdepodobnú.

Keď kolegovia dokončili gratulácie, pokračoval v rozhovore so Stevom.

 „Máte jeho meno, však? Nie som si istý, kto to poslal a chcel by som sa tej osobe poďakovať,“ priznal napokon.

„Bolo to zaplatené v hotovosti, tak nič uvádzať nemusel, ale možno bude niečo na darčekovej kartičke. “

„Pozriem sa.“

Bola ručne vyrábaná, vyzeralo to, akoby prednú stranu niekto starostlivo namaľoval, pôsobilo to takmer ako nejaký miniatúrny abstraktný obraz. Prelínali sa tam rôzne tvary a farby a všetko to pôsobilo tak veselo a optimisticky. Uprostred sa dalo rozoznať veľké G.

Natiahol sa po nej a otvoril ju.

Všetko najlepšie k tvojim... narodeninám...

Bola tam vytlačená tá klasická formulka, ale pod ňou sa nachádzalo niečo omnoho zaujímavejšie. Niekto tam rukou dopísal:

S láskou

Joel

To písmo poznal dobre. Patrilo jeho strýkovi. Osobe, ktorej dôveroval viac než vlastným rodičom. Otcov mladší brat rád zanechával písané odkazy, správy a mobily, to nebolo nič preňho. A bol to práve on, čo mu nakreslil na chladničku rozvrh a popísal jednotlivé dni. Predtým než odišiel do práce nechal mu zvyčajne v kuchyni lístok, v ktorom ho vtipnou formou presviedčal, aby nezabudol na raňajky. Nie vždy sa najedol, ale tie lístky čítal a bol rád, že sa oňho niekto zaujíma. Mal celú škatuľku takýchto malých odkazov. Dlho sa na ne nedíval, lebo mu to spôsobovalo bolesť, ale nedokázal ich len tak niekam odhodiť. A teraz po dlhom čase držal v rukách ďalší z nich. Vyzeralo to takmer, akoby bolo všetko v poriadku, akoby sa Joel mal každú chvíľu nahrnúť dovnútra a zagratulovať mu osobne.

Takýto dar by si mohol dovoliť. Od neho by niečo také očakával, nebyť toho, čo sa stalo. Tento lístok mu nepriniesol radosť.

„Ako vyzeral?“ hlesol znepokojene.

„Ťažko povedať, taký bežný typ. Nič výnimočné...“

Otriaslo to ním. Na chvíľu sa mu celý svet zatmel pred očami.

„No tak, zlatko, čo je to s tebou...“

Pam ho odviedla dozadu, k otvorenému oknu a podala mu pohár vody. S chvejúcimi sa rukami si ho od nej prevzal.

„Nič to nie je. Len som to nečakal...“

„Chvíľu si tu poseď, kým ti nebude lepšie...“

Odpil si zo svojho pohára. A díval sa na tú kartičku, akoby mal v rukách odistenú bombu. Joel bol mŕtvy, nepochyboval o tom, keďže ho videl vystaveného v rakve, a neskôr aj na pohrebe. Predtým ho bol aj identifikovať v miestnej márnici, aj keď jeho smrť ani zďaleka nebola jedna z tých príjemnejších. Dlho sa z toho spamätával. Až prítomnosť pána B ho odpútala od myšlienok na to nehybné telo.

Musíš tam ísť a zobrať ten počítač. Doma ho preskúmaš a zistíš, čo to má znamenať. Hlavne nepanikár.

Prikázal si vo svojich myšlienkach. Nasadil svoj zvyčajný výraz pokojného chlapca a odložil si darček do priehradky pre zamestnancov, aby na pulte nezavadzal a pokojne sa vrátil k svojej práci.

Tým sa však jeho pátranie neskončilo.