pár: LV/RW
fandom:HP
autor: Darkway (moje bývalé ja, nie jediné) teraz : Merope Merzmer
upozornenie je to stará poviedka...
fakt je to jedna z mojich prvých poviedok, kt. som mala na inom blogu, a potom som prestala a opäť som si zmenila meno na Merope, aj keď tam som to neuviedla, ale stále je to moja poviedka.
poviedka bola dokončená, ale neprešla editáciou. Jednotlivé časti sú krátke, lebo vtedy som písala tak krátko.
Prečo ju sem dávam až dnes, lebo som na ňu zabudla a včera som si ju opäť všimla, lebo si upratujem veci pred prechodom na nový komp. A uvedomila som si, že už nie je celá na nete...
poznámka: kapitola už rovno prešla ak korektúrou, úplné nová kapitola, v pôvodnej koncepcii nebola...
Hodnotenie
Hodnotenie
Sykot
hada ma po dlhom čase prinútil otvoriť oči. Videl som ho pred sebou, sledoval
som ako plazí smerom ku mne, inštinktívne som sa odsúval čo najďalej od neho,
no môj pohľad aj tak nakoniec patril hlavne Temnému pánovi. Bol som presvedčený
o tom, že prikáže hadovi, aby to so mnou skončil. Tá predstava bola desivá
aj oslobodzujúca zároveň.
Prestal
som sa posúvať smerom k mrežiam, a tentoraz už bez pohnutia som čakal
na to, čo so mnou napokon urobí. Bol som pokojný, takmer nezúčastnený, akoby
práve teraz nebolo rozhodované o mojom osude.
Had
sa nehýbal, zotrvával blízko mojich nôh, no nezaútočil, len sa na mňa díval, čo
mi však stačilo k tomu, aby celé moje telo ochromil strach.
„Čo
ešte chcete...“ pokúšal som sa dostať do svojho hlasu viac sebaistoty, ale bolo
to len akýsi chabý pokus.
„Potter neprišiel na dohovorené stretnutie...“
vyhlásil chladným hlasom.
Cítil
som ako sa had pri mojich nohách opäť pohol, s námahou som ich pokrčil a pokúšal
som sa nehľadieť do tých planúcich očí, ktoré sa na mňa aj naďalej upierali.
„Ak
neprišiel, mal na to svoj dôvod...“ obhajoval som svojho priateľa, a nedokázal
som uveriť tomu, že po mňa neprišiel. Práve on, práve Harry, ktorý sa takmer
bez rozmyslu vrhne do záchrannej akcie, stačí ho len správne postrčiť.
„Zdá
sa, že mu na tebe nezáleží tak veľmi ako sme si mysleli.“
„Klamete!“ môj výbuch zlosti prekvapil aj mňa samotného,
pocítil som ako slabé čiastočky mojej mágie prebleskli cez miestnosť. Cítil
som, ako ma tie červené oči opäť vťahujú do svojej vražednej hry.
„Pozri
sa na mňa,“ prikázal Voldemort. Po prvý raz som si dovolil pomyslieť naňho ako
na Voldemorta, tak ako to robil Harry, dúfal som, že mi to dodá odvahu. Bolo to
márne, nepomohlo to.
Had
sa pomaly sunul späť k svojmu pánovi, pozoroval som to zlovestné vlnenie a vedel
som, že je to zrejme jedna z posledných vecí, ktorú na tom svete uvidím.
Zhlboka
som sa nadýchol a čelil som tomu, čoho sa väčšina čarodejníkov najviac
obávala, díval som sa do tých štrbín popretkávaných červenou farbou. A vpustil
som ich do seba.
„Áno,
presne tak, presne tak to má byť...“ pochválil ma, akoby sme snáď boli na
nejakej obyčajnej vyučovacej hodine. Jeho prítomnosť v mojej mysli,
akokoľvek znepokojujúca bola, pohltila všetok strach a obavy, necítil som
nič, ponáral som sa doňho a nachádzal som len prázdnotu, a slabé odrazy
niečoho čo predtým zrejme boli pocity. Jeho radosť nebola skutočnou radosťou,
jeho hnev bol len slabým záchvevom, oproti tomu čo som práve teraz prežíval ja,
bolo jeho vnútro akoby prázdne.
Mal
som pocit, akoby spáchal hrozný zločin už len tým, že so sebou niečo také
urobil, niečo také neprirodzené, čo sa priečilo ešte aj mne, aj keď sám som
nemal priveľmi veľký citový rozsah, toto bol extrém, do ktorého by si nikto
neprial upadnúť.
Bolo
to miesto, kde nemôže nikto prežiť, len pulzujúca sila mágie bola prítomná a živá.
„Kým
tu budeš, neopustím tvoju myseľ... Potter tvoju utrpeniu neodolá... Spolu mu spôsobíme bolesť...“
„Nie,
to nesmiete...“ chabo som protestoval a pokúsil som sa spomenúť si na to,
čo mi Harry hovoril o hodinách so Snapom. No nikdy som niečo také skutočne
nemal možnosť vyskúšať, moje odmietnutie pre jeho myseľ nič neznamenalo,
zatlačil ešte viac, pred očami sa mi zatmelo.
Temný
pán opäť zdvihol prútik. Preletel som na druhú stranu cely a prudko vrazil
do mreží.
Nestratil
som vedomie, vďaka jeho prítomnosti v mojej mysli. Bolesť bola intenzívna,
pohltila všetko a ja som napokon prijal tú prázdnotu, ktorá ma obklopovala.