pár: Kim Myung-soo/Dennis O´Neil (napol Američan, napol Kórejčan)
varovanie: sex za peniaze, pyšný a rozmaznaný_uke, vzťah so starším mužom (pribl. o 10 rokov starším, žiadny dedo :D)
obsah: Myung-soo (18) sa nevie zmieriť s otcovým bankrotom. Aby si udržal životnú úroveň, na ktorú bol zvyknutý, prijme ponuku jedného z otcových bývalých obchodných partnerov a začne žiť životom vydržiavaného milenca.
Poznámka: poviedka bude vychádzať nepravidelne.
varovanie: sex za peniaze, pyšný a rozmaznaný_uke, vzťah so starším mužom (pribl. o 10 rokov starším, žiadny dedo :D)
obsah: Myung-soo (18) sa nevie zmieriť s otcovým bankrotom. Aby si udržal životnú úroveň, na ktorú bol zvyknutý, prijme ponuku jedného z otcových bývalých obchodných partnerov a začne žiť životom vydržiavaného milenca.
Poznámka: poviedka bude vychádzať nepravidelne.
Poznámka 2: napísané na základe jedného porna :D
to bolo teda náročné všetkých ich ustrážiť, keď ich je tak veľa...
Nabudúce očakávajte intenzívny se... ale nie, intenzívny dej :D bez sexu...
opäť len krátke dokončenie... tzv ráno po tom
Hodnotenie
Varovanie: Jedenástku
si pre seba rezervoval Kyung-pyo,
preto tentoraz prejdeme všetko cez jeho pohľad.
A potom
sa vrátime späť k M-S.
hodnotenie
venované Ell, Lilith.
„Vitaj Daniel,“ Kyung-pyo pozdravil svojho
rivala miernym úklonom hlavy, tak ako bolo v ich krajine zvykom.
„Ahoj, Kyung-pyo.“
Daniel mu jeho pozdrav opätoval. A posadil
sa na miesto určené preňho.
„Dáš si niečo?“
„Nie, ďakujem.“
Kyung-pyo
si sadol za svoj stôl, bol na svojom území, a predpokladal, že
tu bude preňho jednoduchšie s ním vyjednávať. Preto sa vyzbrojil
formálnosťou a pokúšal sa naňho nehľadieť ako na muža, u ktorého strávil
noc. Nebolo by to vhodné, nie teraz, keď sa chystali hovoriť o obchodoch. Pracoval
na tom, aby zohnal peniaze, no šlo po pomerne veľkú sumu a všetky jeho
predchádzajúce obchody boli ešte v stave napätého očakávania, okrem toho v jednom
z jeho podnikov prebiehala kontrola, preto si musel dávať pozor na to, aby
sa celá záležitosť zbytočne nekomplikovala. Uvedomoval si, že bude trvať takmer
štyri dni, kým sa mu podarí všetko nenápadne dohodnúť, Dennis mu pomáhať
nemohol, ten mal plné ruky práce s rodinným zasadaním. Preto sa musel
spoliehať hlavne na seba a na svoje schopnosti.
„Počúvam ťa, vytiahol si ma z domu príliš
skoro, ešte som si ani nestihol užiť spoločnosť toho vášho maznáčika...“
Mladý obchodník prešiel pohľadom po
zarámovanej fotke, ktorú mal na svojom stole. Bola z jednej oslavy, na
ktorej sa zoznámil so svojím terajším mladým milencom. Chcel by mať na stole aj
Dennisovu fotku, ale to mu jeho tvrdohlavý milenec nedovolil, preto mu
neostávalo nič iné len sa zmieriť s tým, že nikdy neukáže svetu svoju
pravú tvár a vždy bude len niečo predstierať, kvôli svojej rodine.
Preňho však bolo teraz dôležité, aby sa
ich chlapec čo najskôr vrátil k nim. Už aj teraz ho mal plnú hlavu,
nevedel čo sa bude diať, ak štyri dni ostane bez ich dozoru a ten muž si s ním
bude užívať, kým oni sa budú trápiť nad tým, ako zabrániť tomu, aby sa pustil
do ich firemného majetku.
Nedokázal sa tomu ubrániť a cítil,
že aj Dennis je na tom rovnako, zrejme preto bol ešte odmeranejší než zvyčajne
a mal zlú náladu, nerád podliehal takýmto veciam, ale Myung-soo, mal v sebe
niečo, čo ich oboch k nemu pripútalo natoľko, že sa ani len neodvážili pri
ňom zostať dlhšie než bolo nutné. Cítil, že je len otázkou času, kedy to mu
obaja naplno prepadnú, no ešte stále sa proti tomu úspešne bránil.
„Chcem s tebou prebrať našu dohodu,
a to čo si ochotný prijať ako kompenzáciu, aby sa táto záležitosť
vyriešila čo najskôr...“ odsekol chladne.
„Výborne. Čo navrhuješ?“ usmial sa
naňho.
Kyung-pyo
mu venoval jeden zo svojich najtvrdších pohľadov, vyhradených pre nepriateľov.
Ten jeho úsmev ho tak neskutočne
dráždil, hnevalo ho, že museli nechať chlapca
v jeho rukách.
„Mám isté pozemky, ktoré by ťa mohli
zaujímať...“ posunul k nemu zložku z poľnohospodárskou pôdou, ktorú
zdedil po matke, no nemal záujem sa o ňu osobne starať. Aj tak ju plánoval
predať, lebo do týchto záležitostí sa vôbec nerozumel.
Daniel si pozorne prezeral zložky,
prechádzal pripravené dokumenty a chvíľu to vyzeralo takmer nádejne, no
napokon ich zavrel a presunul ich k nemu.
„Obávam sa, že toto nie je presne to, o čo
by som mal záujem...“
„Skutočne? Je to prvotriedna pôda, na
ktorej sa dá...“ nenechal sa len tak ľahko odradiť, v presviedčaní bol
dobrý, stačilo len zatlačiť na tých správnych miestach, aj keď nebolo ľahké si
Daniela nakloniť na svoju stranu. Ten muž vždy vedel čo chce, a ako to
dosiahnuť, tváril sa uvoľnene a tak trochu
prekypoval pozitívnou energiou, ale bolo to len také pozlátko, vedel, že
v skutočnosti dosť chladne kalkuluje a má povesť nemilosrdného
žraloka, ktorý si vždy odtrhne to najväčšie sústo. Aj on býval taký hlavne čo
sa týkalo obchodu, zaujímalo ho len to, čo je preňho výhodné, a Daniel mu
prišiel do cesty práve počas jedného z tých bojov o čo najväčšiu
korisť. Nebolo možné ho odmietnuť pokiaľ si proti sebe nechcel poštvať istých
ľudí, preto si vybral radšej spoluprácu s ním než otvorené nepriateľstvo,
no teraz si už nebol taký istý, či to bol z dlhodobého hľadiska dobrý ťah.
„O tom niet pochýb, som ochotný nájsť
pre ňu využitie, počas našej ďalšej spolupráce, ale myslel som skôr na niečo
iné, niečo omnoho osobnejšie...“
„Čo presne považuješ za osobnejšie?“
tušil, že ak sa ho na to nespýta priamo, bude sa to celé len zbytočne
naťahovať.
Daniel sa naklonil k nemu.
„Chcem, aby ste ma prijali do toho vášho
malého spoločenstva...“
Kyung-pyo
sa pokúšal nedať najavo nervozitu.
„Nerozumiem.“
Daniel sa jemne dotkol jeho ruky. Cítil
to a považoval to za dostatočne nepatričné na to, aby ho vyhodil zo svojej
kancelárie, no tentoraz si to nemohol dovoliť. Potreboval si udržať jeho
pozornosť a vypočuť si to až do konca.
„Rád by som sa stal jedným z vlastníkov
toho roztomilého chlapca... Chcem sa dostať do vášho vzťahu a byť jeho
súčasťou. So všetkým, čo k tomu patrí. Mám záujem aj o tvojho druhého
partnera, mohli by sme si to dobre užiť aj s ním...“
Očakával niečo podobné, po tej noci bol
Daniel až príliš nadšený, bolo to jedným z dôvodov prečo trval na tom, aby
rýchlo opustili jeho dom, nechcel, aby pochopil, ako im na chlapcovi záleží a chopil
sa tejto príležitosti.
„O tom nemôžem rozhodnúť sám...“
vyhlásil opatrne.
Pokúšal sa nepodľahnúť svojmu hnevu a nedať
sa vyprovokovať.
Daniel naňho hľadel, napoly pobavene,
napoly spokojne.
„Ja už pôjdem... Povedal som všetko, čo
som chcel... Pozhovárajte sa a dobre si všetko rozmyslite... Budem
netrpezlivo čakať, buď na vaše peniaze, alebo na vašu odpoveď na môj návrh...“
