názov:
Rivals
paralelná poviedka k poviedke Ghosts
(poviedka Ghosts už začala vychádzať)
varovanie: trojka
pár: Kim Min Suk/Jung Kyoung-Ho/ Hyun Sang Hee
poznámka: Kim je z doramy shut up flower boy band
Kyoung-Ho (tam nehrá)
obsah: Stredoškolák Kim Min Suk sa nedokáže len tak ľahko vyrovnať so smrťou svojho najlepšieho kamaráta. Od chvíle ako sa dozvie, že šlo o vraždu, a je z nej podozrivý Jung Kyoung Ho popredný člen Yakuzy, nedokáže nájsť pokoj, stáva sa milencom tohto muža, aby sa k nemu dostal bližšie a zistil pravdu, no zároveň sa zaplieta aj do komplikovaného vzťahu so svojím spolužiakom...
paralelná poviedka k poviedke Ghosts
(poviedka Ghosts už začala vychádzať)
varovanie: trojka
pár: Kim Min Suk/Jung Kyoung-Ho/ Hyun Sang Hee
poznámka: Kim je z doramy shut up flower boy band
Kyoung-Ho (tam nehrá)
obsah: Stredoškolák Kim Min Suk sa nedokáže len tak ľahko vyrovnať so smrťou svojho najlepšieho kamaráta. Od chvíle ako sa dozvie, že šlo o vraždu, a je z nej podozrivý Jung Kyoung Ho popredný člen Yakuzy, nedokáže nájsť pokoj, stáva sa milencom tohto muža, aby sa k nemu dostal bližšie a zistil pravdu, no zároveň sa zaplieta aj do komplikovaného vzťahu so svojím spolužiakom...
poznámka: venovanie udeľujem postupne každému komentujúcemu...
hodnotenie
venované Ell, Lilith.
Po
týždni...
Min Su po prvý raz vstúpil do bytu
svojich rodičov.
Zdalo sa mu, akoby bol kľúč v jeho
rukách omnoho ťažší než zvyčajne.
„Som doma...“ povedal nahlas.
A díval sa na dvere, akoby
očakával, že ho každú chvíľu príde niekto privítať.
No vnímal len ťaživé ticho,
a zvláštny škripot, niečo čo sa predtým s jeho domovom nespájalo.
Spomenul si na mamin výrazný parfum, na
to, ako jeho vôňu vždy zacítil, keď sa vracal domov, no už tu nebola, vzduch sa
zmenil, náhle oťažel a on cítil ako mu chvíľu strach zvieral hrdlo.
„Tak som tu, prišiel som...“ skúsil to
ešte raz, aj keď vedel, že mu nikto neodpovie, no niektorí ľudia tvrdili, že
videli duchov svojich príbuzných, že ich cítili na miestach, kde sa často vyskytovali.
No on necítil nič mimoriadne.
Bolo to zvláštne vrátiť sa tam, po
takom dlhom čase, aj keď len kvôli tomu, aby si zbalil svoje veci. No už bol omnoho pokojnejší, zmieril sa s tým,
že rodičov viac neuvidí, aspoň nie na tomto svete, a existenciou nejakého
iného si nebol tak celkom istý.
Jeho milenci sa ponúkli, že mu
s tým pomôžu, ale on chcel ísť hore sám, potreboval trochu času len pre
seba.
Chcel sa rozlúčiť s tým miestom,
ktoré preňho bolo dlhý čas domovom.
Pomaly prešiel chodbou až k svojej
izbe, otvoril dvere a nazrel dnu, vyzeralo to tak rovnako ako predtým.
Jeho náhradná školská uniforma bola na
vešiaku, jeho počítač na stoličke, všetky jeho knihy, staršie hry, aj
oblečenie.
Pomaly položil veľkú tašku na svoj
písací stôl.
A začal systematicky vyberať veci
najprv zo skrine, potom so stola, zbalil svoj počítač, mp3 prehrávač a inú
menšiu elektroniku, ktorú mal v izbe.
Bolo to tam trochu rozhádzané, lebo polícia tam zrejme zaisťovala
dôkazy, no rodičia očividne nezomreli v jeho izbe, povedali mu, že ich
našli v obývačke.
Bolo to zvláštne, predpokladal, že sa
odtiaľto odsťahuje, keď sa dostane na nejakú univerzitu a pôjde bývať na
internát.
Mal pocit, akoby sa každú chvíľu mali
odniekiaľ vynoriť rodičia, to ticho bolo priam ťaživé, no neodvážil sa niečo
zapnúť.
Chcel sa sústrediť len na balenie.
Všetko to starostlivo naukladal do
jednej veľkej tašky.
Tak ako ho to učila mama, aby sa mu nič
nepokrčilo, potreboval svoje veci, nechcel, aby mu všetko museli opäť kupovať.
Jeho veci boli súčasťou toho života, na
ktorý nechcel tak celkom zabudnúť.
Preto všetko opatrne zabalil, zapol
zips a zdvihol tašku.
No skôr než definitívne opustil byt,
zamieril k obývačke, zhlboka sa nadýchol a otvoril dvere.
Zhlboka sa nadýchol a nazrel dnu.
Obývačka vyzerala rovnako ako zvyčajne,
už tu bolo upratané, možno až príliš čisté.
Pohľadom prechádzal po všetkých
veciach, akoby hľadal niečo, čo by malo byť preňho ešte dôležité.
„Tak ja pôjdem, dobre... už pôjdem...“
povedal, akoby sa s nimi skutočne lúčil, aj keď vedel, že ho ešte čaká
pohreb, ktorí sa nezaobíde bez liekov na upokojenie.
No ich telá boli ešte stále predmetom
vyšetrovania a on nevedel, čo presne bolo príčinou tohto útoku.
Ešte nebol dostatočne silný na to, aby
dokázal klásť otázky tým správnym ľuďom.
Opatrne
zavrel dvere a pomaly vyšiel z bytu.
Zamkol, strčil si kľúče do vreciek a vrátil
sa k svojim milencom, ktorí naňho čakali pri aute.
„Si v poriadku?“ opýtal sa ho Sang
Hee.
„Áno, som...“
„Vezmem ti to, ak chceš...“ ponúkol sa Kyoung-Ho.
„Tak dobre,“ podal mu svoju tašku.
„Ale opatrne mám tam notebook...“
Kyoung-Ho umiestnil tašku do
auta, tak aby sa nemohla prevrátiť.
Min Su cítil ako ho Sang Hee
pevne objal.
Ich starší milenec im otvoril dvere na
aute, usadil ich a sám si sadol za volant.
Dnes opäť šli bez šoféra, Min Su nechcel,
aby sem s nimi prišiel niekto cudzí, pôvodne sa chcel do bytu vrátiť sám,
ale jeho milenci ho presvedčili, že bude lepšie, ak ho aspoň počkajú vonku.
Tak sa len pohodlne usadil a dovolil
svojmu milencovi, aby ho držal za ruku.
Obával sa celého toho sťahovania, ak by
mal pravdu povedať, nevedel, či je to preňho dobré, ale nemohol by v tom byte
vydržať, a nemohol ani ostať sám.
Ešte nebol úplne v poriadku a prepustili
ho len pod podmienkou, že bude dochádzať na liečbu do ambulancie, pravidelne
brať lieky, a niekto sa zaňho musel zaručiť a ubezpečiť lekárov, že
bude oňho dobre postarané.
Kyoung-Ho na seba prevzal túto
úlohu dobrovoľne.
