pár: Mark/Misha
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
hodnotenie
Eos
Niekoľko dní ho ničila nervová
horúčka, ako dôsledok trestu, ktorý mu udelil správca.
Nedalo by sa povedať, že by ho až
tak veľmi bil, prípadne mučil, používal iné metódy na jeho oslabenie.
Psychicky sa s ním pohrával,
zlomil ho a prinútil ho oľutovať každú jednu z tých vzácnych chvíľ
potešenia, ktoré prežil s mladou otrokyňou.
Prosil o zľutovanie, pokúšal
sa uniknúť tým neúprosným očiam, ktoré ho uväznili vo svete beznádeje.
A keď sa napokon prebral
a prišiel za ním mladý pán, povedal mu niečo, čo ho úplne vyviedlo
z miery.
„Začal som rokovanie
s paňou, ktorá ma na starosti tunajšie domy rozkoší...“ povedal mu chladne
a úplne bez okolkov.
„Pane, to predsa... vy ma len
chcete potrestať, nemyslíte snáď, že by skutočne...“
Eos cítil, ako sa jeho telo, do
ktorého sa ledva navrátil život, opäť ponára do čírej beznádeje.
Atticus naňho hľadel znechutene
a po prvý raz bolo na jeho tvári opovrhnutie, ktoré ho hlboko zabolelo.
„Nie, nebudem ťa viac trestať,
budeš predaný a označený ako majetok domu rozkoší. Už nikdy viac sa do
senátorovho domu nevrátiš a keďže on ťa zavrhol, a nechce ťa viac
vidieť vo svojej blízkosti, ani ja nemám záujem u otroka, ktorý by mohol zhoršiť
moje vzťahy so senátorom Cratom.“
„Nie, prosím!“ zúfalo klesol na
kolená vedľa postele.
Aj keď to bolo bolestivé
a stálo ho to veľa úsilia, všetko bolo lepšie než nechať sa zavrieť do
jedného z tých domov.
Objal pánove nohy.
Chvel sa a zadúšal sa
slzami, ktoré mu stekali po tvári.
„Prosím vás, neposielajte ma
tam... urobím všetko, urobím všetko čo len budete chcieť...“
„Nejaký čas tu ešte ostaneš, kým
sa úplne nezotavíš...“ chladne pokračoval Atticus.
„Vráť sa do postele a radšej ma už neprovokuj... inak neručím
za to, čo s tebou urobím!“ nešetrne ho od seba odsunul.
Eos ostal schúlený do klbka na
chladnej zemi.
Plakal čoraz intenzívnejšie,
takmer sa zadúšal slzami.
Nemohol poprieť to, kým bol.
Chceli od neho príliš veľa.
Nebol schopný dlhšie predstierať,
že je ako oni.
Pripadalo mu nespravodlivé, že
práve on musí nechať čas seba zomrieť preto, aby mohol žiť pokojne.
Zabijú ho, ak prekročí prah
jedného z tých domov.
Všetko dobré, čo v ňom ešte
ostalo navždy zomrie.
Zúfalo sa dotackal k oknu.
Bolo zavreté a dalo sa
otvoril len natoľko, aby dovnútra prúdil čerstvý vzduch.
Eos s ním zúfalo lomcoval.
Kričal naplnený bolesťou, ktorá
ho úplne zožierala.
Opäť sa zosunul na kolená, pod
váhou tých strašných pocitov.
Prial si, aby mohol zavrieť oči a už
nikdy viac ich neotvoriť.
Bol bezradný a sám.
Ležal tam pri tom okne, vzlykal a zúfalo
si prial, aby sa nikdy nevyliečil.
Dni sa míňali.
A on ostával zavretý v tej
miestnosti.
Dávali mu jesť, starali sa oňho a keď
sa trochu pozbieral, dovolili mu aj krátke prechádzky, no pán ho nikdy na nich
nesprevádzal.
Úplne sa od neho dištancoval,
akoby preňho vôbec neexistoval.
Stratil úplne všetku nádej na
záchranu, tie prvé dni, počas ktorých ešte bojoval, boli zrazu nenávratne preč
a on už len pasívne plnil príkazy, ktoré mu boli udeľované.
Prišla posledná noc, ktorú mal
stráviť v tomto dome.
Už neplakal, no nemohol spať.
Opäť trávil čas na zemi a cez
škáru pozoroval oblohu plnú hviezd.
Pohol sa, až keď začul otváranie
dverí.
Senátorovu vysokú postavu zazrel
nad sebou.
Rozbúchalo sa mu srdce, čiastočne
od úľavy, ale aj od desu spôsobeného tým, čo mu ten muž môže urobiť.
Nebol schopný vymaniť sa z toho
mlčania, do ktorého upadol.
Tak sa len rýchlo uložil späť na
kolená a sklopil hlavu takmer až k zemi.
Senátor pristúpil k nemu.
„Keby mi o tom povedali, v ten
deň, keď sa to stalo, zabil by som ťa...“ povedal tie slová, ktorých sa už viac
neobával, pretože smrť mohla byť preňho vyslobodením s budúcich múk.
Preto len prikývol.
Mierne chvenie opäť zalomcovalo
jeho telom.
„Prišiel som za tebou práve
preto, aby sme naposledy hovorili o istých veciach, na ktorých zajtra ráno
už vôbec nebude záležať... Pozri sa na mňa...“ prikázal mu.
Eos k nemu pomaly zdvihol
zrak.
„Môj pane...“ odvážil sa po dlhom
čase nájsť svoj hlas, znel chrapľavo a nepoužívane.
„Dlho som rozmýšľal o tom,
čo by som s tebou mal urobiť. A ani teraz ešte nie som presvedčený o tom,
či to čo práve teraz robím, nebude jednou z tých vecí, ktoré budú len
zbytočne živiť tvoju drzosť a neschopnosť podriadiť sa svojmu pánovi.“
Eos pomaly prikývol.
„Mrzí ma, že som vás sklamal, pán
môj...“
„Vieš, že do môjho domu sa už
vrátiť nemôžeš.“
„Áno, môj pane, veľmi dobre si to
uvedomujem.“
Senátor naňho chvíľu len hľadel.
„Ja sám ťa môžem ubezpečiť o tom,
že by som tu nestál, keby istá osoba, nebola smutná kvôli tvojim prehreškom.
Len mojim citom k tejto osobe vďačíš, za to, že som dnes za tebou prišiel.“
Eos nepochyboval o tom, o ktorú
osobu ide.
A skutočne až teraz
pochopil, že senátor toho chlapca miluje, inak by zrejme neurobil takúto vec,
ktorá by sa mohla chápať ako zníženie jeho vlastnej autority.
Vedel, že to bol Misha, že on
jediný mohol kvôli nemu takýmto spôsobom apelovať na senátora.
Možno nie hneď, ale keď si
uvedomil, čo sa s ním stane, urobil to.
Eos sa smutne usmial.
„Ďakujem vám za váš záujem, ale
ja sa nemôžem zmeniť... nikdy viac už nepopriem to, kým som a ani vy to
odo mňa nemôžete žiadať...“ prudký úder preťal jeho pery.
Padol na zem a zalapal po
dychu.
Senátorova nahnevaná tvár sa nad
ním hrozivo týčila.
„Nebol som tu a nikdy som s tebou
nehovoril...“ povedal mu mrazivo a on prikývol.
Dvere sa za senátorom zavreli.
Nechal odísť svoju poslednú šancu
na záchranu, ale neľutoval to.
Vzoprel sa a prinútil toho
mocného muža pochopiť, že sa pred ním už viac neskloní.
Aj keď vedel, že toto krátkodobé
víťazstvo bude mať až príliš trpkú príchuť.
***
Po zahojení jeho úst, došlo k jeho
oficiálnemu predaju a aj označeniu.
Bol takmer ako nepríčetný, keď ho
po tej pálčivej bolesti odviedli do domu rozkoší a predali do rúk jeho
správkyni.
Dvere sa za ním zavreli.
Odviedli ho do kúpeľa a potom
do jeho izby, v ktorej bol opäť zatvorený rovnako ako v Atticovom dome.
Správkyňa s ním veľmi
nehovorila, jediné čo mu povedala, bolo to, aby sa pripravil.
A on sa naklonil nad misku,
ktorú mu tam nechala.
Vdýchol omamnú vôňu byliniek a ponoril
sa do sveta, plného krásnych vôní a nežného ženského smiechu.
Z tohto sladkého opojenia bol vytrhnutý príchodom akéhosi
muža.
Prudko zalapal po dychu, keď
uvidel známu tvár.
Oči sa mu šokovane rozšírili.
„Vy?“
Senátor mu venoval pobavený
úsmev.
„Nikdy sa ma nezbavíš, Eos...“
„Nie, vy nie...“ vzlykol
podráždene.
Nemal v úmysle uspokojiť
klientov, aj keby ho tá žena mala nechať umrieť od hladu.
Bol pripravený bojovať s každým,
kto sa k nemu odváži priblížiť, ale nie s ním vedel, že jeho nedokáže
zastaviť.
„Oficiálne si majetkom domu rozkoší, ale stále
patríš aj mne... Budeš slúžiť výlučne pre moje potešenie ale nikto sa to
nedozvie, nikto iný, okrem mňa a osôb, ktoré by zaplatili životom za to,
aby sa niekto odvážil spochybniť moju autoritu... A nikto iný sa k tebe nedostane... To bude tvoj trest... “
Senátorovo telo tvrdo zatlačilo
na to jeho.
Bolestne vykríkol a pokúšal sa
spod neho dostať, ale on nemal v úmysle ho pustiť.
Eos kričal, bránil sa, ale jeho
telo spoľahlivo uväznil pod sebou.
