pár: Harry
Potter/Severus Snape
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
varovanie: po poslednom boji, Snape_s mastnými vlasmi_ skrátka typický Snape bez príkras... Snape_prežil útok hada, Snape_závislý od Harryho Pottera, Potter_ v depresii, Potter pod vplyvom výčitiek, Potter_ s prehnaným altruizmom, hurt/comfort, Potter_ s následkami po boji s Voldemortom... Snape_s následkami po uhrynutí Nagini...Snape_nedobrovoľne vďačný Potterovi..., všetko sa odohralo tak ako v knihách, až na to, že Snape nezomrel po uhryznutí hada, ale zachránili ho... :) Harry Potter_auror, registrácia_smrťožrútov
obsah:
Po poslednom boji s Temným pánom,
smrťožrúti ktorí prežili, (a boli očistení od obvinení aspoň formálne) musia
mať podľa nových zákonov prijatým ministrom mágie niekoho, kto sa za nich
zaručí a bude na nich dohliadať. Harry Potter, ktorý už pozná pravdu o svojom
profesorovi sa rozhodne zaručiť sa zaňho...
poznámka: po korektúre
hodnotenie
poznámka: 18+
toto je aktualizácia aj na dneska aj na zajtra, pretože zajtra plánujem začať písať poviedku Dualmancia. (pretože ju potrebujem, aby som sa vedela ďalej zariadiť v deji... )
A v nedeľu bude tá narodeninová poviedka.
Pre Profesor, weras, Mononoke.
„Poď ku mne, Harry...“ požiadal
ho majster elixírov.
Práve bol naklonený nad misľomisou,
keď zaregistroval prítomnosť svojho milenca. Uvidel odraz jeho znepokojenej tváre na
hladine, ktorá bol a práve teraz pokojná, lebo zastavil spomienku, hneď
ako mu bolo naznačené, že niekto vošiel do jeho laboratória. Svoje vlastné
ochranné kúzla už poznal natoľko, aby to vedel pomerne rýchlo odhaliť.
To, ako sa Potter práve teraz
tváril, jasne naznačovalo, že potrebuje podporu tohto druhu.
Mladší muž poslúchol
a dovolil mu, aby ho objal. Aj keď to vyzeralo skôr tak, že tam len
plánoval nakuknúť, no jeho pozvanie ho zjavne inšpirovalo k tomu, aby
povedal: „Nepracuj toľko, už ťa takmer ani nevidím, chcem, aby si to na dnes
odložil...“
Severus sa cítil uvoľnene
a spokojne, už si zvykol na blízkosť svojho milenca, na dotyky a na
pozornosti z jeho strany.
A aj on sa ho čas od času
spontánne dotkol.
Niekedy sa dokonca pozabudol
a urobil to aj pred deťmi.
Samozrejme v ich prítomnosti
to boli tak trochu iné typy dotykov, jeho milenec však na to vždy reagoval
priaznivo a deti proti tomu nijako nenamietali.
Musel uznať, že Potter má naňho
v tomto zmysle dobrý vplyv.
Aj keď svojím spôsobom sa ho vždy
dotýkal rád, niežeby využíval situáciu, aby sa k nemu mohol dostať
bližšie, no svojho času bol zrejme jediným študentom, ktorého blízkosť
vyhľadával, aj keď vtedy z pochopiteľne tak trochu iných dôvodov.
Až teraz však pochopil, aké
dôležité bolo aj preňho bolo akceptovanie jeho prítomnosti vo svojom živote.
A že to, čo považoval len za
dohodu a nedokázal vnímať inak, teraz pokojne dokázal nazvať vzťahom.
Priznal si sám pred sebou, že
Potter sa pomaly stáva jeho partnerom, že naňho myslí inak než len na
príležitostného milenca.
A že ho skutočne trápi to,
ako sa cíti a čo s ním bude a že nedokáže odolať jeho prosbám
a pohľadom, ktoré naňho mali neobvykle silný účinok.
Vedel, že tým vystavuje seba
samého veľkému riziku, no bolo neskoro ustúpiť, viac než kedykoľvek predtým si
uvedomoval, že svojím spôsobom túži po takýchto úplne obyčajných okamihoch
spojených s jeho blízkosťou.
„Len to opäť uzavriem a budem ti plne
k dispozícii...“ ubezpečoval ho
Severus.
Bez toho, aby ho pustil
z náručia zdvihol, krátky prútik, ešte raz rozovrel spomienkovú sekvenciu
a potom ju uzavrel tak, aby ostala jeho doterajšia práca dôkladne uložená.
Sledoval jednotlivé časti ktoré boli
rozkúskované, akoby snáď pracoval na nejakom druhu muklovského filmu, medzi
nimi boli predely, naznačujúce spomienkové jazvy, no hneď zapadli do seba, okrem
jednej, ktorej myšlienková jazva akosi nezodpovedala predchádzajúcemu kúsku
a Severus pochopil, že sa mu konečne podarilo nájsť tú škáru, ktorá bola
tým čudným elementom.
„To slepé miesto je priamo tam,
čoskoro budeme môcť zistiť viac...“
povedal Severus s istou dávkou hrdosti a takisto to konečne
vyzeralo tak, že tie dni, počas ktorých sa s tým trápil, neboli len
stratou času.
„To je skvelé, Severus... Neskôr
sa na to pozrieme aj mňa to zaujíma, ale
teraz skutočne...“ požadoval od neho neľútostne Harry, no bolo na ňom vidieť,
že netrpezlivo čaká, na ten okamih, keď
sa jeho pozornosť opäť upriami naňho.
Severus bol pochopiteľné zvedavý
na to, čo nájde v ďalšej vrstve, ktorú sa mu úspešne podarilo odkryť, ale
stačil jediný pohľad do tých zelených očí a vedel, že si všetok svoj čas
nepochybne rezervuje hlavne pre svojho milenca, pretože to sám tak chcel.
„Rozumiem a beriem na
vedomie tvoje pripomienky,“ neodpustil
si menšie podpichnutie, no neznelo to ani zďaleka tak ironicky a tvrdo,
ako mal vo zvyku, ale skôr pomerne láskavo.
„Nie sú to pripomienky ja len...“
rýchlo vyhŕkol Harry.
Dostal sa tým do tak trochu
obranného postoja, no Severus ocenil to, že jeho milenec sa dokáže aj brániť,
keď začína pociťovať isté ohrozenie.
Preto hneď nereagoval
a nechal svojho milenca, aby to dokončil.
„Chcem, aby si nejaký čas strávil
aj so mnou... Viem, že je to dôležité, ale...
Musíme si pre seba nájsť čas...“
Severus bol pripravený na podobné
námietky z jeho strany.
Bolo len otázkou času, kedy mu
niečo podobné povie.
Tých pár dní, ktoré nasledovali
po Harryho vzhliadnutí fénixovej spomienky, boli plné napätého očakávania.
A takisto boli naplnené aj
intenzívnou prácou, keďže jeho objednávky boli v žalostnom stave peniaze
začínali pomaly dochádzať a spolu s Harrym pracovali aj na
minimalistickej mágii, ktorá im umožnila poskytnúť ochranu, každému členovi
domácnosti aj mimo domu. Podarilo sa im to, ale oboch ich to stálo veľa úsilia
a nebolo to ani zďaleka všetko, čo bolo nutné dokončiť.
Harry užil dávku svojho elixíru,
na ktorom Severus dosť dlho pracoval.
Ukončil tým svoju detoxikáciu, no opäť sa to nezaobišlo bez menších
komplikácií, ktoré na seba nenechali dlho čakať. No úspešne liečbu dokončil,
aspoň tú elixírovú časť. Severus bol spokojný s tým, ako sa táto
záležitosť vyvinula.
No ani zďaleka ho neuspokojovalo
to, ako sa vyvíjala záležitosť s tým dievčaťom so spomienky.
Daphne Smithová, tak sa to dievča
volalo, nebolo dosiaľ objavené
a nevrátilo sa domov.
Neznámy čarodejník či čarodejnica
z tejto spomienky sa stali predmetom mnohých diskusií medzi ním a Harrym, ktoré dosiaľ nikam neviedli.
Zatiaľ nebol identifikovaný
a jeho podobizeň so spomienky nebola dostatočná ani na to, aby bolo možné
získať dostatočnú identifikáciu. A pod vplyvom pátrania po novej hrozbe
v podobe Čarodejníka s temným
znamením, ako začali nazývať toho nového útočníka či útočníčku,
ministerstvo nejavilo veľký záujem o to, aby sa zaoberali spomienkami na
akéhosi čarodejníka, ktorý sa rozhodol pristúpiť k týraniu čarovného
tvora. Pozornosť, ktorú to mu venovali, bola minimálna, pretože to považovali
za príklad vandalizmu, možno aj ďalších antismrťožrútskych nálad.
Telo sa nenašlo, bez tela nebolo
možné vzniesť žiadne obvinenie, no nevyzeralo to, že by ich ktovieako zaujímalo
pátranie po nej. Predpokladali, že výtržník sa len zľakol odhalenia
a možno použil pamaťové zaklínadlo, ktoré tomu dievčaťu sťažilo návrat
domov a nikto nepochyboval o tom, že sa o pár dní niekde objaví,
keďže všetci v Londýne ho tak trochu neprávom považovali za majiteľa
fénixa Félixa, kvôli istému Dumbledorovmu listu, na základe, ktorého si ho
mohol ponechať a nikto iný si naňho nesmel robiť žiaden nárok.
Severus sa tým však nenechal
odradiť, skúmal tú spomienku so všetkých strán, rozširoval ju, otváral ju pod
rôznymi uhlami, pomocou rôznych špeciálnych techník, ktoré mu umožňovala práca
s mysľomisou.
Harry bol často pri ňom, zjavne
ho dosť prekvapilo, že sa dá so spomienkami pracovať až na takej úrovni.
Potterove skúsenosti
s mysľomisou však boli len veľmi obmedzené, no bolo tak vo väčšine
prípadov, keď tento predmet používali bežní používatelia.
Práve teraz ho však netrápilo to,
že Potter dosiaľ nepoznal všetky možnosti, ktoré tieto techniky poskytujú.
Pretože sa chcel venovať skôr
technikám, v ktorých sa jeho milenec vyznal lepšie.
Naklonil sa k nemu
a pobozkal ho na tie pery, ktoré si dnes jeho bozky priam vyžadovali.
Harry sa ochotne oddával jeho
láskaniu.
„Chýbal si mi...“ pošepol mu.
„Aj ty mne... Harry... akosi som
si zvykol, že si vždy pri mne...“ pošepol mu medzi vášnivými bozkami.
„Aj ty ma chceš? Prosím, povedz,
že...“
„Áno, Potter, veľmi ťa chcem...“ potvrdil
mu to, pretože skutočne nemalo zmysel to ďalej popierať a bolo viac než
zjavné, že jeho partner to potrebuje počuť a má to naňho priam kúzelný
vplyv.
Severus pocítil ako sa mu na
habite mimovoľne rozoplo pár gombíkov.
A postupne sa odkrýval celý
ten dlhý rad, nepochybne pod vplyvom nejakého šikovné kúzla.
Potter býval v takýchto
veciach vždy kreatívny, to mu nemohol uprieť.
Mal v úmysle mu vynahradiť
svoje zamkýnanie sa v laboratóriu.
A postarať sa o to, aby
bolo na čo spomínať.
„Nie, Potter, Harry...“ napomenul
ho mladší muž ostro.
„Harry, by bolo vhodnejšie, no
neviem, čo sa stane, ak ťa tak začnem volať, možno sa ani len nedostaneme na
večeru...“ upozornil ho neúprosne Severus a ďalej ho zasypával napol
nežnými, napol vášnivými bozkami.
Prial si, aby pochopil, čo
s ním urobil, bez toho, aby sa musel uchýliť k zbytočným vyznaniam.
Dokonca vďaka nemu uvoľni
pravidlá týkajúce sa do jeho laboratória a jeho asistent mohol vojsť za
ním dovnútra takmer neobmedzene, až na kritické obdobia, kedy bolo nutné
zachovať najvyššie sústredenie, prípadne ak pripravoval zmes, ktorá nebola
dostatočne stabilná, vtedy boli dvere uzavreté ana ich prednej časti sa zjavil
varovný nápis.
Na týchto bezpečnostných
opatreniach bezpodmienečne trval.
V poslednom čase bolo
skutočne ťažké ukradnúť si chvíľku len pre seba, preto využíval každú možnosť
na to, aby svojho milenca udržal v dobrej nálade.
A ani noci neboli
jednoduché, keďže Scoprius sa prebral z počiatočného šoku, budil sa celý
vystrašený, mával nočné mory a počas noci ich často volal.
Niekedy pri ňom presedeli celé
hodiny, pretože sa obával každého silnejšieho zvuku a jeho detská mágia
krúžila okolo neho, nekontrolovaná a zúfalo chaotická.
Zatiaľ však nebol ohlásený ďalší
útok, to obaja pozorne sledovali, no z vyšetrovania vyplývalo, že daný
čarodejník či čarodejnica má okolo seba skupinku zaznávaných temných bytostí,
ktorých zákony po porážke Temného pána nemilosrdne zatlačili do úplnej temnoty.
Všetkých to znepokojovalo, lebo vedeli, že bytosti tohto druhu, už nemajú čo
stratiť ani sa kam obrátiť a ich utláčanie v čarodejníckom svete
pokračovalo a vyvinulo sa do nebezpečných rozmerov. Staré väzby sa
pretrhli a pokiaľ bol niekto ochotný ich obnoviť, tieto skupiny boli sa horlivo zoskupili okolo vhodného vodcu bez
ohľadu na jeho úmysly.
Práve teraz však vzťah
čarodejníckej verejnosti voči zaznávaným bytostiam, nebol tým, čo by si prial
priveľmi rozoberať.
Pretože to v ňom vyvolávalo
pocity, ktorým sa chcel podľa možnosti vyhnúť.
Severus pocítil náhlu túžbu
zbaviť sa tejto nervozity, podľa možnosti čo najskôr.
Preto sa aj on dychtivo odhaľoval
milencovo telo.
Presunuli sa trochu bližšie
k policiam s knihami, aby zabránili nepríjemnému stretu
s niektorými rozrobenými elixírmi.
Pričom stolík, ktorý si Severus
rozložil, aby mal dostatok priestoru na svoje poznámky a zbytočne ich
nevystavoval nebezpečenstvu poškodenia, im prišiel práve vhod.
Harry sa naňho ochotne posadil.
Majster elixírov sa neľútostne
pohrával s jeho telom.
Nežne sal jeho bradavky
a nepúšťal ho zo svojho zovretia.
Jeho telu venoval dôkladnú
starostlivosť, perami láskal citlivé miesta, počúval mužove slastné vzdychy,
ktoré ho viedli tou správnou cestou. A pripravoval si ho, tak aby mu mohol
poskytnúť čo najviac rozkoše.
Sladké mučenie, ktorému ho
vystavil, považoval za ten najlepší spôsob ako sa o svojho nedočkavého
milenca postarať.
„Prosím, Severus... prosím...“
Temná časť jeho duše si
vychutnávala, mužove zúfalé prosby o to viac pozornosti venovala,
dráždeniu a láskaniu, pripravil ho na tú zdrvujúcu rozkoš, na všetky tie
pocity, ktoré sa v nich uvoľnia.
Tentoraz bez dualmancie, lebo
jeho myseľ potrebovala oddych od myšlienkových vied, no absenciu tohto spojenia
vynahrádzal svojou ochotou pustiť Pottera k sebe, možno viac než
kedykoľvek predtým a dovoliť mu, aby sa stal súčasťou jeho sveta bez
akýchkoľvek podmienok.
„Milujem ťa...“ spokojne hlesol
Harry, keď Severus prenikol do jeho pripraveného tela. Potter si priam žiadal,
aby bol čo najskôr v ňom.
Jeho telo mu samé vychádzalo
v ústrety.
Opäť našiel Harryho pery
a miloval sa s ním.
Bol k nemu priam neľútostne
priťahovaný.
Pevne ho držal.
Bozkával ho.
A uvedomoval si, že ho miluje.
Dosiaľ veľmi vážne pochyboval, že
je ešte v jeho prípade niečo také možné.
Niežeby neveril, že dokáže
milovať, pretože sa presvedčil o tom, že spadnúť do toho nie je
v jeho prípade vôbec také ľahké.
No bolo ťažké si to priznať
a ešte omnoho ťažšie to vysloviť, lebo tie slová dávali druhej osobe moc
nad ním, moc nad srdcom a dušou.
Možno by váhal dlhšie, možno by
to odďaľoval aj celé roky, keby časy neboli také neisté a keby som mohol
byť istý tým, že v prípade ohrozenia opäť vyhrá.
Čo nebolo nikdy tak celkom isté
a keďže už raz premárnil svoju šancu, tentoraz nemienil urobiť rovnakú
chybu.
„Aj ja ťa milujem, Potter...“
pošepol mu čo najtichším hlasom a ani
nevedel prečo, použil v tomto prípade jeho priezvisko.
Jednoducho sa to tak stalo
a nemohol poriadne uvažovať, jednoducho to musel povedať, skôr než by si
to opäť rozmyslel.
Jeho pohyby sa mimovoľne
zrýchľovali, a mužovo telo pozvoľna
zaplavovala panika, stará bolesť opäť vyplávala na povrch.
A on sa odvážil pozrieť do
jeho očí.
Harry ho pevnejšie objal okolo
krku.
Nemusel sa dívať do jeho mysle na
to, aby pochopil, že je šťastný, jeho tvár toho prezrádzala tak veľa aj jeho
oči.
„Prosím, Severus, zopakuj to,
ešte raz, prosím ešte...“
Nedokázal od neho odtrhnúť zrak.
Prijatie.
To bolo veľmi znepokojujúce
slovo.
Vedel, že Potter ho často tak
nazýva, že dokáže niečo také pokojne vysloviť, no nebol si istý, čo urobí, ak
mu niečo také povie on.
Zaplavila ho úľava, takmer
nevedel ako si ma poradiť s toľkými pocitmi, ktoré ho zasiahli, keď ho
o to milenec žiadal.
Nebolo však možné myslieť, nebolo
možné urobiť čokoľvek iné, len nechať sa pohltiť zdrvujúcou rozkošou.