Pár:
Eos/Alaric, Eos/Marcus
Obsah:
Bývalý rímsky otrok Eos, sa po dramatickom úteku z Ríma, dostáva ďalej na sever do nebezpečnej blízkosti bojovnejších kmeňov, značka, ktorá mu ostala po
predaji do domu rozkoší,
mu neprinesie šťastie, v kmeni, na ktorého územie sa dostane,
je vďaka nej posudzovaný na rovnakej úrovni ako
"predajné
ženy" (čím
stráca nárok na to, aby
si medzi nimi vybudoval dobré
postavenie)
a nedobrovoľne
je vybraný
kmeňovým čarodejníkom, ktorý o ňom hovorí ako o požehnanom dieťati z ich starých legiend...
Varovanie: 18+ sex,
omamné látky, prírodná mágia, zväzovanie
hodnotenie nájdete nižšie: D
Poviedka
bude oficiálne zaradená pod senátora do rubriky RPS-supernatural (keď
to už bude prerobené, zatiaľ bude len v rubrike RPS pod senátorom)
Pre Ell, Lilith.
II.
„Moje meno je Eos,
a vy ste...“
„Alaric...“ odpovedal
mu ten muž tichým hlasom.
Nepoznal nikoho s takýmto
menom, aj jeho výslovnosť bola preňho novým zážitkom.
Eos bližšie
k nemu a snažil sa nemyslieť na to, čo sa medzi nimi odohrávalo počas
tej minulej noci.
Cítil sa nesvoj pri
predstave, že takto dokázal reagovať na iného muža.
Vždy bol predsa
presvedčený o tom, že sa mu omnoho viac páčia ženy. Práve teraz ho však
omnoho viac než akákoľvek žena zaujímal práve tento muž.
„Chcel by si vidieť
moju tvár?“
Alaric mu položil tú
otázku, zrejme pod vplyvom toho ako sa naňho díval.
„Áno, prosím...“
Takmer fascinovane
sledoval ako si ten muž rozviazal remienky, ktoré držali pokope masku
a pomaly si ju stiahol z tváre.
Eos takmer ani
nedýchal, keď naňho prvý raz pozrel.
Očakával drsne
pôsobiaceho muža s tmavšom pleťou. Preto ho zaskočilo to, čo mal možnosť
vidieť.
Mužova tvár jeho tvár
bola zmesou dravej príťažlivosti, bledá drsne pôsobiaca krása, tvár akoby bola
vytesaná z mramoru, ako jedna z tých rímskych sôch. Táto však bola
živá a v jej očiach horel oheň, ktorý akoby všetku tu krásu
zatieňoval a vyvolával temnotu.
Obdivoval aj jeho
svetlé vlasy, dlhé a nepoddajné, akoby umocňovali jeho divokejší
zjav. Keby však boli upravené inak,
veľmi vážne by začal pochybovať o tom, že sedí za stolom s jedným
z tých barbarov. Niečo na ňom, akoby evokovalo viac kultivovanosti, než by
od niekoho z tohto prostredia očakával. A jeho telo, ktoré
vyzeralo, akoby bolo trénované na boj a nie na tanec okolo ohňa, aj keď sa
nepochybne snažil budiť ten dojem, že jeho miesto je práve pri tomto ohni.
Predpokladal, že aj
senátorovi by sa páčil, mal rád tie nezlomné typy, aj keď tvrdil pravý opak,
Eos vedel, ako veľmi si to s ním užíva. A predstavoval si, ak ťažko
práve teraz nesie jeho stratu. Na svojho pána nedokázal prestať myslieť, po
celý čas sa pohrával s myšlienkou čo sa asi tak deje v dome, kým on
opúšťa mesto.
Nikdy predtým nebol
slobodný, vždy tu bol niekto, kto ovládal jeho osud a on sa mu priečil
alebo ho prijímal.
Bolo zvláštne musieť
o všetkom zrazu rozhodovať sám. Počas tých pár dní, urobil pár dobrých
rozhodnutí, no nepochybne aj pár zlých, keďže však nemal ani len poňatie
o tom, ako to funguje za hranicami Ríma a ani o tom ako sa
orientovať v rozľahlej krajine, ktorá sa pred ním rozprestierala ako
výzva, ktorej mohol veľmi rýchlo podľahnúť.
„Môžem sa vás na niečo opýtať?“
Muž zdanlivo prikývol.
Tak elegantne, až ho to miatlo. Neočakával od neho tento druh správania.
„Pochádzate z Ríma alebo
z priľahlých oblastí?“ vedel, že včera
o tom hovoriť nechcel, no predpokladal, že počas tohto rána bude už
omnoho prístupnejší.
Črty mužovej tváre
stvrdli.
„A ak pochádzam,
záleží na tom?“
„Nechcel som vás
uraziť... len ma zaujíma váš život, nič viac...“
„Moja matka sa dostala
bližšie k Rímu, než by bolo vhodné, a ja ako jej syn, som to veľakrát
spoznal na vlastnej koži... Môj otec bol rímskym vojakom, nejaký čas sme žili
s ním, ale po smrti matky som sa vrátiť späť sem... To je všetko, čo ti
môžem o sebe povedať.“
Eos pomaly prikývol.
„Je to ťažké tam, ale
ani tu to nie je o nič ľahšie...“
Muž sa zamračil.
„Pre osobu s tvojím
označením by bolo lepšie, keby sem nikdy nebola vstúpila ...“ ukázal na jeho poznačené plece.
„Ja nie som odtiaľ...
ja... nie...“
„Prídu aj iní okrem
mňa... tvoje znamenie ich k tebe bude priťahovať...“
Eos pocítil ťažobu
v žalúdku.
„Tak prečo ste ho
odhalili?“
„Je mojou povinnosťou
overiť si s kým máme tú česť. Ja som tým, kto číta znamenia, chlapče...“
„Áno, ale...“
„Nezabúdaj, že si pod
mojou strechou. Podľa toho sa musíš aj správať.“
„Áno, pane, ale povedali
ste im predsa, že som dieťaťom z proroctva, to som pochopil... To znamená, že
by si ma ľudia mali vážiť a...“ nemal v úmysle nechať sa tak rýchlo
zastrašiť.
„Áno, to som povedal,
ale máš aj to znamenie rímskej kurvy...
Obávam sa, že to v tvojom prípade zaváži viac...“
Eos sa strhol, keď si
naplno uvedomil dôsledok tých slov a pochopil, čo to preňho asi tak
znamená.
„Prosím, ja... vy
predsa... môj priateľ mi hovoril, že to neuznávate...“
„S ktorého kmeňa je
tvoj priateľ?“
„To presne neviem, ale
on hovoril, že...“
„Tu na Severe sú
bojovníci agresívnejší a ty, či už si dieťaťom proroctva alebo rímskou
kurvou, čoskoro o teba požiadajú a ty budeš musieť ísť... Budú ťa
chcieť pokoriť bez ohľadu na to, čo povedal ich čarodejník...“
„Pomôžte mi odísť
ja... prosím, urobím čokoľvek... ja...“
„Mohol by som ti
pomôcť, ak by si mi prezradil meno svojho pána alebo panej...“ povedal mu úplne
bez okolkov.
Eos cítil ako mu niečo
zovrelo srdce.
„To nemôžem urobiť...“
„Ani ja potom nemôžem
zodpovedať za to, čo sa ti tu stane...“
„Môj pán, on ...
zabije ma...“
„Takže pán, potom je
dosť možné, že si to naozaj ty... že to nebol len úskok z mojej strany...“
„Nerozumiem vám...“
hlesol znepokojene.
„Ani nemusíš to nie je
tvoja úloha. Pozhováram sa s tvojím pánom, viem ako jednať
s Rimanmi... Chcel by si sa k nemu vrátiť, späť k životu, ktorý
si viedol predtým?“
Pocítil, ako ho
premkla panika.
„Prečo si myslíte, že
by som...“ zopakoval rozrušene.
Bolo to zvláštne, no
teraz mu už tá predstava nepripadala až taká desivá. Čím dlhšie bol vonku, tým
viac sa obával svojej budúcnosti.
„Podľa toho ako na mňa
hľadíš, vidím, že jeho obraz máš stále v sebe, prenasleduje ťa a možno
mu ani len nechceš ujsť.“
Nepoznal to tu tak
dôkladne, ako sa predtým nazdával. Misha ho varoval a mal pravdu, že bez
pomoci to preňho bude veľmi ťažké a nebezpečné. Na vlastnej koži sa
presvedčil o tom, čo všetko bolo cenou za prchavý pocit slobody.
Mal ju, ale nevedel
s ňou zaobchádzať, nikdy ju nepoznal až do takej miery, aby dokázal
rozhodovať sám sa seba.
Dokázal sa brániť
príkazom, rád vzdoroval, ale keď mal niečo pre seba stanoviť sám, zrazu si
sebou nebol až taký istý.
„On by ma už neprijal späť...
nie potom, čo som urobil...“
„Po výchove, ktorej sa
ti u mňa dostane, budeš pripravený na svoju úlohu... Som ochotný sa
o to postarať, mám už na to svoje spôsoby.“
„Možno by som si mohol
nájsť ženu a zabudnúť na...“
Alaric pokrútil
hlavou.
„S týmto znakom ťa
nikto z tunajších neprijme za manžela svojej dcéry.“
„Prečo nie?“
„Už som ti predsa
vysvetlil čo ťa tu čaká. Ako muž nebudeš akceptovaný. Ani u nás ani
u iných kmeňov... Ak sa priblížiš k nejakej žene, podrežú ti krk.“
„Nič som neurobil, nič
čo by...“
Eos prešiel rukou po
tom prekliatom znaku.
Prial si, aby tam
nebol, aby sa mohol rozhodovať bez neho.
„Si poznačený, tu to
má veľkú váhu...“ zopakoval dôrazne.
Eos nevedel, čo si má
o tom myslieť.
Ten muž ho nechce?
Nemá záujem o to,
aby si ho nechal pri sebe dlhšie.
Stačilo mu len...
Pochopil
a prikývol.
Začínal chápať, že ani
tu nie je svet taký jednoduchý ako si pôvodne myslel.
„A čo vy? Vaša tvár...
a to všetko ani vy k nim...“ pokúsil sa poukázať na to, čo mu
pripadalo logické.
Muž sa natiahol
a strelil mu, pocítil v ústach krv a bol priam odhodený dozadu.
„Môj osud je iný než
tvoj, ja viem, kam patrím...“
„Dáte mi čas na rozmyslenie?“ rukou si zotrel
z úst krv, na bitie si už začínal zvykať, ani okom nemihol, len vstal
a sadol si späť na svoje miesto, akoby sa vôbec nič nestalo.
„Máš času koľko len
chceš, ja sa neponáhľam...“
***
Nabral vodu do veľkej
nádoby, v ktorej čarodejník pripravoval akési bylinné odvary, ktoré
potreboval pre ľudí z kmeňa.
Prvé tri týždne takmer
vôbec nevychádzal z jeho domu, časom však čarodejník začal trvať na tom,
aby mu pomáhal s niektorými jednoduchšími prácami.
Eos cítil ako mu
mrazivý vietor prešiel po tele a spolu s ním vnímal aj pohľady
mladých bojovníkov, stojacich na stráži okolo tábora.
Alaric mu povedal, že
kým bude on na blízku, dajú mu pokoj, ale nemohol sa zaručiť za to, čo sa stane
počas osláv.
Náčelník syn práve
prechádzal rituálom dospievania a mal sa čoskoro vrátiť späť
k otcovi, čo mali sprevádzať búrlivé oslavy, počas ktorých bolo ťažké
ustriehnuť tunajších mužov, preto mu Alaric odporučil, aby o jeho návrhu
porozmýšľal do najbližšieho splnu.
Naznačil mu aj to, že
ak sa rozhodne pre túto cestu, osobne ho odprevadí a postará sa o to,
aby sa v poriadku dostal späť domov.
Naznačil, že to nerobí
s dobrej vôle, ale preto, že mal sny, prorocké sny, v ktorých mu
práve za takéto konanie pripadne odmena.
Eos tomu neveril,
neprikladal tomu žiadnu dôležitosť, no ten muž tomu veril, tak sa o tom
radšej vyjadroval zdržanlivo a s patričnou úctou.
poznámka: nabudúce nás čaká časť so senátorovho pohľadu.
