názov: Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...
Oprel sa o stenu.
Zhlboka dýchal a snažil sa
trochu upokojiť.
Jun Ki odtiaľ vyletel, akoby ho
snáď niekto prenasledoval.
Len dúfal, že to s ním nebolo
až také zlé, že sa mu potom ani len neodváži pozrieť do očí.
Ale on ho predsa varoval, že to
preňho bude po prvý raz, keď sa o tom predtým rozprávali a Jun Ki mu
povedal, že to nevadí.
No zrejme to nebolo celkom tak.
Roztrpčene udrel oboma rukami do
tej steny a takmer stratil rovnováhu.
Cítil sklamanie spojené
s akýmsi zvláštnym nepokojom.
A prial si, aby ho ešte nejaký
čas držal v náručí, aby sa mohol oňho oprieť.
Nič viac nepotreboval a ani
sám nevedel, že dokáže byť až taký romantik, no nepáčilo sa mu, že to skončilo
takýmto spôsobom...
A chcel od neho požadovať
vysvetlenie, no neodvážil sa opustiť sprchu, lebo sa čiastočne obával, že je
pravda to, čoho sa najviac obával.
Každopádne Myoung-soo ešte nejaký
čas dovolil, aby voda stekala po jeho tele a nijako sa nebránil tomu
dokončiť sprchovanie, keďže nepochyboval o tom, že sa bude musieť čoskoro
vrátiť k pánovi Jungovi.
Jun Ki môže počkať. Utiekol od neho
a on nie je povinný za ním hneď utekať.
Možno je to zbytočné a práve
teraz to nemá nijaký význam.
No aj tak pocítil opätovný nával
sklamania, keď vyšiel zo sprchy a taška Jun Ki bola preč.
Zmizol bez rozlúčky, nezanechal
žiadny odkaz.
Tak nech si ide, ak chce...
Pomyslel si nahnevane.
Osušil sa a obliekol, pomaly
prešiel tou chodbou až k viac využívanej časti.
„Myoung-soo, kam si tak rýchlo
zmizol?“ opýtal sa ho pán Jung, ktorý takisto stál pri jednej z lavičiek
a mal tam svoju tašku.
Aj on bol ešte viac menej mokrý od
sprchy. A našťastie oblečený, vďaka čomu sa vyhli nepríjemnej situácii.
Zatiaľ si neprial vidieť ho nahého,
na niečo také ešte nebol pripravený.
„Ja... len som šiel dopredu
s kamarátom... ale on už odišiel...“ zamumlal ospravedlňujúco
a dúfal, že pánovi Jungovi ani len nenapadne klásť mu ďalšie otázky.
Pán Jung si ho premeral pomerne
prísnym pohľadom.
„Takže to je ten priateľ,
o ktorom si nám hovoril?“
„Áno, je...“ vyhlásil pomerne
sebaisto, obzvlášť preto, že sa mu nepáčil tón, akým sa ho na to pán Jung
pýtal.
A bol ešte stále podráždený
kvôli tej predchádzajúcej záležitosti.
„Mali by sme ísť...“ povedal mu na
to jeho budúci opatrovník.
„Dobre...“ zamumlal rozpačito.
Potom spoločne opustili sprchy.
Nevypytoval sa ho na to, odkiaľ
pozná nevlastnú matku Jun Ki(ho), nevyzeralo to, že by mal záujem o tom hovoriť.
***
„Musíme sa vrátiť domov...“ oznámil
im pán Jung, práve keď robil spoločnosť Shin
Woo, ktorá sa veľmi vďačne hrala na jeho sprievodkyňu a chcela mu
všetko ukázať. Jej mama s ním prehodila len pár slov, držala si odstup,
možno ešte viac než predtým a Myoung-soo si začínal myslieť, že je z neho
unavená.
„Stalo sa niečo, drahý?“ opýtala sa
ho pani Jungová.
Naklonil sa k nej a niečo
jej pošepol.
Zbledla.
A okamžite vstala.
„Je v poriadku?“ hlesla
vystrašene.
„Nič mu nie je, ale bude lepšie, ak
ho vyzdvihneme osobne...“
Pani Jungová prikývla.
„Tak radšej poďme čím skôr...“ dodala čo
najtichším hlasom.
„Nemusíš si oňho robiť starosti,
mladý pán si ako vždy robí čo sa mu len zachce... Nejaký čas to ešte vydrží...“
„Ale Kyoung-ho...“
„Najprv odvezieme deti domov a potom
sa uvidí, čo môžeme preňho urobiť...“ neľútostne ju zahriakol.
Myoung-soo vyrozumel, že sa to týka
Mina no zrejme šlo výlučne o záležitosť dospelých, pretože po príchode do
domu, bola Shin Woo poslaná do izby a on sa takisto rozhodol, opätovne
preskúmať tú svoju.
Podľa toho, ako veľmi sa hneval to
vyzeralo tak, že Min a jeho priateľka sa do niečoho zaplietli.
Nič viac sa však nedozvedel a ani
len nemienil vyzvedať.
Pretože sa v dome aj tak
nevyznal a po ich odchod si rád doprial aj čas pre seba.
Myoung-soo ležal na posteli.
Podľa toho, ako veľmi sa hneval to
vyzeralo tak, že Min a jeho priateľka sa do niečoho zaplietli.
Nič viac sa však nedozvedel a ani
len nemienil vyzvedať.
Na kolenách mal požičaný notebook a prihlásil
sa na svoje facebook.
Jun Ki si ho odobral z priateľov.
Vyzeralo to tak, že naňho zrejme
neurobil ten najlepší dojem.
Nervózne si prešiel rukou po
vlasoch.
Nemohol predsa až tak spanikáriť...
Začínal si myslieť, že s ním niečo
nie je v poriadku.
Zaklapol notebook a nejaký čas
len ležal na svojej novej posteli a snažil sa naňho nemyslieť.
Jungovci sa vrátili až po večeri,
spolu so starším synom a dolu bolo počuť krik pána Junga.
„Nezodpovednosť... čo si si
myslel...“ útržky slov zaznievali až do jeho izby.
„Nie, otec... skutočne nie...“
„Kyoung-ho...“ ozval sa aj hlas
pani Jungovej, no neznel tak výrazne ako ten patriaci jej manželovi.
Myoung-soo až teraz mal možnosť
počuť, ako sa dokáže rozčúliť a znepokojovalo ho to.
Strhol sa, keď začul zvuk, ktorý znel
dosť nepríjemne, akoby snáď niečo spadlo.
Pani Jungová opäť niečo kričala a potom
už bolo počuť len...
„Zmizni mi z očí!“
Buchnutie dverí a ženský plač.