Vtedy som mala ten pocit 3. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 

 Pre Farah.

poznámka: po mojej korektúre

„Aký vlastne je?“

Myrtla prekvapene nadvihla obočie. Bolo zvláštne, že sa to priateľka opýtala práve jej. Takmer sa obávala, že si mohla všimnúť niečo, čo by ju dostalo do problémov, preto na ňu vrhla mierne znepokojený pohľad.

„Ako to myslíš, Molly?“ opýtala sa napätým hlasom.

„Ty presa chodíš do Slugyho klubu, dosť často ho teda stretávaš a zrejme ste spolu aj hovorili. Len by ma zaujímalo, či je taký ako sa to o ňom hovorí, veď vieš, slušný tichý chlapec, premiant školy, skrátka bezproblémový slizolinský princ...“

Myrtla sa pri tom poslednom pomenovaní musela usmiať.

Od princa mal podľa nej rozhodne ďaleko.

„A naposledy sa ťa predsa zastal, počula som o tom, že tí chlapci, ktorí ti robili zle, že im prehovoril do duše...“

„Neviem, nuž... aj keď sme v tom klube, nie sme tam spolu...“

A snažila sa nemyslieť na to, že oni dvaja napriek všetkému neostali len pri neškodných rozhovoroch.

Molly si ju pochybovačne premerala.

„Teda, sme tam spolu, ale zvyčajne len v jednej miestnosti a  nerozprávame sa, teda vieš, on nestojí o rozhovory s takými ako som ja... A to čo vtedy urobil, to bolo skrátka preto, že to bola jeho povinnosť, je predsa prefekt, a tak...“  to už znelo omnoho lepšie aj Molly sa už tvárila omnoho spokojnejšie.

Pochádzala síce z čarodejníckej rodiny, ale mala aj pár muklovských príbuzných. Ani ona nebola priaznivo naklonená tej záležitosti týkajúcej sa čistej krvi.

***

Z aritmancie vychádzala s pomerne dobrou náladou, aj keď Chrabromilčanka, s ktorou si vyžrebovala domácu úlohu, priniesla číselnú analýzu pre ňu, tvrdila, že to s ňou zrejme do budúcnosti nevyzerá veľmi dobre. No netrápilo ju to, takéto predpovede neboli nič ojedinelé a aj tak to nikdy nebolo úplne stopercentné.  

Šla Molly, keďže mali v pláne návštevu nemocničného krídla.

No ponáhľala sa zrejme až príliš, lebo do niekoho vrazila, tak prudko, až jej knihy vyleteli z rúk.

„Prepáčte...“ ospravedlňovala sa akejsi svetlovlasej siedmačke, ktorá jej nevenovala takmer ani len pohľad, a keď mala všetko bezpečne v rukách, bežala ďalej, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.

Molly už na ňu čakala pred tými dverami.

„Ahoj, prepáč, že meškám...“

„To je v poriadku.“

Jej kamarátka vôbec nebola nahnevaná, skôr to vyzeralo, že by tam vydržala stáť aj dlhšie, čo Myrtla tak celkom nechápala, no ani sa nesnažila zisťovať, z čoho pramení to jej náhle nadšenie.

Vošli dovnútra, do tej časti, kde ležal momentálne jeden z najnavštevovanejších pacientov.

Našli kamenného Terryho.

„Počuje nás?“ zaujímala sa Molly.

„Dúfam, že nie ...“

Prestavila si, aké by to bolo, keby ich počul, keby si uvedomoval, čo sa s ním robí a bol takto uväznený bez možnosti pohnúť sa. Na to nechcela radšej ani pomyslieť.

Myrtla so záujmom prechádzala pohľadom po kamennej tvári ich mladšieho spolužiaka. Chcela ho navštíviť čisto zo zvedavosti a zrejme nebola jediná. Terry istý čas čelil masívnemu prílevu návštev.

„Vyzerá to dosť desivo...“ Molly sa opatrne dotkla jeho ruky.

Myrtla o to nemala záujem. Len ho chcela vidieť, a teraz, keď všetok ten rozruch okolo toho záhadného útoku utíchol, bolo to omnoho jednoduchšie.

„Ale len pre istotu...“

Pritiahla si stoličku a otvorila tú knihu, ktorú deti z čarodejníckych rodín dôverne poznali, ale pre ňu bola úplne nová, keďže jej v detstve čítali iné rozprávky...

„Boli raz traja bratia...“

Príbeh o daroch smrti ju zaujal zo všetkých najviac, dokonca mala náhrdelník so symbolom darov smrti. No v škole ho nosila len zriedkavo, lebo jej život bol už aj bez toho dosť komplikovaný. Na večierok však plánovala dať jeho vylepšenú verziu s inou retiazkou.

Pomaly čítala celý príbeh, dávala dôraz na tie časti, ktoré ju fascinovali najviac.

Všimla si, že aj Molly ju začala počúvať, čo ju podnietilo k tomu, aby pokračovala a dočítala príbeh až do konca.

„Čo myslíš, aké by to bolo stať sa pánom smrti?“ opýtala sa napokon.

Bola to rozhodne lákavá predstava.

Nemala veľa príležitosti s niekým diskutovať o tejto záležitosti.

„Mne by sa páčil ten plášť... ten je z tých darov asi najlepší...“ nesmelo odvetila Molly.

To si predtým myslela aj Myrtla,  ale keď si ju istý čas vôbec nikto nevšímal a pripadala si takmer akoby bola neviditeľná, nepovažovala to za dar, po ktorom by túžila.

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť