pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash.
Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie...
Tma.
Nezvyklá bolesť na zátylku.
A svetlo, ktoré po ňom
prešlo až príliš bolestivo.
Pocítil ruky, ktoré ho postavili
na nohy.
Uvidel Nicolla.
„Cezare,
ste v poriadku?“
Prikývol.
No
nejaký čas ešte nevedel kde, je, čo sa to vlastne stalo, a prečo je okolo
neho zrazu taký rozruch. Siahol si rukou na svojou hlavou a bolestivé
pulzovanie sa rozšírilo do celého tela.
„Poďte, ošetríme vás...“
„Áno, ale...“
Bol odvedený do domu.
Niečo
nebolo v poriadku. Bol tu akýsi nejasný pocit, že niečo dôležité by mal
práve teraz povedať, či urobil. No bol popletený, zmätený.
Mysľou mu náhle prebleskol obraz
anjela.
Sladkého a nádherného.
„Luca...“
hlesol rozrušene.
„Kde je
Luca?“
Nicollo sa zamračil. „Nie som si
istý, bol predsa s vami... aspoň tak to bolo naposledy, keď som...“
Pokúsil sa vstať z miesta,
na ktoré ho posadili. No nepodarilo sa mu to, hlava sa mu zakrútila
a klesol späť.
„Hľadajte
ho, prosím, ja musíme ho hľadať...“
„Len
pokojne seďte, Cezare, ja sa o to postarám, môj lekár vás ošetrí...“
„Nie,
Luca... on...“ snažil sa zabrániť tomu, aby ho tam nechal, no obklopila ho
slabosť, ktorej sa nedokázal vyhnúť. Stratil vedomie.
***
Cezare
sa prebral v posteli. V neznámej izbe, ktorá ani zďaleka
nepripomínala jeho spálňu.
Cítil sa
už lepšie, tá tupá bolesť v hlave zmizla a on na nej nahmatal obväz.
Nepochybne bolo jeho zranenie
vážnejšie, než by sa pôvodne mohlo zdať. No neznepokojovalo ho to natoľko, ako
neprítomnosť jeho mladého milenca.
Matne si spomínal na silný úder
do hlavy. Zrejme zozadu potom bolo všetko plné už len tmy. Marilo sa mu, že
počul aj výkrik anjela, no nevedel či to bola pravda, alebo len hra jeho mysle.
Jeho najhoršie obavy sa
potvrdili, keď s námahou vstal a vo dverách sa takmer zrazil s vikomtom
a svojou sestrou.
„Kde je
Luca?“ zopakoval tú otázku, ktorá v ňom vyvolávala zmes hrôzy
a strachu.
Nikdy sa tak veľmi nebál, ako
vtedy.
„Nechaj
nás, Constance, neskôr za bratom prídeš...“ povedal Čarodejník svojej nastávajúcej, prikývla a opustila izbu.
Cezare pozrel na budúceho
manžela svojej sestry.
„Povedzte
mi, kde je...“
„Len
pokojne, Cezare, je vo vedľajšej izbe...“ do jeho duše sa zabodávali mučivé
pochybnosti. Ak je skutočne v bezpečí a v poriadku, prečo sa Čarodejník, tvári tak vážne?
Prečo
poslal jeho sestru preč?
„Čo
sa stalo? Čo mu urobili?“
„Moji
ľudia ho našli v jednej z bočných uličiek, moji ľudia dorazili včas,
takmer ho zabili, na mieste, kde je zvyčajne ťažké nájsť akékoľvek dôkazy...“
Cezare pocítil ako ním prešla
vlna hnevu.
„Alvise...“
hlesol rozrušene.
„Mali
ste mi povedať, že vaše vzájomné spory sa až tak vyostrili... Urobil by som
isté opatrenia, ktoré by... nuž nechajme to teraz tak, dôležité je, že sme ho
našli včas... Vyzerá to tak, že si ich najal jeho syn, údajne ste medzi sebou
mali nejaký spor...“
„Netušil
som, že to zájde až tak ďaleko, myslel som si, že sa budú nejaký čas držať ďalej od nás... veril
som tomu, že ho dokážem ochrániť... Prosím, ja ho potrebujem vidieť, musím...“
„Skôr
než za ním pôjdeme, chcel by som vedieť, či je ten mladý muž, len vaším
chránencom, alebo je medzi vami aj iný vzťah?“ opýtal sa ho vikomt.
„Je aj
mojím milencom...“ Cezare po prvý raz po dlhom čase niečo také dokázal priznať,
no nemohol to práve teraz poprieť, nedokázal sa k tomu prinútiť.
„Rozumiem
vám, buďte mojím hosťom, až kým sa nevyliečite a ja sám sa postarám
o záležitosti týkajúce sa tej rodiny...“
Cezare
by za iných okolností namietal, no práve teraz sa sústredil hlavne na to, aby
mohol byť čo najskôr pri svojom chlapcovi.
