Botticelliho anjel 8. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca. 

 varovanie: sladšie než veľkonočný zajac, tieto sviatky sú akosi emočne náročné, tak som si dopriala takéto odľahčenie...

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie...

 Pre ester, ell.

„Ľúbim vás...“ pošepol mu Luca, keď spolu ležali v pohodlnej posteli. 

Bol nahý.

Odhalený pred ním.

A on sa ho mohol dotýkať.

Mladý doktor nepochyboval o pravdivosti jeho slov.  Jeho oči ho prezradili, ešte skôr než to vyslovil. Luca nevedel nič o pretvárke a on mu bol za to vďačný, lebo to bolo jedno z tých najkrajších vyznaní, ktoré mal možnosť počuť. Bolo to preňho dôležité. Možno viac než by dokázal pripustiť. Aspoň raz byť milovaný a môcť o tom hovoriť. Nemusieť sa za to hanbiť. Dívať sa jeden na druhého a nemusieť nič predstierať. A nájsť si pre seba čas v tomto prísne stráženom svete, ktorý len zriedkakedy odpúšťal hriešnikom.

Aj on toho chlapca miloval. A po prvý raz cítil, že to môže bez obáv priznať. 

„Aj ja ťa ľúbim, Luca...“  videl ako sa chlapcova tvár, počas očakávania trochu napätá, opäť rozžiarila.

Pobozkali sa. Stratení v tom okamihu. Takmer sa obávajúc toho, že by im mohol veľmi rýchlo prekĺznuť pomedzi prsty. No práve teraz medzi nimi neboli žiadne zábrany ani hranice, žiadna bolesť, len dôvera, láska, slasť a odovzdanosť.

Všetko to po čom Cezare túžil, zrazu mali zrazu na dosah ruky. 

Boli dokonale unavení, no šťastní, len preto že spolu mohli byť osamote. Oddýchli si, dobre sa najedli, milovali sa a zhovárali sa.  Spolu sa smiali. A Cezare si bol istý, že bratov dom si v dohľadnej dobe obľúbi viac než upäté panské sídlo, pretože už teraz sa tu cítil takmer ako doma. Prijal tento svet za svoj rýchlejšie, než ten, ktorého súčasťou boli tiene minulosti. Náhle také vzdialené a zbavené svojej účinnosti.

A sladkosť vína spolu so sladkosťou mladíkových bozkov spôsobila, že sa cítil mladší a úplne opojený jeho blízkosťou. Opäť po ňom zatúžil. Nadvihol sa, aby mu dokázal ako veľmi.

 „Chcem ťa... opäť... veľmi ťa chcem...“ šepkal mu Cezare, bozkával ho na plece, na pery...

Ostal ležať na posteli a Luca sa naňho posadil.

„Áno, prosím... Cezare...“ vzlykal, pevne ho držal a dovolil mu, aby na ňom jazdil.

Ponáral sa doňho v neúprosnom rytme, ktorý ich oboch čoskoro ovládol.

***

„Naozaj musíte ísť?“

Luca sa tváril dosť nespokojne, keď sa po troch dňoch, ktoré strávili v zdanlivo bezstarostnej atmosfére, opäť ozval Antonio. Vyzeralo to tak, že vo vyšetrovaní narazil na dôležitú stopu. A Cezare dostal odkaz, aby za ním urýchlene prišiel. Bolo to preňho dôležité, lebo aj keď mu jeho sestra napokon prezradila meno Celiinho otca, ten muž akoby snáď zmizol z povrchu zemského a jediné, na čo sa mohli spoliehať bolo Antoniovo vyšetrovanie.

„Nebude to dlho trvať...“  upokojoval  ho Cezare náhlivými bozkami.

Trávili čas prevažne osamote, okrem jeho schôdzok s miestnou šľachtou, väčšinu času venoval svojmu nenásytnému anjelovi. Nepochybne si už aj on zvykol na myšlienku, že ho môže mať len pre seba.

Luca pomaly zdvihol jednu z tých čerstvých jahôd a provokatívne si ju vložil do úst.

„Tak ja tu na vás počkám...“  prepustil ho napokon, aj keď dosť neochotne a mladý doktor dúfal, že to bude stáť za to zdržanie. Lebo už teraz väčšmi túžil potom, aby mohol ostať s ním a venovať sa jeho dôkladnej výučbe, inej než tej, ktorú absolvoval počas dňa.  Aj naďalej ho učil písať a čítať a venoval sa mu aj v iných oblastiach. Nevynímajúc lekcie spoločenského správania, ktoré jeho mladý priateľ potreboval, aby dokázal prežiť medzi žralokmi.

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť