Botticelliho anjel 8. kapitola 2/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca. 

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

                                                                         pre ell.

Antonio naňho čakal v jednej z miestnych krčiem. Už podľa jeho odkazu bolo zjavné o aký podnik sa jedná.  Bolo to jedno z tých pomerne obyčajnejších miest, preto sa aj obliekol adekvátne k tomu, aby sa vyhol neželanej pozornosti. A zodpovedala tomu aj miera hluku a prítomnosť ľahkých dievčat. 

Sadol si za stôl, ktorý ledva držal pokope a veľavýznamne sa zahľadel na svojho priateľa.

„Zdravím ťa, Cezare...“

„Tak som tu, snáď ma tentoraz nesklameš...“ vyhlásil doktor spôsobom, ktorým dával jasne najavo, že svoju výčitku nemyslí absolútne vážne a ide len o priateľské podpichnutie.

Antoniu mu venoval veľmi vážne a seriózne prikývnutie.

„Áno, mám pre teba tentoraz dobré správy... už som ich našiel... ale ... bude to dosť komplikované sa k Celii dostať...“

„Prečo?“ prešiel Cezare rovno k veci, lebo mal stále na pamäti, že istý mladý muž naňho netrpezlivo čaká doma.

„Ten muž... otec tvojej netere má pletky s podsvetím ...“

To bolo viac než znepokojujúce zistenie. Cezare neočakával správu podobného druhu. No zjavne sa tým vysvetlilo to jeho záhadné zmiznutie, a to, že o ňom nikto nepočul, keďže prešiel istou podstatnou zmenou.

„Povedzme, že má tu v meste isté postavenie v miestnom podsvetí a neradno sa pliesť do jeho vecí, ak vieš, čo tým myslím... Hovorí si Čarodejník a všetci ho tu poznajú pod touto prezývkou, kedysi to vraj bol obyčajný chlapec z blízkeho okolia, bývalý učeň nášho starého krajčíra, no od tej doby už prešlo viac času a on sa tu v meste vypracoval hlavne v istých nie práve najzákonnejších oblastiach záujmu... Je o dosť starší od vašej sestry a nedávno si kúpil aj šľachtický titul, čím sme sa dostali do pomerne delikátnej situácie... pretože by som nerád upriamil jeho pozornosť práve na vás, ak by to nebolo nevyhnutné... no do istej miery zrejme budeme musieť riskovať, ak ešte stále chcete svoju neter vidieť... “

„Áno, viem si to veľmi dobre predstaviť...“

To, že otec sestrinho dieťaťa bol zrejme súčasťou tunajšieho života v miestnom podsvetí, celú vec vskutku komplikovalo. Z toho predchádzajúceho obdobia ho nepoznal, vtedy mal iné starosti a sústredil sa skôr na školu a veci s ňou spojené.

No nepochybne už vtedy musel mať v sebe istý talent, keď sa mu podarilo zviesť z cesty veľaváženú dcéru baróna a uviesť ju do stavu, ktorý nebol v tunajšej spoločnosti veľmi tolerovaný, hlavne nie u mladej dámy, súcej na vydaj.

         „No nie je to nemožné, mám isté kontakty a práve teraz čakám na jedného môjho priateľa a na odpoveď od Čarodejníka... čakám posla aj s odpoveďou... na našu žiadosť...“

Cezare napäto prikývol. Predstava, že jeho neter je v rukách takejto osoby, ho znepokojovala.

„A videl si už malú?“

„Áno, mal som tú možnosť... podobá sa na tvoju sestru, dá sa povedať, že viac než by bolo nutné...“ porozprával mu o tom, ako ju našiel a ako nenápadne sledoval ženu, ktorá sa o ňu momentálne starala. A to, ako blízko sa dostal ho takmer stálo život. Lebo tu boli istí ľudia, ktorí na malú dohliadali a jeho záujem ich znepokojil.

„Nuž, každopádne sa zdá, že jej otcovi na nej záleží, aspoň podľa toho, čo som videl...“ dokončil Antonio svoje rozprávanie a bol pritom omnoho nervóznejší ako zvyčajne, pohľadom neustále visel na dverách. A uvoľnil sa až keď sa k nim dokymácal nejaký chlap s červenými lícami a pomerne výrazným nosom. Oblečený ako jeden z tunajších žobrákov. Hodil im na stôl akýsi odkaz, kývol hlavou a pokračoval ďalej vo svojej ceste k špinavému baru.

Antonio, si odkaz prezrel.

„Píše, že nás očakáva vo svojej rezidencii... pozrime sa, napokon má vyšší titul než vy... tento pán vikomt. A jeho dom bude zrejme jeden z tých neďaleko našej štvrte...“

To už rozhodne stálo za zmienku. Cezare predpokladal, že človek, ktorý zrejme titul získal podobným spôsobom ako on, bude omnoho prístupnejší k rozhovoru s ním. Spoliehal sa na to, že si dokážu v istom ohľade dokonale porozumieť. No nemohol sa na to úplne spoliehať, všetko záležalo od povahy príslušného šľachtica a od jeho ochoty umožniť mu bližší kontakt.

Cezare si lístok tiež prezrel. Bola na ňom aj akási pečať, ktorú už raz mal možnosť vidieť, keď tu študoval.

„Prijmeš jeho pozvanie?“

Zaváhal. Nikdy netúžil mal niečo spoločné s podsvetím a záležitosťami týkajúcimi sa bočných ulíc. Znepokojovalo ho, že sa dostal až tak blízko k temnej časti mesta. No nemienil porušiť dané slovo. Chcel celú túto záležitosť dotiahnuť do konca.

         „Pôjdeme sa s ním pozhovárať...“ povedal napokon.“

„Tak dobre, no nezabúdaj na isté opatrenia, ktoré sú v takomto prípade nevyhnutné...“ pripomenul mu Antonio, tie záležitosti, na ktoré on ako lekár často zabúdal. Cezare prikývol a doprial mu dostatok času, aby ho o nich poučil. Nejaký čas tam ešte aj tak museli sedieť.

Barón, akoby už ani nevnímal ten hluk, ktorý naňho predtým nepríjemne zapôsobil.

Myslel na svoju sestru a na toho muža. Z jej správania vyrozumel, že nemá záujem o stretnutie s ním, no chcela by mať opäť pri sebe svoje dieťa. A to bolo preňho momentálne najdôležitejšie, dospieť k dohode, ktorá by jej to napriek všetkému umožnila.

predchádzajúca časť     nasledujúca časť