Botticelliho anjel 9. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash.

 Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.

 varovanie: zmienka o znásilnení

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

„Zajtra napoludnie?“ rozochvene zopakoval Luca.

„Áno, je o tak...“

„Nie!“ svetlovlasý mladík položil ruku na doktorovo plece.  Na jeho tvári sa odrážalo zdesenie spojené s obavami. Náhle, akoby prišiel o pár rokov svojej mladosti a vyzeral zrazu omnoho vážnejšie a dospelejšie. Nič viac si dovoliť nemohol, keďže v miestnosti neboli sami.

„To nesmiete...“ pošepol mu a nebol jediný, kto po tejto správe myslel na to najhoršie.

„Cezare, to predsa...“ Antonio bol  takisto znepokojený tým, že by mal jeho priateľ podtúpiť súboj na život a na smrť.

Cezare nevedel čo by im k tomu mal povedať. Ani presne netušil, ako sa do toho dostal. Jeho povaha nad ním skrátka opäť zvíťazila a nedokázal v sebe potlačiť hnev. Stalo sa to záležitosťou cti, možno až príliš rýchlo na jeho vkus.

„Nedá sa nič robiť, nedoprajem mu to potešenie, aby ma ponižoval v mojom vlastnom dome...“ tvrdohlavo trval na svojom barón a nemal v úmysle ustúpiť. Nemohol synovi svojho úhlavného nepriateľa dovoliť, aby sa mu vysmial do tváre. Časť z neho si priala, aby si ten muž mal možnosť vychutnať bolesť a obavy, ktoré prežíval on sám počas tých ťažkých dní.

„Kedy si naposledy strieľal, pán barón?“ opýtal sa ho jeho priateľ.

Nevedel si spomenúť. Zbrane nemal veľmi v láske. To bola pravda, no jeho hrdosť bola v tomto prípade silnejšia. Nedokázal zabudnúť.Ani odpustiť.

„Nie som si istý...“

Antonio sa zamračil.

„A čo kord? Ako často s ním trénuješ?“

„Vôbec,“ priznal Cezare napokon.  Nehovorilo sa mu to ľahko, ale nikdy nemal vzťah k týmto veciam. Venoval sa skôr medicíne a keby bolo nutné sa s niekým pobiť, s tým problém nemal,  no záležitostiam tohto druhu sa radšej vyhýbal.

 „To som si myslel, najlepšie bude ak pozhováraš s jeho otcom a na celú vec radšej zabudnime...“

Bolo to jediné rozumné riešenie. A on to vedel. A takisto aj to, že sa bude musieť pred ním skloniť.Už len tá predstava zatemnila jeho úsudok a prinútila ho poddať sa hnevu. Pretože si veľmi dobre spomínal na tú časť minulosti, ktorú by so svojho života najradšej vymazal.

Kľačal na zemi.

Chvel sa.

Ten muž si zapol opasok.

A on sa naňho nedokázal ani pozrieť.

Nie potom, čo urobil na príkaz svojho pána.

„Ešte stále sa ti to páči?“ prihovoril sa mu Alvise takmer láskavo.

Bol tam po celý čas.

Zneužil proti nemu jeho tajomstvo.

Sledoval ho a napokon bol za svoje úsilie odmenený celou pravdou.

Doktorov vtedajší milenec, chlapec, ktorého našiel len z núdze, ušiel a nechal ho tam.

Napospas jemu a jeho služobníkovi.

Díval sa na to, ako ho ten muž držal.

A dovolil mu, aby proti jeho vôli využil jeho telo.

Nemal na to právo.

Cezare sa prinútil zdvihnúť k nemu zrak.

Nenávidel ho.

Rovnako ako tú bolesť, ktorú cítil v sebe.

On to zistil a použil to proti nemu tým najhorším spôsobom.

Díval sa na jeho utrpenie a nedovolil mu uniknúť.

Časom sa vyliečil, takmer to vymazal zo svojej pamäte, no nedokázal byť viac submisívnym milencom. A čím viac času prišlo tým viac uprednostňoval dominantnú pozíciu. Neprial si nič iné, len pomstiť sa mu za tú bolesť, takou, ktorá by sa jej mohla vyrovnať.

 „Nie, nechcem, aby si sa do toho miešal... Dohodli sme sa a...“ tvrdohlavo trval na svojom barón

„Ten chlapec, tie veci robí často, tu je tým známy... chcel ťa len vyprovokovať, a to sa mu aj podarilo... nezabúdaj, že ak sa ti niečo stane, všetko čo ti teraz patrí by mohlo prepadnúť v prospech tých ľudí, tvoja sestra aj Luca ostanú v ich rukách....“ pripomenul mu Antonio nemilosrdne.

„Prosím, pane...“ žiadal ho aj Luca.

„Pokúste sa to urovnať, tak to bude najlepšie... pán Antonio má pravdu, on vás chcel len vyprovokovať, pretože sa k vám nevie inak dostať...“

To ho trochu obmäkčilo. Keď videl strach v jeho očiach a pomyslel si na to, čo by sa s ním stalo, keby on neprežil zranenie so súboja. Nebol pripravený postarať sa o seba sám. Predpokladal, že by to nedopadlo práve najlepšie, keby práve teraz riskoval budúcnosť svojho chlapca.

„Tak dobre, pokúsim sa to urovnať...“ sľúbil im obom barón, aj keď sa to jemu samému priečilo viac než čokoľvek iné a nevedel, či sa mu to podarí. Minulosť bola až príliš silná a on sa obával, koľko toho ten mladý muž vie a čo všetko by mu pomohol povedať, aby ho zbavil súdnosti.

predchádzajúca  kapitola  nasledujúca časť