Hračka
pár: Rain/Uhm Tae-woong
varovanie: vydržiavaný milenec, hračka, podriadený domáci maznáčik
obsah: starší manažér veľkej spoločnosti Tae-woong (40), tichý a v súkromí dosť uzavretý človek, stretáva mladíka, (18) menom Rain, prostredníctvom istej sprostredkovateľkej zoznamovacej agentúry, pre klietov so špeciálnymi požiadavkami.
Rain sa po vzájomnej dohode stáva jeho "hračkou".
Pre ell, Nade.
Manažér
Tae-woong ho však počas nasledujúcich troch dní neprijal vo svojej izbe ani
nenavštívil.
Bol
z toho znepokojený.
A aj
keď to nevyzeralo tak, že by sa ho plánoval v najbližšie dobe zbaviť,
obával sa toho, čo mohol jeho nepriateľ podniknúť, kým on poslušne čakal na
svojho pána.
„Je
v poriadku?“
Opýtal
sa už po niekoľký krát Tea Hee, ktorá mu na pánov príkaz robila spoločnosť,
zhovárala sa s ním a momentálne bola osobou, s ktorou sledoval
televíziu.
„Áno,
pán Uhm, je v úplnom poriadku...“ odpovedala mu, akoby sa vôbec nič nebolo
stalo a pokračovala v prepínaní kanálov.
„No
toto ťa zrejme nebaví, chceš sledovať niečo iné?“
„Mne
je to jedno...“ vyhlásil znepokojene.
A pohľadom
prešiel po tých zakázaných dverách.
Chcel
by tam vtrhnúť, no momentálne by sa mu to veľmi nevyplatilo, pôvodné dohody
neplatili a nechcel ho zbytočne poštvať proti sebe.
Tea
Hee zrejme tušila, čoho trápi.
Pretože
po ňom prešla jedným z tých svojich prísnejších pohľadov.
„Pán
Uhm potrebuje viac času, máva také obdobia, keď je rád sám a vtedy nie je
dobré ho vyrušovať...“
„A
ako dlho trvajú také obdobia?“ opýtal sa jej.
„To
záleží len od neho, ale zvyčajne len pár dní...“ odpovedala mu pani Kim
a začala sledovať akúsi novú doramu.
Pár dní.
To
preňho predstavovalo takmer celú večnosť.
A keby
sa nevenoval tréningu, zrejme by sa už začínala prejavovať jeho nespokojnosť.
„Predpokladám,
že dôvodom jeho stiahnutia sa je Yong Hwa...“
„Neviem, pán sa k tomu sám
vyjadrí, keď...“
Ako
inak.
Vyjadrí sa k tomu,
ale on to dovtedy určite nevydrží.
Postavil
sa a prechádzal sa, ku oknu a späť.
Jednou
ruku sa dotkol kríža na jeho krku.
Pevne
ho zovrel, tak aby v dlani cítil jeho ostrú časť.
A prial
si držať v rukách niečo iné.
No
jediné čo mohol urobiť bolo čakať.
A to
nenávidel.
Nevedel
si predstaviť horší trest.
Chcel
obojok.
Potreboval
ho paradoxne preto, aby získal viac voľnosti.
Prial
si ich dohodu nastaviť tak, aby si udržal určitú mieru slobody a zabezpečil
si voľný pohyb.
Obzvlášť
počas takýchto pánových odmlčaní by si prial získať späť aspoň možnosť dostať
sa niekedy von.
Bola
to odmena, ktorú mohol získať aj skôr než na vyšších úrovniach vzťahu, obzvlášť
preto, že mal ten čip.
Ďalšie
testovanie nepovažoval za nutné.
Nepotrebovali
to.
Nemal
v úmysle od toho muža ujsť.
Potreboval
len, aby sa k nemu vrátil a venoval sa mu tak ako doposiaľ.
Zúfalo
po ňom túžil.
„Môžete mu odo mňa odovzdať odkaz...“ opýtal
sa napokon.
„Môžem
ho priniesť pred jeho izbu, ale neviem, či ho prijme...“ vyhlásila Tea Hee.
Rain
zvolil klasický prístup, lebo mobil ešte dovolený nemal a aj tak bolo
omnoho osobnejšie mu poslať odkaz napísaný vlastnou rukou.
Dal
si záležať, aby svojho pána vylákal z jeho dobrovoľného azylu.
„Nečítaj
to!“ varoval svoju spoločníčku, keď jej kládol starostlivo poskladaný lístok do
ruky.
Ona
len prikývla.
Vstala
a šla ho odniesť k hlavným dverám, nie k tým, ktoré smel
používať len pán a svojho času ich takmer násilne použil Rain.
Sadol
si späť na gauč.
Vyložil
nohy na stôl, takmer pritom prevrátil misku s pukancami, no netrápilo ho
to.
Jediné
na čo dokázal myslieť bol jeho pán.
Tea
Hee sa vrátila o pár minút.
„Odkaz
som odovzdala...“ povedala mu a on len prikývol.
No
jeho myšlienky sa uberali len jedným smerom.
Príde.
Musí prísť.
