pár: Rain/Uhm Tae-woong
varovanie: vydržiavaný milenec, hračka, podriadený domáci maznáčik
obsah: starší manažér veľkej spoločnosti Tae-woong (40), tichý a v súkromí dosť uzavretý človek, stretáva mladíka, (18) menom Rain, prostredníctvom istej sprostredkovateľkej zoznamovacej agentúry, pre klietov so špeciálnymi požiadavkami.
Rain sa po vzájomnej dohode stáva jeho "hračkou".
Pre Nade, ell.
„Prišiel
čas na tvoj trest...“ oznámil mu jeho pán dosť stroho.
„Poď
ku mne...“
„Áno,
môj pane...“ pokorne sklopil zrak na znak toho, že prijal pánovu výzvu.
Opustil
bezpečie postele a zamieril k tým policiam, na ktoré takmer už
netrpezlivo čakal.
Na
tresty istého druhu mal dosť veľkú slabosť.
A pri
správnom vedení bol ochotný dať to svojmu pánovi najavo.
„Už
ste sa rozhodli, čo so mnou urobíte, pane?“ opýtal sa rozochvene.
„Nie,
celkom... ešte neviem, čo presne by sa k tebe hodilo...“
Rain
prešiel pohľadom po zbierke tých predmetov.
Rozochvelo
ho to a vzrušilo zároveň.
„Môžem
vám pomôcť, ak si to budete želať, pane...“
„Nie,
nepotrebujem tvoju pomoc...“ zahriakol ho tvrdo.
Rain
zmierlivo prikývol.
Počkal
na pánovo rozhodnutie a užíval si to napätie, ktoré sprevádzalo blízkosť
jeho trestu.
„Opri
sa o posteľ a ostaň tak...“ zaznel
ďalší príkaz.
A on
poslúchol.
Celého
ho pohlcoval prudký adrenalín, keď počul zvuk, ktorý znamenal, že jedna z tých
vecí opustila policu.
Nevedel,
ktorá, no tušil, že to bude preňho nezabudnuteľné.
Pán
ho pomaly usmerňoval a on pod vplyvom jeho ruky vstal.
Bol
prehnutý cez pánove kolená.
Zaplavili
ho tie pocity, ktorým sa snažil vždy ubrániť.
Táto
pozícia však v ňom prebúdzala aj druhú stránku jeho osobnosti.
Nepochybne
tú vďaka, ktorej by zrejme bol zaradený do tak trochu inej kategórie, keby v agentúre
spoznali jeho skutočný profil.
No
pôvodne nemal v úmysle dovoliť niečo také.
Myslel
si, že ak získa pokojnejšieho pána bude to on, kto ovládne situáciu a dokáže
si udržať odstup.
Nepočítal
s tým, že sa tak rýchlo prestane ovládať, no zrejme sa nedokázal tak dobre
pretvarovať ako si to pôvodne myslel.
„Porušil
si základné pravidlá a ja ťa budem musieť potrestať... Opustil si izbu bez
môjho dovolenia a zistil si moje meno, skôr než ti to bolo dovolené...“ zopakoval
mu jeho prehrešky.
Rain
si ich vypočul.
„Pane,
prosím...“ pokračoval v hre.
A bol
rád, že z toho nevyvodí omnoho horšie dôsledky.
Už
sa takmer začínal obávať, že by ho mohol vyhodiť, mal by na to nárok a tento
trest prijal viac než rád, hlavne preto, že začína cítiť, že s týmto mužom
by mohol byť nadmieru spokojný.
„Ešte
ma len budeš prosiť...“
Dostal
prísľub, ktorý jeho telo opäť prebúdzal.
Prišlo
prvé pohladenie.
Takmer
nežné.
A on
cítil ako sa ho tým predmetom dotkol.
A potom
sa to stalo prvý raz.
Mierne
pálenie, spojené s bolesťou, no zároveň aj s akýmsi krutým zadosťučinením,
hlboko v ňom.
Prosil.
„Pane...
ja... nemôžem... ja...“
Cítil
dosah každého úderu.
No
zároveň aj nežnosť láskania, ktoré tvorilo prestávky medzi jednotlivými údermi.
Cítil
sa takmer milovaný a ochraňovaný pred tou stránkou svojej povahy, ktorá ho
privádzala do podobných situácií.
A bol
vzrušený.
Takmer
bolestne.
Tvrdý
po každom ďalšom prudšom výpade pánovej ruky.
Bojoval
s tým.
Až
do poslednej chvíle sa snažil tomu vzdorovať.
Až
do zdrvujúceho vyvrcholenia, ktoré mu zároveň poskytla pánova ruka.
Jeho
nový pán myslel aj naňho. Už ho prijal, aj keď mu to ešte priamo nepovedal,
cítil, že je to tak.
A odpúšťal
mu jeho prehrešky bez väčších problémov.
A to
mu dávalo možnosť .Možno raz by mohol uvažovať aj o tejto možnosti.
si
ho obľúbiť.
No
zároveň tu bola aj istá hrozba.
„Ak
ma nabudúce sklameš, nebude k tebe taký zhovievavý...“ povedal mu napokon.
„Nesklamem
vás, môj pane...“ zamumlal rozochvene.