názov: Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...
Pre ell.
Sledoval
ho pri obliekaní.
Nedokázal
z neho spustiť zrak.
Robil to
pomaly.
Systematicky.
Dráždivo.
Každý jeho
pohyb mu pripomínal spoločne strávené okamihy.
Pohľadom
prechádzal po mužovom pevnom tele, ktoré svojím spôsobom začínal spoznávať.
Bolo pred
ním úplne odhalené.
Akoby to
bolo pre nich úplne prirodzené akoby medzi nimi neexistovali žiadne zábrany
spojené s formálnosťou ich vzťahu.
„Budeš ma
večer čakať, mám ešte schôdzku, ale prídem opäť k tebe...“
„Nie, ja
teda... nebudem.... A prečo by ste vôbec mali chodiť... “ vyhlásil tvrdohlavo.
Starší muž
sa obrátil k nemu.
Jemne mu
nadvihol bradu a donútil ho, aby sa mu pozrel do očí.
„Pretože
ťa ľúbim, Myoung-soo a chcem byť s tebou. Je to prosté...“
Ocitol sa
v jeho objatí.
Bol šokovaný.
Neočakával
vyznanie podobného druhu.
Stiahol
sa.
Rukami
zatlačil na jeho hruď a starší muž ho pomaly pustil.
„Bude pre
teba najlepšie, ako to prijmeš, ak sa podriadiš tomu, čo obaja chceme...“
V jeho
mysli rezonovali tie slová.
Chce to?
Nie je si
istý.
A čo sa
týkalo toho, že sa doňho ten muž zamiloval.
Neverí
tomu.
Sú to len
prázdne slová.
Aj tak
takmer nikdy nič nezmenajú.
Je to len
zbraň, ktorou sa získavajú naivky, on taký nie je, on nepotrebuje počuť tohto
druhu.
„Čo
urobíte, ak sa na vás budem sťažovať?“
odsekol nahnevane.
A snažil
sa ignorovať svoje srdce, ktorú mu nijako nepomáhalo.
Bol ešte
stále nahý a podráždený už len tým, ako im to v posteli dobre
klapalo.
Chcel, aby
ten muž pri ňom ostal, keby nebol pánom Jungom, keby bol slobodný, páčil by sa
mu vzťah s ním a užíval by si to.
To musel
pripustiť aj sám pred sebou, no rozhodne nie pred ním.
A časť
z neho takmer akoby túžila po prerazení tej poslednej bariéry, ktorá ho
nútila udržiavať si odstup.
Starší muž
naňho po tých slovách hľadel takmer s láskou a jeho až zamrzelo, že
si vôbec dovolil takýmto spôsobom podporovať jeho ego.
„Myoung-soo,
už od začiatku ako sme sa začali spoznávať mi to bolo jasné, rozumiem tvojim
obávám a viem, že máš právo sa na mňa hnevať, porušil som našu dohodu, no
som presvedčený o tom, že to dokážeme spolu prekonať...“
Cítil ho
nad sebou.
Ten jeho
pohľad.
Ten
spôsob, ako sa nad neho nakláňal.
Takmer sa
ho dotýkal, no zároveň akoby práve teraz udržiaval to magické napätie, ktoré
medzi nimi panovalo.
A keď
ho opäť pobozkal, stratil sa v jeho objatí, neschopný prijať žiadne iné
ubezpečenie, len sa ho držať.
Len ho
cítiť, aj napriek tomu, že jeho myseľ sa proti tomu búrila, nemohol poprieť tú
silnú takmer magickú príťažlivosť.
***
Mal v úmysle
ho v dohľadnej dobe ignorovať, robiť problémy a správať sa ako ten
najhorší zverenec. Vedel veľmi dobre, čo by ho pobúrilo natoľko, že by ľutoval,
že vôbec niekedy pomyslel na to, priviesť si do svojho domu cudziu osobu.
Nič z toho
mu však nebolo dovolené.
Pani
Jungová, akoby snáď vedela, čo bude mať v úmysle, vždy zasiahla a pripomenula
mu, záležitosť jej staršieho syna, na ktorú musel brať ohľad.
Zasiahla
vždy, keď niečo urobil, zmietla všetky stopy a on cítil, že jeho úsilie
vychádza navnivoč ešte skôr, než sa do toho vôbec pustil.
Obzvlášť
dnes, keď opäť stál pred ňou.
Naposledy
to bola práve ona, ktorá ani jeho, ani Mina nepustila do klubu.
A nepochybne
to bolo práve vtom najvhodnejšom čase, keďže Myoung-soo bol plný hnevu a nepochybne
by sa dopustil niečoho, čo by pána Junga rozčúlilo až do nepríčetnosti, lebo
presne to mal v úmysle.
Nahnevaný
a zúfalý, že všetko čo dosiaľ urobil vždy smerovalo len k tomu, aby
stál pred ňou, ako nejaké trucovité decko.
A ona
nad ním vždy zvíťazila, vždy bola o krok v pred a pán Jung jej
dovolil takto ho zlomil. Možno o tom aj vedel, pretože do tejto jej
iniciatívy nijakým spôsobom nezasahoval.
***
Prišiel okamih pravdy.
Približne uprostred
týždňa Min vyrukoval s tou skvelou
novinkou.
„Máš v úmysle sa s ňou oženiť?“ opýtal sa
pán Jung svojho staršieho syna.
Neznelo to vôbec útočne, ale skôr ako jedna z tých
otázok položených v celku neškodným spôsobom.
„Nie som si istý...“ zaznela pomerne tichá odpoveď,
Min mal hlavu sklonenú a tváril sa dosť nešťastne.
Zrejme očakával inú reakciu a teraz sa nevedel
spamätať, z toho ako pokojne bola táto správa prijatá druhou stranou.
Myoung-soo však tušil, že zareaguje takto, nejaký čas
strávil jeho upokojovaním a nepochybne aj pani Jungová prispela svojím
dielom.
A keďže sa dalo povedať, že pán Jung mal dobrú
náladu aj vďaka tomu, že spolu v poslednom čase trávili veľa času a dalo
by sa povedať, že bol s ním svojím spôsobom vo vzťahu, keďže netrávili čas
len v posteli, ale aj mimo nej, Myoung-soo o to mal ešte stále záujem
a aj napirke tomu, že sa naňho hneval, jeho spoločnosti sa nevyhýbal. Dalo
by sa povedať, že chlapec vystihol tú najlepšiu možnú dobu na hodenie takejto
bomby.
„Ale o dieťa sa postarám, ja... len... myslím, že
si to žiada čas a nebolo by dobré, keby sme sa ponáhľali len kvôli
dieťaťu...“
Zjavne aj napriek tomu, že Ae-Cha mal úprimne rád,
nebol nadšený možnosťou, že by sa mohol stať otcom práve v tomto období.
Pán Jung nekričal, dokonca mu ani nič nevyčítal, ako
to mal vo zvyku, prijal jeho rozhodnutie pokojne.
„Nech sa už rozhodneš akokoľvek, ja aj tvoja matka ťa
podporíme... Pozhovárame sa aj s rodinou toho dievčaťa, ak to bude
nevyhnutné... a vo všetkom ti pomôžeme... predpokladám, že na tvojom
záujme o štúdium sa nič nezmenilo...“
„Ubezpečujem ťa, otec, že mám v úmysle univerzitu
dokončiť.“
Pán Jung nekričal, dokonca mu ani nič nevyčítal, ako
to mal vo zvyku, prijal túto záležitosť pomerne pokojne.
predchádzajúca kapitola nasledujúca časť
