30. 4. 2015

Vtedy som mala ten pocit 9. kapitola 3/3


fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET


poznámka: po mojej korektúre, ale bude ešte korektúra ďalšia, samozrejme je to príprava na knižné vydanie...




Myslím, že ti rozumiem, nemusíš sa tým trápiť, všetko je v poriadku, len som chcela vedieť, ako na tom ste...“ povedala jej mama napokon. Zjavne pochopila, že takýmto spôsobom ju nedokáže len tak ľahko zlomiť a zmenila radšej taktiku.
„To je v poriadku, mami, ja sa nehnevám...“  nemala v úmysle pristúpiť na jej hru, chcela jej dať jasne najavo, že jej na tom až tak veľmi nezáleží.
Potom ako si všetko vyjasnili, aspoň čiastočne sa Myrtla rozhodla ostať v kuchyni dlhšie. S mamou prebrali ešte množstvo iných vecí, školu a takisto aj tie neškodné záležitosti, ktoré nemohli prebrať počas roka, stihli počas pečenia. Upravená pravda medzi nimi nastolila príjemnú atmosféru. Dôležité bolo len to, že jej mama bola na ňu hrdá vďaka jej výsledkom zo školy a nemusela sa trápiť vecami, ktoré by aj tak nemohla ovplyvniť.
***
 „Mrzí ma to...“ povedala Tomovi, keď si napokon našla voľnú chvíľku na to, aby sa s ním mohla pozhovárať.
Nebolo to až také jednoduché, ako si myslela, mama ju dosť zamestnávala, bolo dosť ťažké uniknúť tým vianočným prípravám. Stále mala pocit, akoby ešte ani zďaleka nebolo všetko hotové a pritom mali tak málo času.
Bolo ťažké sa z toho vymaniť, Tomov návrh na rýchlu schôdzku však nemohla odmietnuť. Potrebovala si s ním vyjasniť pár vecí, skôr než dôjde k nejakým nenapraviteľným chybám. Vybehla von v domácich šatách, na ktoré si rýchlo obliekla kabát, skôr než by ju niekto zastavil alebo ju o niečo požiadal. A úspešne sa jej podarilo prekĺznuť.
Stáli spolu pri dverách vedúcich do záhradného domčeka.
A chvíľu medzi nimi vládlo rozpačité ticho, až kým on neprehovoril ako prvý.
         „Nemusí...“ povedal pokojne, no tváril sa vážne a dosť zamyslene.
A ona sa obávala, či aj jeho neprepadol otec, tak ako matka podrobila výsluchu ju, úplne zabudla na tieto záležitosti. Usúdila, že sa na to mala pripraviť omnoho lepšie.
„Dúfam, že môj otec... nebol k tebe nepríjemný... Len sa o mňa bojí a ...nič viac...“  pokračovala vo vopred pripravenej reči.
„Majú dôvod sa báť...“
„Prečo?“ hlesla rozrušene.
Neodpovedal, aspoň nie prostredníctvom slov.
„Tom, čo...“
Cítila ako ju pritisol bližšie k dverám, jedna jeho ruka jej bránila v pohybe.
Jeho blízkosť všetko ostatné odstránila. Jeho bozky bez varovania narušili jej obranu. Cítila tú spriaznenosť medzi nimi, ten pocit, prenikal tak hlboko, ako čokoľvek iné čo predtým poznala. S ním to bolo možné, pri ňom strácala tú časť seba, ktorú zrazu dávala len a len jemu. Tlak jeho tela, neúprosný a tvrdo vyžadujúci pozornosť, ju pripravil o dych.
Chcela ho objať, priala si, aby ju takto držal čo najdlhšie a zároveň sa toho bála.
Strach prichádzal spolu s vzrušením, neúprosne siahal až na dno jej síl. Bála sa toho, čo bude znamenať to objatie a svojich vlastných činov, ktoré by mohli nasledovať po ňom. V zajatí tej vášne, nedokázala uvažovať, len cítiť, len prežívať.
Nemohla urobiť nič iné. Len čakať na jeho rozhodnutie a dúfať. Ani nevedela v čo presne, no niekde to v sebe nachádzala, tú nádej, ktorá by ju mohla spáliť jej vnútro, ak by sa odvážila to čo i len na okamih opäť pripustiť.
No on neprekročil hranicu. Zmenil bozk na objatie a potom ju pomaly pustil.
„Pochopila si?“
„Áno, je mi to jasné...“  vyhlásila pomaly a zreteľne.
Tom bol tým, s ktorým by bola schopná prekročiť hranicu, aj keď jej v podstate nič nesľúbil, a to pre ňu nebolo dobré.
         „A jedna vec nech je ti jasná, neviem prečo som povedal tvojmu bratrancovi, že som tvoj priateľ, nerozumiem tomu a kým na to neprídem, bude lepšie ak o tom nebudeme hovoriť...“
Prikývla. Stále ešte čiastočne zbavená schopnosti rozmýšľať, by mu dokázala prikývnuť takmer na čokoľvek.
Nedotkol sa jej nijako nepatrične, no jej telo, akoby sama nevedela popísať ten pocit. A potrebovala sa s tým vyrovnať.
„Mali by sme už ísť...“ povedal dosť chladne, čím aspoň čiastočne oslabil jej nadšenie.
„Má...máš...pravdu...“ hlesla potichu a dovolila mu, aby ju odprevadil späť do domu.