fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
poznámka: po mojej korektúre, ale bude ešte korektúra ďalšia, samozrejme je to príprava na knižné vydanie...
Myslím,
že ti rozumiem, nemusíš sa tým trápiť, všetko je v poriadku, len som
chcela vedieť, ako na tom ste...“ povedala jej mama napokon. Zjavne pochopila,
že takýmto spôsobom ju nedokáže len tak ľahko zlomiť a zmenila radšej
taktiku.
„To je
v poriadku, mami, ja sa nehnevám...“
nemala v úmysle pristúpiť na jej hru, chcela jej dať jasne najavo,
že jej na tom až tak veľmi nezáleží.
Potom ako si všetko vyjasnili,
aspoň čiastočne sa Myrtla rozhodla ostať v kuchyni dlhšie. S mamou
prebrali ešte množstvo iných vecí, školu a takisto aj tie neškodné záležitosti,
ktoré nemohli prebrať počas roka, stihli počas pečenia. Upravená pravda medzi
nimi nastolila príjemnú atmosféru. Dôležité bolo len to, že jej mama bola na ňu
hrdá vďaka jej výsledkom zo školy a nemusela sa trápiť vecami, ktoré by aj
tak nemohla ovplyvniť.
***
„Mrzí ma to...“ povedala Tomovi, keď si
napokon našla voľnú chvíľku na to, aby sa s ním mohla pozhovárať.
Nebolo
to až také jednoduché, ako si myslela, mama ju dosť zamestnávala, bolo dosť
ťažké uniknúť tým vianočným prípravám. Stále mala pocit, akoby ešte ani zďaleka
nebolo všetko hotové a pritom mali tak málo času.
Bolo
ťažké sa z toho vymaniť, Tomov návrh na rýchlu schôdzku však nemohla
odmietnuť. Potrebovala si s ním vyjasniť pár vecí, skôr než dôjde k nejakým
nenapraviteľným chybám. Vybehla von v domácich šatách, na ktoré si rýchlo
obliekla kabát, skôr než by ju niekto zastavil alebo ju o niečo požiadal. A úspešne
sa jej podarilo prekĺznuť.
Stáli
spolu pri dverách vedúcich do záhradného domčeka.
A chvíľu medzi nimi vládlo
rozpačité ticho, až kým on neprehovoril ako prvý.
„Nemusí...“
povedal pokojne, no tváril sa vážne a dosť zamyslene.
A ona sa obávala, či aj
jeho neprepadol otec, tak ako matka podrobila výsluchu ju, úplne zabudla na
tieto záležitosti. Usúdila, že sa na to mala pripraviť omnoho lepšie.
„Dúfam,
že môj otec... nebol k tebe nepríjemný... Len sa o mňa bojí a ...nič
viac...“ pokračovala vo vopred
pripravenej reči.
„Majú
dôvod sa báť...“
„Prečo?“
hlesla rozrušene.
Neodpovedal, aspoň nie
prostredníctvom slov.
„Tom,
čo...“
Cítila
ako ju pritisol bližšie k dverám, jedna jeho ruka jej bránila
v pohybe.
Jeho blízkosť všetko ostatné
odstránila. Jeho bozky bez varovania narušili jej obranu. Cítila tú
spriaznenosť medzi nimi, ten pocit, prenikal tak hlboko, ako čokoľvek iné čo
predtým poznala. S ním to bolo možné, pri ňom strácala tú časť seba, ktorú
zrazu dávala len a len jemu. Tlak jeho tela, neúprosný a tvrdo
vyžadujúci pozornosť, ju pripravil o dych.
Chcela
ho objať, priala si, aby ju takto držal čo najdlhšie a zároveň sa toho
bála.
Strach
prichádzal spolu s vzrušením, neúprosne siahal až na dno jej síl. Bála sa
toho, čo bude znamenať to objatie a svojich vlastných činov, ktoré by
mohli nasledovať po ňom. V zajatí tej vášne, nedokázala uvažovať, len
cítiť, len prežívať.
Nemohla
urobiť nič iné. Len čakať na jeho rozhodnutie a dúfať. Ani nevedela
v čo presne, no niekde to v sebe nachádzala, tú nádej, ktorá by ju
mohla spáliť jej vnútro, ak by sa odvážila to čo i len na okamih opäť
pripustiť.
No on neprekročil hranicu. Zmenil
bozk na objatie a potom ju pomaly pustil.
„Pochopila
si?“
„Áno, je
mi to jasné...“ vyhlásila pomaly
a zreteľne.
Tom bol tým, s ktorým by
bola schopná prekročiť hranicu, aj keď jej v podstate nič nesľúbil,
a to pre ňu nebolo dobré.
„A
jedna vec nech je ti jasná, neviem prečo som povedal tvojmu bratrancovi, že som
tvoj priateľ, nerozumiem tomu a kým na to neprídem, bude lepšie ak
o tom nebudeme hovoriť...“
Prikývla.
Stále ešte čiastočne zbavená schopnosti rozmýšľať, by mu dokázala prikývnuť
takmer na čokoľvek.
Nedotkol
sa jej nijako nepatrične, no jej telo, akoby sama nevedela popísať ten pocit.
A potrebovala sa s tým vyrovnať.
„Mali by
sme už ísť...“ povedal dosť chladne, čím aspoň čiastočne oslabil jej nadšenie.
„Má...máš...pravdu...“
hlesla potichu a dovolila mu, aby ju odprevadil späť do domu.