na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
poznámka 2: toto je aktualizácia aj na zajtra (zajtra bude aktualizačná pauza) , chystám sa ehm, asi k doktorke tento týždeň, i ked moc sa mi tam nechce, ale chcelo by to niečo... ehm...
po mojej korektúre.
Pre bacil, Abequa, weras, Mononoke.
Po
tvári mu prebehol úsmev, keď si ten odkaz prečítal ešte niekoľkokrát, potom ho
starostlivo odložil k listom od pána
domáceho, ktoré mal pre istotu zabezpečené kúzlom proti otvoreniu cudzou
osobou.
Zavri ssa pred nimi.
Šepol
pripojené slová do hesla aj v parselčine, urobili z neho omnoho
zložitejšiu sekvenciu.
Táto
schopnosť mu ostala, no nikto mu nevysvetlil prečo, bolo dosť možné, že to
príslušné osoby nevedeli, a on sám sa nesnažil priveľmi zdôrazňovať to, čo
mal s Voldemortom spoločné, keďže to bolo nebezpečné dokonca aj teraz,
bolo lepšie sa tváriť, že žiadna
podobnosť medzi nimi nikdy ani len neexistovala.
Parselčinu
aj tak nepoužíval veľmi často, lebo ľudí zvyčajne desila a čiastočne aj
znechucovala, no preňho nemala len negatívny význam, zvykol si na ňu a považoval
ju za neodmysliteľnú súčasť svojho ja.
Nepotreboval
už ani vidieť hada na to, aby sa mu podarilo hovoriť haďou rečou. Stačilo len
si ho predstaviť a nikdy to nebolo až také nepríjemné, ako si pôvodne
myslel.
Dbal
na bezpečnosť, presne tak ako to profesorovi sľúbil a dával si dobrý pozor
na to, aby tie listy neboli len tak na očiach, v prípade akýchkoľvek
komplikácii s jeho osobou, by sa k nim nemal nikto dostať.
Jeho
myseľ však zamestnávali aj iné záležitosti.
Myslel
na všetky podrobnosti týkajúce sa ich stretnutia, na všetky tie drobné detaily,
ktoré mu predtým unikali, no teraz mal čas len tak ležať, a všetko čo ho
zaujalo, analyzovať.
Spomínal
na ich objatie, no to aké príjemné a správne bolo jednoducho ho nechať,
aby ho počas legilimancie držal.
Cítiť
jeho dotyk, nebolo napodiv vôbec také hrozné, ako si to pôvodne myslel, pretože
sa istý čas obával, že by napriek všetkému mohol spanikáriť, no jeho telo
našťastie reagovalo súhlasne na profesorovu blízkosť.
Prial
si, aby ho mohol mať pri sebe, čo najdlhšie, nielen preto, že jeho prítomnosť
mu pomohla, ale aj kvôli tomu, že si jednoducho prial stráviť s ním viac
času.
Predstavoval
si, že profesor Snape pri ňom ostal tak dlho, ako to len bolo možné a po
celý čas naňho dával pozor.
Veril
tomu, že ho tam nenechal len tak a možno aj on premýšľal o tom, čo by
mal urobiť, aby mu pomohol vrátiť sa späť k bežnému životu. Nebola to ani
zďaleka príjemná a už vôbec nie ľahká úloha.
Zaujímalo
ho, ako to vlastne urobil, a prečo Severín tak náhle zmizol, no nemienil
vyzvedať, kým sa mu to profesor nerozhodne povedať sám, nechcel, aby si myslel,
že spochybňuje jeho metódy.
Chcel
sa s ním zblížiť a urobiť všetko preto, aby ho prijal a stal sa
preňho blízkou osobou.
Bol
to cieľ, za ktorým bol ochotný ísť za každú cenu.
A všimol
si aj ďalšiu pozitívnu zmenu.
Napriek
tlaku a značnému nepohodliu, ktoré pociťoval, naňho nezaútočil tak, ako to urobil Hermione.
Ani
na chvíľu to nepreblesklo jeho mysľou. A bol potešený tým, že aspoň k nemu
sa prával vcelku normálne.
Spomenul
si aj na ten list od Hermiony, ktorý by si mal zrejme prečítať, no nemal ešte
chuť opustiť Snapovu posteľ, tak len vzal prútik a privolal si ho k sebe.
Počkal,
kým mu obálka pristála v rukách, a nejaký čas ju len tak držal, ako
to mal v poslednom čase vo zvyku.
Otvoril
ju, až keď Severín nespokojne zaprskal a primkol sa bližšie k jeho
boku.
„Áno,
áno, už to otváram...“ zamumlal upokojujúco.
Poškrabkal
ho za uchom, roztvoril ho a začal čítať:
Harry,
Mrzí ma to, ako
dopadlo naše posledné stretnutie, bola to aj moja chyba, presadila som si svoje
a neposlúchla som liečiteľov, ktorý ma varovali, že na návštevy ešte nie
si pripravený... a chcem Ťa ubezpečiť o tom, že som v úplnom
poriadku, a pokiaľ si videl tie noviny, v ktorých je moja fotka,
mimochodom dosť prehnaná a neaktuálna, už som sa kvôli tomu bola sťažovať,
pretože na mojej tvári neostala ani len stopa po tom malom škrabanci spôsobenom
mágiou.
Nechcem, aby si
sa kvôli tomu viac trápil, a práve preto ti to píšem tak priamo, pretože
predpokladám, že ti táto skutočnosť bráni v ďalších stretnutiach s nami.
Preto Ti ešte raz zdôrazňujem, že je všetko v poriadku, obom nám chýbaš a privítame
akúkoľvek správu od teba.
Ron tvrdí, že to
až priveľmi prežívam, že mám poslúchnuť Aberfortha a dať Ti viac času, no ja si nemôžem pomôcť. Veľmi sa o teba
bojím.
PS: ak by si
niečo potreboval, neváhaj ma kedykoľvek vyrušiť.
S láskou
Tvoja kamarátka
Hermiona
O jej
liste potreboval ešte popremýšľať.
Plánoval
jej odpísať až keď bude na to pripravený.
Namiesto
toho si ešte nejaký čas poležal v posteli a Severín mu ochotne robil
spoločnosť.
No
neskôr, keď sa už cítil omnoho silnejší, pomaly vstal, trochu sa osviežil v kúpeľni
a zamieril do Snapovej pracovne,
kde si sadol do jeho kresla a začal mu písať poďakovanie pre profesora
Snapa. Odpoveď preňho bola omnoho prednejšia než list pre kamarátku.
Bolo
to dôležité, hlavne preto, že sa s ním v podstate nestihol rozlúčiť.
Pán profesor,
Prepáčte, že som tak náhle zaspal, nemal som to
v úmysle, dúfam, že sa na mňa kvôli tomu nehneváte. Nabudúce sa o Vás
postarám omnoho lepšie.
Budem sa snažiť
riadiť Vašimi
radami, teším sa na naše ďalšie stretnutie a ďakujem
vám, že ste to so mnou napriek všetkému nevzdali.
S úctou
Harry Potter
***
Počas
toho nasledujúceho dňa odhalil slabinu kúzla, ktoré Severínovi dopĺňalo misky,
zistil, že keď v komore chýba krmivo pre mačky, jednoducho sa nemá čo
dopĺňať a objavuje sa mu tam len voda, čo sa Severínovi vôbec nepáčilo a nepochybne
ani Harrymu, keďže mu bolo jasné, že to bude musieť buď objednať alebo dokúpiť
a potreboval zohnať aj nejaké pochúťky pre Nyx, musel ju predsa niečím odmeniť, ak by sa
náhodou rozhodol doručiť list nejaké ďalšie listy. A chcel kúpiť aj toasty, ktoré pôvodne nemal objednané,
no mal chuť na určitý druh chleba, ktorý by práve teraz veľmi rád ochutnal.
Sovie
pochúťky objednal a objednávku poslal po Nyx, ale usúdil, že tentoraz by
možno bolo vhodné, keby si tentoraz potraviny neobjednával a šiel ich kúpiť
osobne. Nebol vonku už dosť dlho, niežeby mu to chýbalo, no cítil, že tým jeho
strach ešte viac zosilnie, ak povolí a bude sa stále skrývať len pod
ochrannými kúzlami.
Po
spoločnosti iných ľudí ani len veľmi netúžil okrem istých osôb, ktoré by
samozrejme veľmi rád videl no nebolo to možné, nie potom, ako na nich zvykol
momentálne reagovať.
Večer
mal sen, že za ním prišla Hermiona a on na ňu použil kliatbu cruciatus,
bolo to veľmi živé, veľmi silné a veľmi zlé. Počul ju kričať, videl ako sa
triasla a nemohol to zastaviť, nedokázal odtiahnuť ruku.
Prebudil
sa celý spotený a znepokojený.
No
necítil strach ani zhnusenie. V tom sne, prežíval hlboké uspokojenie,
akúsi zvláštnu eufóriu spojenú s pocitmi, ktoré doteraz nepoznal.
Napísal
Snapovi o tom sne, urobil to ešte počas tej noci, pretože si prial poznať
jeho názor.
Potreboval,
aby sa zameral na túto záležitosť a zistil, čo sa mu tým jeho myseľ snaží
naznačiť.
A skontaktoval
sa aj s Aberforthom, aby sa ubezpečil o tom, že Hermiona je skutočne
v poriadku, a že sa jej nič nestalo, čo mu bolo hneď aj potvrdené. No
neskôr to už nepovažoval až za také šťastné riešenie, lebo Aberforth sa
o to začal až priveľmi zaujímať. Ledva sa mu podarilo ho odbiť
a presvedčiť o tom, že sa nemusí práve teraz unúvať na ďalšiu
návštevu.
Tá
Snapova by mu však práve teraz prišla vhod.
No
odpoveď na poďakovanie ani na dodatok dosiaľ neprišla.
No ráno
sa už cítil lepšie a veril tomu, že je pripravený opäť ísť medzi ľudí.
Chcel
aby Snape bol naňho hrdý, aby mu mohol povedať o tom, ako opustil byt a postavil
sa svojmu strachu, tak ako kedysi čelil prízraku premenenému na dementora.
Preto
sa obliekol, dal sa do poriadku, no použil základné kúzla na zmenu vzhľadu, len
nepatrné, veľmi opatrne ich dávkoval, svojho času mu s nimi pomohla
Tonksová, poslala mu knihu, kde boli popísané, zjavne preto, že prejavil záujem
o štúdium na aurora a ona si myslela, že by to mohol byť skvelý
darček od nej a od Remusa.
Byť
aurorom, to už bolo tak neskutočne vzdialené, akoby si to prial v inom
živote.
No
tá kniha mu pomohla získať aspoň istú výhodu, keďže momentálne nepoužíval otcov
neviditeľný plášť.
Ostal
u jeho priateľov, tam k nemu nemal prístup.
A nevyzeralo
to tak, že sa tam čoskoro dostane.
S príslušnými
pomôckami sa dal nahradiť, aj keď to nebolo také účinne ako všehodžús, ale na
základné oklamanie nepriateľa to stačilo.
Preto
dnes vyzeral, ako starší unavene pôsobiaci mukel.
Taký
ten nenápadný typ, ktorých sú na uliciach stovky.
Bol
spokojný s touto menšou úpravou, no aj tak cítil nepokoj, keď opúšťal byt
a prekračoval ochranné kúzla.
***
Srdce
mu bilo až kdesi v hrdle, keď sa pomaly vliekol tou dobre známou ulicou
a potichu si opakoval adresu obchodu, ktorý Snape vo svojich poznámkach
označil ako pomerne uspokojivý.
Jeho
vlastná myseľ naňho priam bolestivo tlačila, mal pocit, akoby bol pripútaný
k istej oblasti a urobiť čo i len krok vpred ho stálo veľmi veľa
premáhania. Zdalo sa mu, akoby nebezpečenstvo naňho čakalo za každým rohom.
Musel
si neustále opakovať.
Kráčaj dopredu a nezastavuj sa!
Nie je to ďaleko a všetko bude
v poriadku, ak sa budeš držať cesty, ktorú si si zvolil.
Nič hrozné tam na teba nečaká,
nespoznajú ťa...
A Harry
si uvedomil, že je to to miesto zo Snapovej spomienky, ktorú mal možnosť
naposledy vidieť.
Bol
to presne ten istý obchod, z ktorého jeho mama vtedy vyšla a pred ním
na ňu čakal Snape aj jeho otec.
Čo
ho trochu upokojilo a kráčalo sa mu už omnoho ľahšie, keď myslel na to, že
v tom obchode zrejme rada nakupovala Lili Potterová.
Pomaly
vstúpil dovnútra a nejaký čas mu trvalo, kým sa zorientoval medzi
jednotlivými regálmi a aspoň trochu sa uvoľnil pod vplyvom toho, že si ho
nikto nijako zvlášť nevšímal.
Jedna
z predavačiek práve pomáhala akémusi staršiemu pánovi nájsť jeho obľúbenú
značku čaju.
„Nie,
nie, myslím, že to to bolo určite tamto...“ oponoval jej, keď sa mu márne
snažila vysvetliť, že ho práve teraz na predajni zrejme nemajú.
Okolo
neho prebehol akýsi chlapček.
„Tom,
stoj!“ jeho mama za ním kričala.
No
on sa len usmieval a bežal ďalej.
No
potom ho už jeho mama chytila a on sa pustil do plaču.
Harry
sa snažil nevšímať si ten rozruch a nepovažovať nikoho z nich za
priame ohrozenie svojej osoby.
Nakúpil.
Dalo
by sa povedať, že bez väčších problémov.
Zaplatil
muklovskými peniazmi, a s pomerne plnou taškou opustil obchod, prešiel cez
cestu na druhú stranu ulice, búšenie srdca prestalo, keď to tam nejaký čas
vydržal a aj podozrievavosť ho postupne opúšťala.
Cítil
sa takmer ako kedysi, keď si ani v tých najhorších časoch, nepripúšťal
podobné záležitosti.
Prežíval
jeden z tých lepších dní a skutočne si prial úplne sa zbaviť toho
nepokoja, ktorý ho sužoval.
Po
návrate do Snapovho bytu, nazrel do schránky, odpoveď tam ešte nebola,
neostávalo mu nič iné, len prekročiť ochranné kúzla v stúpiť do bytu.
A skutočne
to aj tak urobil.
Severín
ho privítal už pri dverách, a on sa postaral, aby sa mu doplnilo krmivo.
Aj
Nyx sa už vrátila, takmer láskavo ho ďobla do prsta a priniesla potvrdenie
o prijatí objednávky.
***
Prešiel
týždeň.
O Snapovi
nevedel nič nové a cítil sa kvôli tomu dosť zle.
Napísal
mu už najmenej päťkrát, ale stále nedostal žiadnu odpoveď.
Chvel
sa.
Mával
záchvaty strachu a paniky, ktoré sa zvyčajne končili tým, že sa ocitol pri
Snapovom hrobe.
A tak
to bolo aj dnes.
Kľačal
tam a díval sa na dátum jeho úmrtia, ktorý sa našťastie či nanešťastie
vôbec nezmenil.
No
aspoň sa mohol ubezpečiť o tom, že jeho zásah do minulosti nič nepokazil.
Aj
tak sa však len ledva držal a prežíval asi to najhoršie obdobie od
prepuknutia svojej choroby.
Možno by som tu mal ostať. Možno by som
sa vôbec nemal vrátiť domov a počkať tu.
Čo ak sa to zmení, keď tu nebudem,
a ja...
Bál
sa, že tými listami mu ešte viac ublížil, že možno kvôli nemu nebude mať ani
ten čas, ktorý mu bol nadelený.
Strácal
sa a už viac nebojoval.
Ponoril
sa do úplnej tmy, z ktorej nenachádzal východisko, pretože jeho jediná
nádej bola zrazu preč.
A Harry
nad sebou čoraz väčšmi strácal kontrolu.
„Ste v poriadku...“ akási žena sa nad ním
skláňala a on si ani nevšimol, kedy presne stratil vedomie.
„Áno, ja som...“ hlesol Potter
potichu, neprijal jej pomoc, sám sa akosi dostal späť na nohy a čo najskôr
od nej ušiel.
„Počkajte...“ volala za
ním, ale on ju nepočúval, bola to susedka, poznal ju z videnia, mala tri deti
a manžela (pomerne hlučného) a on práve teraz netúžil po jej
spoločnosti o nič viac ako po spoločnosti iných osôb.
Ani presne nevedel, ako
sa dostal domov, no akosi sa mu podarilo samého seba prinútiť, aby sa napokon
vrátil späť.
Vstúpil do bytu,
v ktorom vďaka jeho náladám vládli doslova bojové podmienky.
Sadol si na zem
k prevrátenému kreslu a cítil ako sa kocúr pohol smerom k nemu.
„Nechaj ma na pokoji...
nechaj ma...“ odháňal ho od seba, ostal
tam sedieť a otupene hľadel do prázdnoty, ktorá sa rozprestierala pred
ním.
Poznámka: mala to byť príjemnejšia kapitola, ale vďaka istým veciam som trochu rozladená a keďže do tejto poviedky idú prevažne moje pocity, tak to zas tak dopadlo, ale snáď sa dočkáme aj tej ďalšej romantiky a tak...