názov: Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...
ell, Nade.
„Môj
drahý chlapec... môj milovaný...“ pošepol mu pán Jung takmer nežne.
Bol
pomaly zobliekaný, nežne bozkávaný a jeho telo prudko reagovalo na každý
dotyk.
Pán
Jung na chvíľu prestal, práve v tom okamihu, keď by mohol pokojne dospieť
k rozhodnutiu, že nebudú pokračovať ďalej.
No
on ani raz neodmietol, ani raz nepovedal nie.
A bol
odmenený starostlivosťou, ktorá ho podnietila k tomu, aby zabudol na
všetko, na akékoľvek pochybnosti a obavy...
Cítil
len jeho.
Blízkosť
svojho milenca, ku ktorému patril.
On
sa s ním maznal dnes obzvlášť láskyplne, akoby bol preňho tým najdrahším
pokladom.
A on cítil, že má pri sebe svojho milenca, toho,
ktorého by za iných okolností bez váhania prijal.
No stále nebol pripravený zmieriť sa s tým, že
práve on by mal byť aj tou osobou, ktorá zaňho prevezme zodpovednosť.
Odmietal sa s tým zmieriť.
No práve teraz, pre túto chvíľu, nedokázal odolať.
„Prečo mi to hovoríte, prečo vlastne?“
„Pretože je to tak, si môj milovaný...“ zopakoval pán
Jung takmer neľútostne tie slová, ktoré by si za iných okolností prial počuť.
Bozkávali sa.
Cíti tú spriaznenosť medzi nimi, tú iskru, ktorá ho dokázala rozpáliť už len
pri letmom dotyku.
No dnes si neprial hľadieť mu do očí.
Dnes potreboval viac svojho milenca, než pravdu
o ňom.
Obrátil sa na bok.
Rukami pevne zovrel priečky na ráme od postele.
„Takto by si to chcel?“ opýtal sa ho pán Jung.
„Áno, prosím...“ zamumlal Myoung-soo, neschopný odolať
takejto ponuke.
Tlmene vzlykol, keď pocítil na svojom tele, neúprosnú
hru jeho jazyka a rúk, keď bol bozkávaný a vábený hlbšie do tej
slastnej temnoty.
Nebol viac sám, lebo on bol s ním, aj keď nechcel
pripustiť tú možnosť, práve teraz zapadali do seba viac než kedykoľvek predtým.
Tlmene vzlykol, keď pocítil mierny tlak spojený
s prípravou, uvoľnil sa, čo najviac ako bolo možné, keď doňho starší muž
napokon vstúpil a bol odmenený jeho pozornosťou.
Pevne zvieral obe priečky, zatínal do nich nechty, keď
cítil ako v ňom zarezonovalo to miesto rozkoše.
A oddal sa tomu.
Dovolil slasti, aby ho zaplnila prudkým šťastím.
***
„Povedal som, že ostanem
s tebou...“ pripomenul mu láskavo.
Takmer napol spiaci, no
zároveň znepokojený tým, že mal možnosť ostať v jeho náručí.
„Pán Jung, možno by
ste...“ snažil sa zachovať si odstup.
Bojoval takmer
s posledných síl o to, aby ostali rozdelení, aby sám sebe zakázal čo
i len pomyslieť na to, že by sa s ním mohol zblížiť aj na inej úrovni
a vrátiť sa späť na tú cesty, počas ktorej ho začínal mať rád a prial
si, aby boli spolu.
Oddeliť to príjemné od
toho ostatného, lebo sa obával, že tomu napokon podľahne.
Cítil, že práve dnes je
obzvlášť zložité ho odmietať.
„Mohol by si ma volať
Kyoung-ho, zrejme by to bolo tak lepšie...“
navrhol mu.
„Neviem, ja...“
Preňho bol pánom Jungom,
vždy o ňom takto rozmýšľal a ťažko sa vzdával tejto formálnosti, ktorá medzi nimi stanovila
istú hranicu a jasnú hierarchiu.
„Nebudem naliehať, len ti
dávam tú možnosť, ak to budeš tak cítiť, pokojne to urob, kedy len budeš
chcieť...“
Prikývol.
Nenachádzal proti tomu
argumenty a bol príliš unavený na to, aby o nich práve teraz
uvažoval.
Zaspal pomerne skoro.
Zavrel oči a nechal
všetko ostatné voľne plynúť.
V jeho snoch sa
nejasne črtala akási postava.
Takmer éterická.
No on sa nebál.
Nebol v ohrození.
Lebo, keď k nemu
pristúpila a on natiahol ruku, aby sa jej dotkol, rozplynula sa.
Počul smiech, tlmený zvuk
akýchsi krokov a zvuk pripomínajúci zvonkohru, rozozvučanú vetrom.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
