Vtedy som mala ten pocit 10. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

Pre Farah
poznámka: po mojej korektúre, ale bude ešte korektúra druhá

***

Držala v rukách malý medailón. Bol ťažký, na dotyk pulzujúci niečím, čo bolo možné len cítiť. Na prvý pohľad hladký a obyčajný. Jemná a precízna práca. Otočila ho a uvidela vzory popretkávané do zložitého motívu. No nebolo jednoduché ho otvoriť, akoby snáď bolo od nej vyžadované niečo, čo by mala urobiť, aby sa tak stalo.  No nemal v sebe nič nepríjemné, čo by jej mohlo ublížiť, bol so šperk, ktorý znamenal viac, než by mohlo byť na prvý pohľad zrejmé.

„To je naozaj pre mňa?“ hlesla prekvapene.

„Je to tvoj neoficiálny darček...“ povedal jej Tom, keď si našli čas pre seba po rodinnom odovzdávaní darov.

         „Pomôžeš mi?“ opýtala sa Myrtla potichu, príjemne prekvapená tým, že aj on si pre ňu pripravil niečo osobné. Ani nevedela, kde vzala tú odvahu, aby ho požiadala o niečo také. No priala si, aby to urobil on. Chcela cítiť jeho dotyk, iný než ten, na ktorý myslela v posledných dňoch.

„Áno, rád ti s tým pomôžem...“

Pomaly si ho vzal z jej rúk. Odhrnul jej vlasy s jemnosťou, ktorá ju samú prekvapovala. Bol to opäť ten dobrý Tom. Ten, ktorého všetci obdivovali, no nikto nepoznal jeho pravú tvár. Ani ona nie. Stále mala na ňom čo objavovať.

Bol tým, ktorého si priala mať pri sebe, no zároveň bola priťahovaná aj tým druhým, tým neľútostným ukrývajúcim sa hlboko pred zrakmi všetkých ostatných. Ani jedného z nich nedokázala natrvalo vymazať zo svojej mysle.

 „Dávaj naňho dobrý pozor, svojím spôsobom je výnimočný... neskôr možno pochopíš, prečo...“ pošepol jej Tom, keď zapínal retiazku. Cítila ako jeho ruky pomaly klesli nižšie. Objal ju. Spôsobom zodpovedajúcim jeho momentálnej nálade. Pomaly a takmer opatrne.

„Budem naňho dávať veľký pozor... Ďakujem ti, Tom, aj ja pre teba mám ešte niečo, menej oficiálne...“  siahla rukou do vrecka a opatrne vybrala ten tmavý predmet.

„Nie je tým, za čo sa vydáva a je tým, čo by nikto a prvý pohľad nečakal...“  povedala mu indíciu určené k tomuto daru. Podarilo sa jej to vytvoriť hlavne vďaka tej poslednej knihe, ktorú jej dal Slughorn. Spojenie mágie a hlavolamov. Dokonalá kombinácia.

Vyzeralo to, ako jeden z tých hlavolamov, ktoré sa bežne predávajú v muklovských obchodoch, no v jeho vnútri bolo niečo, čo Tom nepochybne dokáže oceniť, pokiaľ sa mu podarí rozlúštiť jej indície. Aj jej darček niesol stopy mágie.

To bolo podmienkou použitia kúzla, ktoré sa nachádzalo vo vnútri. Bolo vytvorené len preňho a nieslo v sebe dômyselné, čo by mohlo byť považované za hraničnú oblasť vo svete mágie, no Slughorn si s takými vecami zjavne nerobil starosti. A ona tiež nie, pokiaľ sa nechystala nikomu ublížiť, verila tomu, že je to tak v poriadku.

„Takže hlavolam?“

„Niečo viac než hlavolam a menej než samostatné kúzlo... niečo čiastočne zakázané... a je neškodnou sestrou horcruxu...“ pokračovala Myrtla vo svojich indíciách, no pod vplyvom toho slova, akoby sa objavil aj ten druhý Tom, ten nebezpečný a nepredvídateľný.

***

Sedeli za jedným stolom v hlavnej jedálni. Vianočné sviatky prebiehali tak, ako to bolo v ich rodine zvykom. Hojnosť všetkého, príjemná atmosféra spojená so zaužívanými tradíciami.

Na stole pred nimi sa rozprestierala hotová hostina, prevažne tradičné jedlá, ktoré dokázali ulahodiť každému členovi rodiny.

Moriak, zelenina, opekané zemiaky, brusnicová omáčka a nesmel chýbať ani mamin špeciálny Vianočný puding a rôzne druhy chutných koláčikov.  To bol základ, na ktorom mohli pokojne nechať oči, lebo tento rok bola mama skutočne mimoriadne kreatívna. Aj atmosféra pri stole bola priam vynikajúca, medzi nimi bol ten čarovný kruh pochopenia a tolerancie. Ich rodina takto spolu dokázala bez problémov fungovať. Nič na tom nezmenila ani jej príslušnosť k inému svetu. Všetko bolo v poriadku a ona ich mala rada a vážila si to, že sa tu tento rok takto stretli. Všetky tie šťastné tváre, aj v nej samej prebúdzali spokojnosť a pohodu...

Myrtla náhle zachytila Bennetov pohľad. Pomaly sa k nemu obrátila.

„Veselé Vianoce, sesternička!“ pošepol jej. Mierne provokatívne, no on to mal vo zvyku a nič to neznamenalo.

„Aj tebe...“ odpovedala mu tlmeným hlasom. Pocítila Tomovu ruku na svojej stoličke.

„Tvoje indície, chcem o nich hovoriť...“

Okamžite mu začala venovať plnú pozornosť.

 „Áno, samozrejme...“ hlesla zahanbene. Súhlasil s tým, že prijme túto hru, no nebola si istá tým, či ho náhodou neurazila. Či to bol vhodný dar preňho a či si to správne vysvetlil. A skutočne nevedela, či zvolila správne, lebo sa opäť pred ňou uzavrel. Jeho dar mala stále na krku, bezpečne ukrytý pred zrakmi ostatných. Chránila si ho ako poklad. A Tom na ňu stále tak zvláštne hľadel. Bol vážny a pri tomto tlmenom svetle bola zdôraznená jeho príťažlivosť a jemné rysy tváre.

A kým jej rodina ďalej konverzovala o všetkom možnom, týkajúcom sa ich ďalšieho početného príbuzenstva, Tom jej položil len jedinú otázku:  „Odkiaľ si počula o horcurxoch?“

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť