Vtedy som mala ten pocit 11. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K.

poznámka: po mojej korektúre, ale bude ešte ďalšia.

Bola opäť veľmi rozrušená, srdce jej šlo takmer vyskočiť z hrude. A zrejme sa už blížilo vyvrcholenie osláv. Dokonca začal už aj ohňostroj. Počula ho. Mala možnosť ho aj vidieť, no na tom, čo sa odohrávalo na oblohe, jej pramálo záležalo.

Priala si, aby jej nezáležalo na tom, čo si myslí, aby ju tým svojím pohľadom nedokázal okamžite odsúdiť. Aby necítila bolesť, keď sa snažila uniknúť z toho, čo pre ňu on vytvoril a pripísať sebe samej omnoho vyššiu hodnotu. No bolo to také lákavé. Také príjemné aspoň na chvíľu uveriť, že by mu na nej mohlo záležať. A čím ďalej tým viac, bolo ťažšie priznať si, že to tak nie je. Bojovala s tým pocitom, nechcela, aby ju pohltil.  Prívesok ju takmer pálil. Cítila na sebe jeho pohľad, vedela, že zachádza priďaleko, že dráždi osobu, ktorá by jej mohla spôsobiť veľa problémov. No nedokázala zastaviť tie slová ani ich zmierniť.

„Dávaj si pozor na to, akým tónom sa so mnou zhováraš...“ odvetil tvrdo, no nepustil ju, cítila jeho zovretie pevné a neúprosné. A nedokázala sa pohnúť ani o kúsok. Bola úplne paralyzovaná strachom. Jej tón definitívne nebol v poriadku.

Bola drzá. Nájde si spôsob, ako sa jej za to odplatiť. Ako jej ublížiť bez toho, aby naňho padlo podozrenie. V jeho pohľade nenachádzala zľutovanie ani sympatie.

„Tom, ja len...“ snažila sa pozbierať odvahu na ďalší krok. Potrebovala sa vymaniť z pod vplyvu toho jeho odsudzujúceho pohľadu.

Nie je ako tie dievčatá, ktoré za ním chodia. Nemôže byť taká. Nesmie.

„Ja len...“ skúsila to ešte raz, omnoho pomalšie. Opäť sa trápila sama so sebou.

S tou Myrtlou, ktorá sa pri ňom cítila bezpečne a dôverovala mu. Snažila sa ju presvedčiť, že sa mýli, ak si myslí, že on by to celé nechal prejsť len tak bez povšimnutia.

Podvedome očakávala ďalší úder z jeho strany. Čakala na tie slová, ktoré ju definitívne zbavia akýchkoľvek ilúzií. No jeho výraz sa opäť zmenil, akoby s príchodom toho ďalšieho ohlušujúceho ohňostroja, odišiel aj ten hnev, ktorý mala možnosť pocítiť na vlastnej koži.

Pustil ju. Svoju ruku si takmer ani len necítila.

Nový rok prišiel, no ona to nedokázala prežívať tak, ako počas tých posledných rokov. Len ticho čakala na jeho verdikt. No mala možnosť vidieť, ako nadobudol svoje zvyčajné sebaovládanie  a keby ho nepoznala, povedala by, že to bol pred chvíľou niekto iný a vôbec nie ten zvyčajný slušný a príjemný Tom.

„Nechajme to nateraz tak, no musím ťa varovať, ak nedokážeš prijať to čomu sa vo vzťahu so mnou nevyhneš, možno bude lepšie, ak sa s tebou viac nestretnem... Chceš, pokračovať, alebo si radšej zvolíš ústup?“

Bála sa tej druhej tváre. Viac než kedykoľvek predtým. Zhlboka sa nadýchla. Studený vietor prešiel jej telom. Nebola dobre oblečená a nemohla použiť ani kúzlo. No predtým necítila chlad. Teraz sa však roztriasla. Vedela, že je neskoro.

Nemôže uniknúť. Nedokáže to. Nemohla mu odpovedať slovami. Nedokázala ich v sebe nájsť. Len ho pobozkala. Len mu dala najavo, že bude stáť pri ňom, alebo aj v jeho tieni, ak to bude potrebné. Možno to bude ľutovať. Možno už nebude cesty späť a zlé predpovede sa napokon naplnia, no chcela žiť pre túto chvíľu, pre ten jediný okamih, keď môže byť s ním.

Objal ju, takmer s istotou pocítila jeho ruky na svojom páse.

predchádzajúca časť  nasledujúca časť