Pradiarska ulička 12. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka:  po mojej korektúre, poznámka bolo pridaných pár viet!

 Pre Abequa, Mononoke, bacil.

Sledoval správy na malom televízore TESLA, ktorý sa mu podarilo nájsť medzi staršími vecami.

Položil ho na stolík a nastavil tak, aby mal na ňom aspoň základne programy.  Na začiatku trochu kládol odpor, no štipka mágie mu pomohla spamätať sa a opäť veselo fungoval.

Nevedel, či je vhodné si ho požičiavať, keďže však nebol zamknutý ani nijako inak zabezpečený kúzlami, usúdil, že jeho pôvodnému majiteľovi by to zrejme neprekážalo.

Po dlhom čase sledoval správy a sedel pri tom v obývačke s nohami pohodlne vyloženými.

Spomenul si na to, že počas leta, zvyčajne správy sledoval pod oknom, lebo Dursleyovci mali značné výhrady proti tomu, aby im počas hlavného spravodajstva robil spoločnosť. Niežeby po ich spoločnosti ktovieako túžil, no vždy to bola komplikácia, s ktorou sa musel vyrovnať.

No už dávno si kvôli nim nemusel robiť starosti. O strýkovi a tete nepočul už dosť dlho, paradoxne to bol práve Dudley, ktorý sa mu občas ozval. Naposledy, keď s ním hovoril, bolo to tesne po ukončení vojny, keď bol ešte ako- tak pri zmysloch, prehodili spolu pár nezáväzných slov. Bratranec však bol preňho nekonečne vzdialenou súčasťou minulosti a nemal záujem sa s ním aj do budúcna kontaktovať.

Len si prial, aby sa opäť vrátil ten silnejší Harry, aby nikdy nezmizol a nebol ničím nahradený. Pretože ten Harry, ktorý hovoril s veľkým D naposledy, bol Harry, ktorý postupne začínal upadať.

„Aj on si to všimol, všimol si, že na tom nie som dobre...“  to posledné povedal nahlas a hľadel pritom do tých očí, ktoré ho pozorovali.

Severín bol schúlený na gauči pri ňom a Harry aj naďalej cítil jeho pohľad.

Po Hermioninom odchode sa potreboval niečím zamestnať, lebo vyslovila pár dôležitých otázok, nad ktorými plánoval neskôr dosť podrobne pouvažovať, no celkovobol s jej počiatočným plánom, ktorý mu nakreslila na jeden voľný pergamen, pomerne spokojný, aj keď cítil, že tomu ešte niečo chýba, ale predpokladal, že počas ich ďalších stretnutí, budú mať dosť času na to, aby mohli popracovať na detailoch. Okrem toho tu boli veci, ktoré teraz mohla zohnať len ona, vďaka svojmu vplyvu na isté osoby, preto ju napokon do svojho plánu aj aktívne zapojil.

Podarilo sa mu zvládnuť svoje nutkania, aj napriek počiatočnému strachu, hlavne vďaka profesorovmu zásahu do jeho mysle a predpokladal, že neskôr, keď si zvykne aj na jej prítomnosť, bude s ňou môcť opäť spolupracovať.

Potešilo ho toto malé víťazstvo.

Dopíjal svoj čaj na upokojenie a bavil sa tým, že v správach hľadal náznaky čarodejnej aktivity, no nenatrafil na nič čo by stálo za zmienku.

Po páde Temného pána bol svet takpovediac možno až príliš pokojný na jeho vkus. Aspoň čo sa týkalo aktivít, ktoré predtým rozvírili hladinu verejnej mienky.

Jedinou horúcou novinkou v čarodejníckom svete bol podľa Proroka román Rity Skeaterovej s pracovným názvom Pravdivý príbeh TOHO-KOHO-NETREBA-MENOVAŤ, ktorý bol už dlhšiu dobu avizovaný a jeho vydanie chystala Harryho najmenej obľúbená reportérka.

Nepochybne ani Temný pán samotný by nemal veľkú radosť z jej tvrdení, že Tom Riddle na Rokforte udržiaval tajný vzťah s istou študentkou, čím sa on sám dostal do rozporu so svojimi ideami.[1] Tvrdila, že sa opiera o svedecké výpovede ľudí, ktorí sa až teraz odvážili prehovoriť a vyniesť na svetlo všetky tie šokujúce skutočnosti.

Neuvažoval nad tým, že by na niečo také dal peniaze, pretože si vedel veľmi dobre predstaviť, ako v tej knihe bude opísaný on. A čo všetko sa ešte dostane na oči verejnosti. Niektoré veci by rozhodne on sám veľmi rád vynechal a nikdy viac sa už k nim nevracal. No nemal možnosť sa ďalej trápiť podobnými úvahami, lebo dvere na Snapovej spálni sa otvorili a profesor vyšiel von, takmer akoby sem patril odjakživa a nikdy odtiaľto neodišiel.

Srdce mu poskočilo, keď ho opäť uvidel, a hneď mu to aj dal najavo.

„Čo to robíte, Potter?“ opýtal sa ho profesor prísne.

Mladý muž neodpovedal, len ho ďalej objímal, spokojný s tým, že za ním prišiel.

Po Hermioninom odchode cítil radosť, o ktorú sa túžil s niekým podeliť, no vedel, že nesmie. Akoby sa v ňom niečo opäť uzavrelo a Harry bol varovaný, aby pred osobou z minulosti zatiaľ mlčal o svojom pláne.

Aspoň čo sa týkalo slovných vyjadrení, no akákoľvek nádej spojená s tým, že by profesor mohol prežiť, bola preňho jedným  z tých silných impulzov. A snáď by na svete ešte mohlo byť niečo, za čo by mohol bojovať, lebo tak vyrástol, a to bola jeho úloha, nevedel si predstaviť, že by len prežíval.

Skúsil to a nebolo to nič preňho.

Nejaký čas sa nechal ovládať tými myšlienkami a príjemnými pocitmi spojenými s profesorovým objatím.

 „No, tak Potter...“

Snapove ruky váhavo siahli na jeho chrbát.

Necítil takmer žiadny tlak.

„Ak ma budete takto vítať, bude ťažké od vás odísť...“ pošepol mu takmer výhražne.

„Rád vás budem takto motivovať, aby ste ostali čo najdlhšie...“ odpovedal mu Harry a znelo to takmer ako jeden z tých sľubov, ktoré by rád splnil.

Snape na to nič nepovedal.

Až po istom čase, Harry pocítil niečo, čo sa dalo označiť, za dotyk.

A chcel ho posmeliť, aby vtom pokračoval, bolo to príjemné, cítil sa pri ňom v bezpečí.

„Chýbali ste mi, pane...“ zamumlal do jeho habitu, a tentoraz bol spokojný s tým, ako to znelo.

Nepochybne by bol najradšej, keby Snapa mohol zdržať pri sebe čo možno najdlhšie.

„Isteže áno, ja som presne takou osobou, ktorá bežne vzbudzuje tieto nálady, práve u vás...“ neodpustil si Snape menšie ironické podpichnutie.

No Harry sa len smial.

 „Áno, presne bez tohto by som nedokázal žiť...“  vyhlásil spokojne a nemal v úmysle ho nechať len tak ľahko uniknúť.

„Predpokladám, Potter, že máte veľmi dobré dôvody na to, aby ste podliehali takýmto ilúziám...“ neodpustil si Snape.

„Mám, pretože je nutné, aby vám to aspoň občas niekto pripomenul..“

Mysľou mu prebleskla tá spomienka, o ktorej by sa s ním rád pozhováral, no nevedel ako začať, hlavne potom ako Snape naposledy zareagoval, keď sa hrabal v jeho súkromí.

„Mohli by ste ma aspoň pobozkať, aby boli sily vyrovnané?“ navrhol takmer hravo.

„Pobozkať, takže aj to považujete za súčasť privítania?“

„Samozrejme.“

„Nie som o tom úplne presvedčený, Potter, že práve toto by som mal s vami praktikovať.“

„Aspoň to skúste a uvidíte, že budete spokojný...“ snažil sa ho presvedčiť Harry.

No ešte nejaký čas musel vyjednávať, aby dosiahol svoj cieľ.

Snapov bozk, pomerne rýchly, no o to viac, vášnivý, ho nenechal na pochybách, že jeho úsilie bude napokon odmenené.

Ešte nejaký čas si užíval jeho pozornosť, no napokon dovolil, aby ho od seba starší muž pomaly odtisol.

A nejaký čas hľadel na televízor.

„Prepáčte, ak...“ začal sa obávať Harry, že aj napriek tomu, čo si pôvodne myslel, predsa len bude mať nejaké námietky.

„To je v poriadku. Pokojne ho môžete používať bez toho, aby ste sa mi museli ospravedlňovať. Patril mojim rodičom...“ poznamenal Snape, no nič viac mu k tomu nepovedal.  

Potom nejaký čas len sedeli vedľa seba.

Snape ho nechal dopozerať správy,  robil mu spoločnosť a aj on si dal šálku čaju.

Harry si ho občas nenápadne obzeral. Pretože chcel vystihnúť vhodnú chvíľu, aby začal hovoriť o tej spomienke, no nevedel akoby mal začať. A jeho váhanie sa stretlo s veľmi jasnou odozvou.

 „Tak von s tým, Potter, dívate sa na mňa tak, akoby ste chceli ešte niečo povedať, počúvam...“

Harrymu takmer zabehlo.

„Prepáčte, ja...“

„Nie, Potter, nie, ospravedlňovanie nie je potrebné, už som vám to predsa vysvetľoval, radšej urobte nám obom láskavosť a dostaňte zo seba to, čo vás trápi...“

Ešte si ho nejaký čas obozretne premeriaval a Harry napokon pomaly, postupne a dosť citlivo vysvetlil to, čo by od neho potreboval zistiť. A po celý čas ho takmer úzkostlivo pozoroval, akoby sa bál, že každú chvíľu naňho začne kričať.

„Takže vy to potrebujete preto, aby ste mi pomohli sa v prítomnosti zbaviť obvinení?“  overoval si profesor elixírov.

„Áno, dá sa to tak povedať...“ súhlasil Harry, možno až príliš rýchlo, chcel to mať čo najskôr za sebou.

„Zrekonštruujem pre vás tú spomienku, no vy sa na ňu nedívajte, v tomto stave by to bola pre vás priveľká záťaž...“

„Dobre, ja... mám isté osoby, ktoré to zvládnu... ak to bude nevyhnutné... ak mi to vy dovolíte...“

„Áno, dovolím, v záujme očistenia môjho mena, som ochotný to podstúpiť...“ povedal Snape, privolal si potrebné veci a pustil sa do toho.

Čoskoro mal spomienku uzavretú vo flakóne a pripravenú na to, aby bola prezretá a zaznamenaná do dôkazov.

Harry bol z toho vo vytržení a ledva dokázal vnímať to, čo moderátorka napokon hovorila, bolo ťažké sa sústrediť na čokoľvek iné a netešiť sa na to, že bude mať po ruke ďalší dôkaz a okrem toho spolu zrejme strávia celý zvyšok večera, lebo to nevyzeralo tak, že by sa profesor dnes niekam ponáhľal.

„Jedli ste, Potter? Elixíry účinkovali tak ako mali?“ opýtal sa ho napokon, keď spolu prešli do spálne, kde sa mali podľa profesorových slov venovať tej obávanej dualmancii.

„Áno, pane. Snažím sa jesť pravidelne a dodržiavam všetky vaše pokyny...“

„Výborne, Potter...Budeme pokračovať... s inou zmesou na udržanie tohto stavu...“

Snape všetko pripravil, na nejaký čas kvôli tomu zmizol vo svojom laboratóriu, ktoré bolo starostlivo ukryté kúzlami a Harry doteraz nemal možnosť sa tam dostať, lebo tam zrejme smela vstúpiť len osoba, ktorá toto kúzlo zostavila, a vysvetlil mu, aké bude užívanie tohto udržiavacieho elixíru.

Dávkovanie dostal aj písomne, aby náhodou niečo neprehliadol.

Keď skončili s tou základnou prehliadkou a ostatnými praktickými záležitosťami, Harry opäť stál pred Snapom.

Takmer ako vtedy, keď mávali spolu hodiny oklumencie.

Čo nebola práve tá najpríjemnejšia skúsenosť, nepochybne sa to opäť podpísalo aj na výraze jeho tváre.

„Pokojne, Potter, len sa na mňa dívajte a nebráňte sa... Pokúsim sa vytvoriť medzi nami spojenie... Tak ako som vám povedal, zaklínadlo neexistuje, je to len intuitívna reakcia... nič viac, nemusíte pre to urobiť, absolútne nič...“ ešte raz mu profesor vysvetlil to, čo sa od neho očakáva, i keď nerobiť nič, bolo preňho dosť ťažké,  keďže bol zvyknutý bojovať, aj keď nie vždy s priaznivým výsledkom.

Díval sa do tých čiernych očí, hľadal v nich oporu, keď pocítil mierny tlak vo svojej mysli, ktorý v ňom čiastočne nastolil paniku, no veľmi rýchlo pominul, keď Snape skĺzol do letargicky pomalého skúmania jeho mysle. A on sa podvolil tomu pocitu.

Profesor veľmi opatrne prechádzal miestami, ktorých by sa nebolo vhodné dotknúť.

A on po istom čase Harry pocítil, ako čerpá silu, akoby sa akási pomaly sa rozpínajúca energia pohybovala v jeho myšlienkach a snažila sa zaceliť rany, ktoré boli schované a starostlivo strážené.

Snape zamieril do spomienky spôsobujúcej problémy. A Harry cítil ako padá cez tú hmlu spolu s ním.

„Tak sa odraz! Na čo čakáš, pusti sa...“

Mal päť rokov, stál na jednom z nižších konárov, navlečený v slučke z lana, ktoré tvorilo akúsi provizórnu hojdačku.

„Tak už skoč... nepočuješ skoč!“

Dudley a jeho kamaráti boli dolu a pokrikovali naňho.

Nedokázal to.

Hľadel do tej hĺbky pod sebou a nemohol.

Len tam stál akoby zamrznutý v tom jedinom okamihu.

A potom tam jeden z nich vyliezol k nemu a objavili sa ruky, ktoré ho sotili dolu.

Spadol.

Obklopený tmou, cítil príchuť blata na svojej tvári.

A niekde za tou spomienkou bola ukrytá bolestná pasca od Temného pána.

No skôr, než mala možnosť tento proces skutočne začať a preniknúť poza oponu, zrazu sa strhol a našiel sám seba chvieť sa pri jednej zo stien.

Bol spotený a vystrašený na najvyššiu možnú mieru.

Snape sa skláňal pri ňom.

Nejaký čas mu trvalo, kým sa opäť dokázal vrátiť späť a kým sa všetko opäť správne pospájalo.

A nestalo sa to len raz, ale pri každom ďalšom pokuse.

„Zdá sa, že takto to nepôjde...“

Zamračene si ho premeriaval profesor.

„Ty to teraz vzdáš, chceš ma nechať len tak! Tak si predsa len!“ takmer naňho kričal Harry. Dokonca sa pozabudol a začal mu tykať.

„Nie, Potter, a dávajte si dobrý pozor, ako sa so mnou zhovárate...“ upozornil ho Snape neúprosne a ešte stihol dodať. „Zdá sa, že ste viac fyzickým typom, aspoň čo sa týka myšlienkových vied, než som čakal...  Nedá sa nič robiť, dočasné ochrany ešte stoja, posilnil som ich a na dnes si oddýchnete, zajtra skúsime iný prístup...“

„Prepáčte, ja ... Ostanete tu so mnou až dozajtra?“ hlesol Harry, ktorý si z toho všetkého napokon zapamätal len túto preňho takmer životne dôležitú informáciu.

„Ak to bude možné, tak, áno... A teraz poďte...“ ubezpečil ho Severus.

Necítil sa dobre, lebo potom čo sa dialo s jeho mysľou, bol čiastočne dezorientovaný a neistý.

Pomohol mu vstať a odviedol ho do kúpeľne.

***

„Pane?“

„Áno, Potter?“

Dotkol sa ho a porozumeli si aj bez slov.

Položil ruky na jeho hruď, spokojný s tým, že ho môže konečne vidieť, že ich aspoň teraz neoddeľuje nič, čo by mohol vnímať ako prekážku. Kontakt s jeho pokožkou, bol preňho takmer ako vyslobodenie z kruhu strachu a neistoty.

Pomaly postupoval nižšie, nechcel, aby mu niečo uniklo, aby bol ukrátený o čo i len jediný moment spriaznenosti.

Prial si ho spoznať celého, takmer čelil svojej vlastnej posadnutosti.

Cítil zrýchlený tep jeho srdca, dotýkal sa ho s nehou, kým profesor pomaly blúdil v jeho mysli, on za odmenu spoznával jeho.

Nachádzal tie drobné stopy po jeho utajovanom živote a obetiach. Každú z nich odmenil bozkami, ktoré hlboko zasiahli aj jeho samého.

Snapova tvár bola uvoľnená, po prvý raz sa mu zdal spokojnejší než kedykoľvek predtým, takmer mladší.

Netrápil ho pridlho, len objavoval svoje vlastné možnosti a zisťoval, akým spôsobom ešte dokáže prejaviť lásku.

Toto bola kombinácia, ktorá mu vyhovovala.

Na fyzickej úrovni vnímal jeho prítomnosť ako mimoriadne príjemnú, a keď bol v jeho objatí, omnoho ľahšie prijímal rozrastajúcu sa dualmanciu, ktorá sa medzi nimi otvárala bez väčších problémov. Cítil ju, bola všade, takmer akoby existovala mimo nich už dávno, len oni ju nemohli vidieť.

A páčilo sa mu zameniť bolesť za rozkoš, dotykmi medzi nimi vytvárať dôveru, ktorú obaja potrebovali.

A nechať dualmanciu rásť, kým cítil profesorovo objatie, keď vstupoval do jeho tela a s dôverou sa odovzdával do jeho rúk.

Láskaný.

Zbavovaný beznádeje, nedokázal myslieť na nič iné len na svojho milenca.

Nebránil sa tomu. Nebolo možné zastaviť ich spojenie, keď sa už raz pre nich otvorilo, pomaly si zvykal na ten pocit.

---

[1] Viac v poviedke Vtedy som mala ten pocit

11. kapitola 

13. kapitola 

poznámka: nuž tak tú knihu Otcovská láska teda už mám, som z nej nadšená, a v budúcnosti, keď Pradiarska skončí, chcela by som rozhodne knihu aj z Pradiarskej aj keď neviem, no či sa mi to podarí, ale bolo by to pekné. Teda podľa možnosti by som postupne chcela všetky, hotové veci, i keď ktovie či sa to podarí, človek nikdy nevie, no časom snáď aspoň niektoré.

Pokiaľ ste náhodou nestihli zachytiť videoprezentáciu o Otcovskej láske, tak ju nájdete TU.

---

[1] Viac v poviedke Vtedy som mala ten pocit