na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
varovanie: 18+
po mojej korektúre
po mojej korektúre
Pre Profesor, Abequa, Mononoke, bacil.
„Prečo
to nefunguje?“
Srdce
mu prudko tĺklo, keď jeho mysľou prechádzal strach spojený s ďalším
neúspechom. Presunul sa takmer na okraj postele, sužovaný výčitkami, že jeho
zvedavosť bola príčinou toho, že dualmancia medzi nimi prestala rásť. Necítil
nič len Snapovu prítomnosť vo svojich myšlienkach bez toho krásneho efektu,
ktorý ho predtým celého napĺňal.
„Hlavne
zachovajte pokoj, Potter a priveľmi sa tým netrápte, vráti sa to
v ten pravý čas. Bola to jedna z komplikácií, s ktorou zrejme
obaja musíme počítať... “ povedal mu profesor Snape a naznačil mu, aby sa
k nemu vrátil.
Harry
si sadol späť do jeho objatia, všetko ostatné čo spolu urobili, bolo veľmi
príjemné, užíval si to, aj bez toho liečebného efektu, milencovo pozvanie
prijal bez najmenšieho zaváhania.
Bol
v bezpečí a postupne sa upokojoval, keď si dovolil privrieť oči
a sústredil sa len na hlas svojho milenca, na jeho blízkosť, ktorá mu
dávala viac sily, než by si zaslúžil, pretože z nej už odčerpal viac než
štedrú dávku.
„Ale zajtra už musíte odísť, však?“ vyslovil
to takmer v panike, akoby sa toho obával viac než hrozby novej čarodejníckej
vojny.
„Nedá
sa to až tak presne určiť, je to ako záblesk, ako niečo, čo viete, len tesne
predtým... podobné ako keď sa ozve temné znamenie, no nie natoľko nepríjemné...“
pomaly mu to vysvetlil Snape.
„A
nemôže vám to ublížiť? Povedali ste predsa, že je to čierna mágia...“
Harry
cítil ako jeho myseľ na tie dve slová reagovala znepokojením, ktorého sa
nedokázal zbaviť inak než tým, že svoje obavy nahlas pomenoval.
„Nie
všetky zaklínadlá čiernej mágie, sú permanentne určené len na tie veci, ktoré
si pod tým predstavujete, niektoré z nich slúžia aj na získavanie výhod. Je
samozrejme nutné zaplatiť istú cenu, no v tomto prípade je riziko
minimálne. Každopádne čierna mágia je fascinujúca vetva prirodzenej mágie,
ktorá nech je akokoľvek obávaná, má svoje osobitné kúzlo...“
Profesor
Snape zjavne nestratil svoj záujem o toto temné umenie, a stále
o ňom hovoril s istou mierou úcty, ktorú by mladší Harry možno
odsúdil, no teraz si už nebol taký istý tým, že je skutočne nutné zameriavať sa
až tak veľmi na kúzla, ako na konečný výsledok, ktorý by sa nimi mal dosiahnuť.
Harry
sa cítil už omnoho lepšie, keď mu to bolo takýmto spôsobom objasnené,
a zatiaľ netúžil vedieť viac podrobností, len pre prípad, že by
v samotnom recepte mohlo byť niečo, čo by nemalo naňho práve ten najlepší
vplyv.
Práve
teraz mu však stačil tento krátky rozhovor o mágii, keďže jeho telo aj
napriek tomu, že necítil dualmanciu reagovalo na milencove bozky a na takmer
nežné mapovanie jeho citlivých miest.
Pomaly
opustil milencovo objatie, nahý si ľahol na bok, no napokon sa obrátil tvárou
viac k nemu.
„Ale
aj tak vás chcem, veľmi vás chcem...“ vyjadril nahlas svoje túžby, zdalo sa mu, že
toho povedal akosi priveľa. Nemal vo zvyku priamo požiadať o... Práve teraz však nebol priestor na to, aby sa
mal hanbiť či priveľmi sa zaťažovať tým, čo si o tejto jeho žiadosti bude
myslieť jeho starší milenec. Boli tu aj iné okolnosti, ktoré mu umožňovali
zabudnúť na zaužívané postupy.
Snapova
tvár prezrádzala náznak niečo, čo bolo možné označiť ako prijatie, prípadne
výzvu, nie chladné odmietnutie.
Jeho
pery, také jemné, dôkladné, horúce, milované.
Cítil
sa ovládaný nehou a spokojnosťou, keď bol v zajatí svojej vlastnej
túžby.
Tlmene
zastonal, postupne sa prepadajúc čoraz bližšie k rozkoši. Už spoznal jej
chuť, vedel aké to je, keď stačí len jediný silný impulz, ktorý v jeho
mysli utíšil búrku strachu, a postupne ju odvádzal späť k rozkoši,
späť k šťastiu, ktoré prebúdzalo mágiu hlboko v ňom.
A žiadne
slová nedokázali presne vyjadriť to, ako sa cítil, keď starší muž dôkladne sal
jeho bradavky, keď bol v láskavom zajatí jeho rúk, otváral sa im, privítal
ich. A cítil ako ho zbavili vnútorného napätia a priviedli ho späť k nemu,
k jeho spôsobe lásky, ktorého sa nedokázal nasýtiť.
A postupne
bol pripravený prijať aj vášeň, aj intenzívnejšiu drsnosť, ich bozkov,
v ktorých spoznával niečo osobité, čo patrilo k nemu, to nemilosrdné
striedanie rytmu, ktoré pozvoľna poznamenalo sladké mučenie.
Jedna
z jeho nôh, sa dotkla mužovho pleca, opieral sa oňho, hľadal stabilitu.
Obom im priniesla možnosť na nič nemyslieť a spojiť sa.
„Legilimens...“
Nový
pokus o preniknutie do jeho mysle bol neobyčajne jemný, nenasledovalo
bolestivé bodnutie strachu, nestiahol sa, pretože jeho milenec len pomaly,
a takmer nenápadne vstupoval do jeho mysle. Bez toho, aby za sebou zanechával
bolestivú stopu. Čo utíšilo jeho dušu a podnietilo k telo.
Sám
sa nadvihol, aby ho prijal čo najskôr, jeho ruky ho opäť prijali do pevného
objatia, bol priťahovaný čo najbližšie, skúšaný silou, ktorá sa mu vymykala
z rúk, keď ho cítil pri sebe, keď všetko v ňom bolo pripravené
a Harry si bol istý, že takto to má byť, že všetka ta mágia, ktorú práve
teraz cíti je len začiatkom toho, čo spolu môžu zažiť.
A pohľadom
ho priam prosil, aby urobil všetko, po čom túži, aby ho nič nezastavilo
a jeho milenec, akoby snáď rozumel tejto tichej prosbe, ho viedol ďalej,
hlbšie, prudšie, aj za cenu prítomnosti tej temnoty, ktorá ich spoločnú mágiu
obklopila tak nečakane, že sa jej ani len nestihol postaviť do cesty
a opäť sa vrátil aj ten pocit, tá povznášajúca istota spojenia, ktoré opäť
rástlo, kým sa oni pomaly približovali k vrcholu. Cítil ako jeho milenec
predlžoval tú chvíľu, kým dualmancia nebola na takej úrovni, akú ju on
potreboval. Harry už dokázal len stonať, absolútne bezbranný voči šťastiu,
ktorým celé jeho ja oplývalo v takej miere, že by opäť bol schopný
čohokoľvek, čo by bolo nutné, aby to ešte mohol cítiť, aby mohol vnímať jeho
ruku na svojom penise, ich spojené pery, ich prepojené telá ovládané
inštinktom, ktorému nebolo možné vzdorovať.
A jemné
vlákna dualmancie pomaly obklopili všetko, takmer sladko naňho pôsobil ich
ozdravujúci dotyk, Snapovo vedomie sa viac stiahlo, jeho pohyby boli tvrdšie,
stonal, pevne sa ho držal, nechával ho, aby spojil svoju silu s tou
rozkošou, aby si vzal všetko a nenechal mu nič, čím by sa mohol ešte
trápiť.
Pozoroval
ho.
Miloval
jeho tvár poznačenú rozkošou, miloval jeho celého a nebolo pred tým úniku.
Slasť
ho zanechala bezbranného, šťastného a obklopeného zvláštnym pokojom, ktorý
pozvoľna plynul, akoby pomimo jeho samého.
Nechcel
svojho milenca pustiť, prial si, aby sa celý ich svet zúžil len na túto izbu,
len na tento okamih, keď bol s ním a nič iné k nim nemohlo
preniknúť.
Oddychoval,
plný tých príjemných dojmov a dualmancie, ktorá opäť zaujala svoje miesto
v jeho mysli.
Na
správnom mieste, pôsobila tak, akoby nikdy ani len neodišla a on nemusel
viac cítiť jej stratu.
Inak
než predtým, keď bola tvrdo zatláčaná krutosťou osoby, ktorá obrátila toto
spojenie proti nemu.
***
Prebudil
sa uprostred noci v prázdnej posteli.
Obával
sa, že profesor už možno odišiel, no nikde nevidel Severína, tak pomaly opustil
svoju posteľ.
Prehodil
si cez seba župan a vyšiel zo spálne.
„Pane...“
„Tu
som, Potter...“ ozval sa profesorov hlas.
Magické
ochrany mu naznačili, že sa nachádza v jednej z menších izieb.
Harry
pomaly šiel za ním, a našiel ho stáť pred svojou nástenkou, ktorú si
priniesol so svojimi vecami a umiestnil ju na jednu zo stien. Bola to
takpovediac pomôcka k pátraniu, boli na nej fotky, poznámky, všetko
pospájané, takmer ako jedna z tých vyšetrovateľských násteniek
v muklovských filmoch, ktoré ho v tomto prípade k takejto
činnosti vskutku inšpirovali. No bol rád, že niektoré veci, ktoré boli preňho
až príliš bolestivé, na túto nástenku neumiestnil.
Hlavne
preto, že profesor Snape stále pred tým jeho výtvorom a obzeral si ho.
„Je
to príprava na moju... ehm... vašu obhajobu....“ povedal mu Harry aspoň toľko, čo
mu ten pocit, ktorý on nazýval neľútostným osudom, dovolil.
Snape
mu na to nič nepovedal, len naňho hľadel, opäť s istou fascináciou, akoby
snáď urobil niečo mimoriadne čo by si malo vyžadovať jeho pozornosť.
A svojím
spôsobom sa od neho dočkal, istej formy
poďakovania, keď Snape povedal: „Pôsobivé a desivé záujem, že so vo vás
zanechal ten dojem, že som hrdina... No ak je to to, si práve teraz potrebujete
myslieť, nebudem sa snažiť vám to vyhovoriť, strávili ste nad tým dosť času
a energie, len by som vám navrhoval menšie kúzlo, ktoré to zakryje
v prípade návštev, ktoré by nemuseli mať pre túto vašu záľubu také
pochopenie ako ja...“ to posledné slovo vyslovil s miernou iróniou
v hlase.
A skutočne
ho počas tej noci, učil, inak než na Rokforte, a Harry rád prijal to malé
kúzlo, ktoré mu bolo pošepkané a objasnené dostatočne na to, aby bolo použiteľné
aj v praxi.
***
Milý Harry,
Pracujem na
našom spoločnom projekte, no zatiaľ som ešte nezískala všetko, čo budeme
potrebovať. Ale už je to na dobrej ceste a ubezpečujem Ťa o tom, že
čoskoro Ti budem môcť ponúknuť omnoho viac. O jednej veci som však viac
než presvedčená už teraz.
Severín je
každopádne jedným z kľúčov nášho problému, aspoň podľa môjho názoru bude
veľmi dôležitou súčasťou tvojich plánov. No musím ťa varovať, aby si nezabúdal
na to, o čom sme spolu naposledy hovorili. A ešte raz si zopakoval
to, čo som ti pri príležitosti nášho stretnutia pripomenula.
Mrzí ma, že som
Ti neodpísala skôr, ale dosiaľ nemám nič nové a chcela som počkať, aby som
získala pre Teba aspoň nejaké informácie, týkajúce sa Tvojho druhého listu,
ktorý dorazil včera.
Podarilo sa mi
zistiť, že naša spolužiačka Eloise Midgenová, ktorá bola po vojne skutočne
evidovaná ako nezvestná, sa nedávno objavila, no dalo by sa povedať, že žije
dosť nezávisle, nemá ani žiadnu stálu adresu, údajne pracuje pre Oddelenie
záhad ako externý pracovník, no to je asi všetko, čo mi boli ochotní povedať.
Kontaktovala som
ju na oficiálnej úrovni, tak ako mi to odporúčali a pozvala na stretnutie,
čakám na jej odpoveď a dám ti vedieť, keď zistím niečo viac.
Tvoja kamarátka
Hermiona.
PS: Prikladám odkaz
od Rona.
Bol
to len krátky lístok, keďže jeho najlepší kamarát dosiaľ nemal dobrý vzťah
k dlhším písomným prejavom:
Kámo,
skoro sa uzdrav a dávaj na seba pozor, všetci sa už na teba tešíme, Ron.
Potešil
ho aj odkaz od kamaráta a skutočne si prial, aby odteraz už smeroval len
a len k lepšiemu a časom možno bol schopný ukázať sa aj na
verejnosti a dať svojim priateľom najavo, že mu na nich stále záleží. Skrátka
žiť si svoj život, no pritom samozrejme doňho začleniť aj svojho milenca,
ktorého sa nemienil za žiadnych okolností vzdať.
Harry
sa po Snapovom odchode zamestnával čítaním pošty, potreboval to, aby nemyslel
neustále na všetky tie udalosti, ktoré boli pre jeho milenca neúprosnou
prítomnosťou. Nebol s ním už viac
než dva týždne, lebo Snape mal isté povinnosti, vďaka ktorým nebolo možné, aby
ho práve teraz navštívil, aspoň on mu to tak vysvetlil, no dualmancia medzi
nimi stále pôsobila na liečivej úrovni, pretože to bola sila, vymykajúca sa
času, priestoru a nezodpovedajúca bežným zákonitostiam mágie. Jediné čo by
ju mohlo pretrhnúť bola smrť, tá nepríjemná okolnosť, ktorá bola tou jedinou
záležitosťou, ktorá mohla zatieniť jeho šťastie. A preto stále neúnavne
pracoval na tom, aby sa mu podarilo dostať ho aj do svojej prítomnosti.
Profesorove
spomienky však mal momentálne zakázané, len pre istotu, aby náhodou nejaká
z nich nezvrátila liečebný proces, no ich majiteľ ich odblokoval na jeho
žiadosť, preto ich mal na starosť Abelforth, ktorý netrpel jeho citlivosťou
a pod jeho vedením to šlo prezeranie spomienok omnoho rýchlejšie.
Samozrejme,
myslel aj na Severína a na to, akú úlohu mal v celej tej záležitosti
s časom. Nepochybne práve preto bol dnes pripravený urobiť istú vec,
o ktorej sa s nikým nepodaril, ani len s Hermionou, no
predpokladal, že aj ona myslí na to, isté, čo sa už aj jemu pomaly počas ich
rozhovorov a prípravu plány ukázalo ako jedno z možných riešení.
Pomaly
vzal kocúra k sebe.
„Severín,
ja... chcel by som sa pozrieť za Severusom, ak by to bolo možné, mohol by si ma
vziať za ním... aspoň na chvíľu...“ požiadal ho Harry.
Vedel,
že mu rozumie, počas tých pár dní pozorovania sa mal možnosť presvedčiť
o tom, že čím častejšie kocúr Severusovi pomáha, tým je vnímavejší. No keď
pocítil ako sa pazúriky mierne zaťali do jeho rukáva a zachytil to, ako sa
kocúr priam ukážkovo mračil, začínal tušiť, že to nebude až také jednoduché aj
keď je ten rituál medzi minulosťou a prítomnosťou stále otvorený.
A zdalo
sa mu, akoby snáď počul akúsi nevyslovenú odpoveď na jeho otázku.
„Takže
ja z tejto strany budem mať len jeden pokus?“ zopakoval to, čo sa dostalo
do jeho myšlienok.
Odpoveďou
mu bolo akési tiché takmer, akoby prikývnutie, niekde mimo jeho poľa pôsobenia.
Čo preňho bolo impulzom na to, aby svoju kamarátku o tejto možnosti
informoval a požiadal ju, aby zvážila všetky možné okolnosti, pretože ak
mal mať z tejto strany len jeden pokus, ktorý by Severusov rituál
umožňoval, bude si to ešte vyžadovať veľa príprav.
S ktorými bolo nutné
začať podľa možnosti čo najskôr.
A čas
bol práve teraz jeho nepriateľom a nie spojencom a on sám najlepšie
vedel ako rýchlo plynie, hlavne teraz, keď
napriek komplikáciám prežíva jedno z tých šťastnejších období.