Vtedy som mala ten pocit 15. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

poznámka: po mojej korektúre

Nechcela ho ľúbiť, no vedela, že už je neskoro. Nedokázala uniknúť sama pred sebou.

Zdvihla hlavu a pobozkala ho. Inak než mala vo zvyku, no zároveň tak, ako to práve teraz cítila. Prijala prekvapenú a takmer až opatrnú odpoveď z jeho strany, len preto, aby mu pripomenula, aké je to, keď prekonajú tú prekážku, ktorá ich rozdeľuje.

Jej vášeň sa spojila s tou jeho. Nekontrolovane, takmer akoby na hranici inštinktu.

Keď bola ona tou, ktorá nežiadala nič viac len jeho záujem... A on sa opäť stal súčasťou jej sveta, opäť súčasťou toho, čo považovala za svoj svet.

***

Opierala sa hlavou o jeho plece, sedela pri ňom v ochrannom tichu, ktoré ani jeden z nich neprerušil. Spokojná s tým, že všetko ostatné je jej práve teraz nekonečne vzdialené. Zbavená všetkého, čo by jej mohlo ublížiť. A snažila sa mu opäť neospravedlňovať za tie škrabance na chrbte. Skutočne prekvapila aj samú seba, že vôbec na niečo také dokázala myslieť, no nepochybne to bol jediný druh spojenia, počas ktorého skutočne cítila, že je s ňou. No táto posledná myšlienka v nej túto tému na nemilosrdne uzavrela. Na chvíľu nechala všetko len tak voľne plynúť. Nemyslela na to, čo urobila, ani na to čo urobil on. Nebolo nutné o tom hovoriť.

Chýbal jej viac než si to jej zranená časť dokázala pripustiť. Jej telu, jej duši, ktorá odmietla tú možnosť, že by ju už nikdy nemal držať.

V prítmí nebolo nič také, ako sa na prvý pohľad zdalo. Ona nebola jednou z tých, ktoré vždy musia prehrať a on nebol nedosiahnuteľnou osobou. Lebo bol tu. Mohla sa ho dotknúť. Mohla ho cítiť blízko seba.

Vziať si všetko čo jej ponúkne a zabudnúť na to, čo jej nedokáže dať. Mohla vnímať všetko, čo bolo s ním spojené a nemusieť sa obávať jeho krutosti. Aspoň nie dnes. Lebo dnes ona zradila samú seba a bolo jej jasné, že ak na to bude mať príležitosť urobí to znovu. Len kvôli tomu, aby mohla byť s ním.

Len mierny hukot vody prichádzajúci z nádrže, ktorú nedávno použili, bol tým zvukom, ktorý v tejto miestnosti prevládol nad všetkým.

Jeho ruka bola prepletená s tou jej. Istý čas to bolo všetko čo potrebovala, všetko po čom túžila. Aby to spojenie medzi nimi bolo stále živé.

Pomaly a postupne bola pripravená hovoriť, opäť sa vrátiť späť do bežného sveta, sformovať slová do viet a zbaviť sa toho obrazu, ktorý jej neschádzal z mysle.

         „Asi sa z toho nedostane, vyzerala inak než tí ostatní...“ oslovila ho Myrtla napokon, keď mala možnosť dívať sa na hladinu nádrže, na to takmer hladké zrkadlo, v ktorom videla samú seba aj jeho.

Nikomu inému o tom nepovedala, kládli jej otázky, no ona mlčala a každého odháňala, nebola k spolužiakom práve najpríjemnejšia a tušila, že to ešte bude mať dohru, no práve teraz ju to ani trochu nezaujímalo.

„Možno bude mať šťastie a podarí sa jej to...“ povedal to spôsobom, akoby mu to takmer prekážalo, no nie až tak útočne, aby to vyzeralo, že si praje pravý opak, vždy si dával pozor, vždy ostával nezlomný vo svojej hre, ktorú ona dokázala len sledovať.

Nesnažila sa ho zbytočne presviedčať. To niečo, vznešené, čo v ňom bolo, nenávidelo všetko, čo on sám považoval za nízke a nehodné jeho záujmu.

„Ale tým sa to neskončilo, je agresívnejší, zrejme nabudúce niekto zomrie...“ vyslovila Myrtla to, čoho sa asi najväčšmi obávala. Všetci to tušili, no nikto sa to neodvážil vysloviť nahlas, viselo to nad nimi ako kliatba, ktorú nebolo možné zlomiť.

„Áno, je to veľmi pravdepodobné...“ pripustil aj on tú možnosť.

Dívala sa na tú nádrž, ktorá bola plná, na tú takmer lesklú hladinu. Spokojná s tým, že on jej na to aspoň na okamih pomohol zabudnúť. A myslela na to, ako bola opäť s ním, ako jej telo opäť ovládol ten pocit, ktorý ešte len spoznávala a učila sa ho prijímať.

O projekte spolu nehovorili, nateraz bolo aj tak všetko pozastavené až do odvolania a riaditeľ zakázal úplne všetko, až kým nebude vinník chytený.  No možno to tak bolo najlepšie, možno ich spolupráca nebola tým, čo by dokázali zvládnuť.

„Je neskoro...“ poznamenal Tom napokon.

Obaja vstali. Už sa viac nedržali za ruky.  Nebolo to súčasťou toho sveta tam vonku.

Poobzerala sa po kúpeľni, len pre prípad, že by tam ostali nejaké jej veci, zatúlaná gumička, sponka, čokoľvek.

Keď si uvedomila, že má všetko, bola pripravená odísť.

No tento večer bol iný než tie predošlé, ale vtedy to ešte nevedela.

***

„Mrzí ma to, pán profesor, môžem vás ubezpečiť, že si budeme dávať väčší pozor...“ povedal Riddle profesorovi Dumbledorovi, ktorý ich takpovediac prichytil na jednej z bočných chodieb. Tom si zvolil tak trochu inú cestu, no nechcela sa do toho starať, bola priveľmi spokojná na to, aby to riešila a profesor transfigurácie sa zrazu vynoril pri nich. A kým ona bola zdesená tou možnosťou, že by mohlo opäť dôjsť k bolestnej konfrontácii, Tom ju jednoducho chytil za ruku a povedal profesorovi niečo, vďaka čomu by možno mala mať veľkú radosť, no necítila to tak, lebo sa jej to práve teraz vôbec nepozdávalo, vďaka tomu práve teraz boli spolu v profesorovej pracovni a ona nechápala, čo to má vlastne znamenať. A keďže nebolo pochýb o tom, že si to prial, aj ona priznala, že dôvodom ich stretnutia bola schôdzka takpovediac osobného charakteru.

No bolo to zvláštne, úplne iné než si to pôvodne predstavovala. A nerozumela tomu prečo niečo také urobil.

Tom predsa nechcel, aby o nich niekto vedel a zrazu ho počula, ako Dumbledorovi povedal: „Musíte pochopiť, pán profesor, že vzhľadom na medzifakultnú nevraživosť, nie je vhodné dráždiť istý typ ľudí, obzvlášť nie v týchto časoch... Vy nám istotne veľmi dobre rozumiete, pravda?“

„Áno, rozumiem veľmi dobre tomu, čo máte na mysli, Tom. Z mojej strany sa nemusíte obávať komplikácií, no aj tak je nutné vyvodiť z toho dôsledky, strhávam tridsať bodov Bystrohlavu a 30 bodov Slizolinu, aj napriek vašimi privilégiám, pán Riddle, vám musím pripomenúť, že počas týchto časov, si nikto z nás nemôže byť istý svojou bezpečnosťou a pamätajte si, že nabudúce nebudem k vám taký zhovievavý... Aj vy by ste sa pokojne mohli stať obeťou útoku, je vám jasné, že spadáte do kategórie osôb, ktoré by mu mohli byť vystavené... Nezabúdajte na to... Priveľmi podceňujete situáciu, Riddle...“

Tie posledné slová na Myrtlu zapôsobili, ona sama by nemala odvahu povedať mu to takýmto spôsobom, aj keď tu vždy boli isté pochybnosti na oboch stranách... A pre Toma boli nepochybne istým druhom poníženia či provokácie. 

         „Samozrejme, pán profesor, budem si to pamätať... toho sa neobávajte...“ odvetil slizolinský prefekt, kontrolovaným hlasom neprezrádzajúcim žiadne emócie.

predchádzajúca časť   nasledujúca kapitola