Pradiarska ulička 18. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

poznámka: po mojej korektúre

 
                              Pre Bacil, Abequa, Profesor

A Harry neľutoval, že sa tak rozhodol, cítil sa opäť ako človek, ako osoba, ktorá nemá takmer žiadne problémy sama so sebou, čo bolo veľmi povzbudivé a príjemné už len samo o sebe a čakalo naňho ešte jedno prekvapenie, kvôli ktorému sa jeho kamaráti istý čas tvárili tak trochu napäto.

„Harry, neviem, ako na to zareaguješ, ale on skutočne veľmi chcel prísť, nemohli sme mu to odoprieť...“ začala Hermiona opatrne a Ron sa k nej pridal: „Hlavne, pokoj, kámo, nič sa nedeje, dobre? Je to predsa len náš starý známy, tak čo...“

„To je v pohode, Ron...“ hlesol Harry, a  tajne dúfal, že by sa k nim mohol pridať aj Severus, že by ho mohol  práve teraz niečím takým prekvapiť, aj keď to nebola jedna z tých racionálnych úvah, lebo vedel, že to za daných okolností zrejme bude tá posledná možnosť.

Keď však pridali k ich stolu ešte jednu stoličku a on uvidel hosťa, ktorý prišiel tak trochu neskôr, pochopil, že jeho cesta do minulosti priniesla zrejme ešte jednu zmenu, na ktorú on sám akosi pozabudol.

Istá osoba vďaka jeho zásahu nebola na mieste, na ktorom by si ju inak našla smrť, preto mal možnosť stretnúť ju vo svojej prítomnosti.

„Som rád, že ťa opäť vidím, Harry...“ profesor Lupin pôsobil trochu unavene a strhane, no aj tak sa naňho usmieval a prebehlo medzi nimi pomerne búrlivé privítanie, keďže Harry si stále pamätal aj na tú líniu, v ktorej mal možnosť vidieť ho mŕtveho vo Veľkej sieni.

„Vitaj, Remus, ako sa máš a čo Teddy?...“ pozdravil svojho bývalého priateľa a zároveň priateľa, ktorého dokázal pomerne tuho vyobjímať, čím prekonal svoje vlastné očakávania.

No ešte ho celkom neopustili obavy, že mu bude vyčítať to ich posledné stretnutie v minulosti, lebo aj on si mnohokrát prial, aby radšej zomrel on, než... Keďže na tom, čo sa stalo Tonskovej jeho zásah nič nezmenil, čo ho už teraz veľmi mrzelo.  

No nevyzeralo to, že by mu Lupin plánoval niečo vyčítať, díval sa naňho tak, ako zvyčajne, s porozumením a pokojom, ktorý už akosi patril k jeho osobnosti a on cítil voči nemu silnú náklonnosť.

„Teddy je zatiaľ u starých rodičov, no má sa dobre, ďakujem...“  odpovedal mu starší muž, pomerne pokojným tónom hlasu.

Prisadol si k nim a pokračovali v rozhovore, dalo by sa povedať, že jeho prítomnosť medzi nimi ešte viac prebudila tú starú spolupatričnosť.

Zaspomínali si na veci, ktoré boli predtým bežnou súčasťou ich života, no nevynechávali z rozhovoru ani Eloise, Lupin si s ňou mal rozhodne čo povedať, z čoho Harry nadobudol ten dojem, že sa stretávajú pomerne často, keďže to vyzeralo tak, akoby bola medzi nimi istá dôvernosť, nie však romantického charakteru, na niečo také nebolo vhodné ani len pomyslieť.

Každopádne Harry sa s nimi všetkými cítil veľmi dobre, uvoľnil sa, doprial si aj ďatelinové pivo, aspoň to mu bolo dovolené, keďže to nebol nápoj, ktorý by ovplyvnil jeho liečbu, no počas celého večera, mal stále pocit, akoby tam mala s nimi sedieť jedna z najdôležitejších osôb v jeho živote a aj rozhovor sa mimovoľne zvrtol tým smerom.

„Pokúsim sa ťa podporiť, čo sa týka ministerstva, nemôžem toho urobiť veľa, ale ak budeš potrebovať nejaké informácie, môžeš sa na mňa kedykoľvek obrátiť...“ aj Lupin mu ponúkol svoju pomoc, čo Harryho ešte viac utvrdili v tom, že ak sa všetci spoja, nebude možné prijať iný výsledok, než očistenie Snapovho mena.

***

Domov sa vrátil v pomerne dobrej nálade. Snapa našiel sedieť v kresle, prezeral si nejaké poznámky k príprave jeho elixírov, zrejme sa chystal mu znižovať dávky, čo on sám považoval za dobré znamenie.

„Dobrý večer...“ pozdravil ho Harry, pristúpil bližšie k nemu, za čo bol odmenený bozkom na privítanie.

A dostal sa aj do jeho náručia, samozrejme, úplne sám, bez akéhokoľvek nabádania k takejto činnosti, no nevyzeralo to tak, že by to profesorovi prekážalo. Ochotne si ho takýmto spôsobom privlastnil.

„Dobrý večer, pán Potter...“  odpovedal mu Severus Snape tým svojím zamatovým hlasom, čím ešte viac podnecoval dobrú náladu, ktorou sa teraz Harry  nechával ovládať.

„Mal si pravdu, všetko bolo v poriadku... ja, cítil som sa skvele...“  Harry si vychutnával to, že konečne mohol niečo také povedať a bola to vskutku pravda, lebo ten strach sa uňho ani raz neozval, keď tam s nimi sedel, zabávali sa, smiali a mal možnosť byť opäť súčasťou toho sveta, ktorého sa dlhý čas tak veľmi obával.

„Škoda, že si nevidel Rona, ako sa tváril, keď sme spomínali na staré časy, na to všetko, o čom sme nemali možnosť hovoriť aj Eloise, bola veľmi milá, ona... vyjadrila ti podporu a bude tiež svedčiť v tvoj prospech...“ všetko mu to chcel dopodrobna porozprávať, no všimol si, že niečo nie je celkom v poriadku, niečo v pohľade jeho milenca bolo zrazu iné, najprv nevedel o čo presne ide, no postrehol istú temnotu v jeho očiach, istý takmer až smútok, ktorý najprv nedával zmysel.

„Vtom prípade si si počínal veľmi dobre, tvoje reakcie na dualmanciu sú lepšie, než som čakal...“ skočil mu do reči profesor, nedíval sa mu pritom do očí a Harry cítil akési nepríjemné napätie.

Nejaký čas ho len pozoroval a snažil sa odhadnúť, čo spôsobilo túto zvláštnu náladu.

„Severus?“

„Áno, Potter?“

„Počas toho večera som na teba myslel a aj keď to bolo skvelé, a tak, chýbal si mi tam, chcel som, aby si bol s nami... Keď to všetko skončí, tak sa budeme stretávať častejšie a ty pôjdeš so mnou, predstavím ťa ako svojho partnera, tomu sa nevyhnete, drahý pane...“

Sledoval ako sa črty mužovej tváre uvoľnili, ako z neho opadla aspoň časť toho napätia a pochopil, možno neskoro, no predsa, čo Snapa zrejme trápilo, aj keď nemal v úmysle mu to dať priamo najavo.

Nepochybne dospel k presvedčeniu, že teraz keď sa jeho stav bude zlepšovať, jeho už potrebovať nebude.

Dalo by sa povedať, že práve počas tohto večera zrejme aj žiarlil na to, že Harry šiel s nimi von, aj keď niečo také by samozrejme nepriznal a Potter nemienil s touto témou začínať, už len pre prípad, že by sa mýlil a zbytočne by tým svojho milenca podráždil. Pretože si práve teraz neprial, ocitnúť sa nikde inde len v jeho objatí.

Mierny náznak pobavenia zaznel v Snapovom hlase: „Predpokladám, že to by mohlo istých ľudí motivovať k tomu, aby takéto stretnutia viac neusporadúvali...“

Harry sa však len smial. „Nie sú až takí nechápaví, neboj sa, a keby predsa po dôkladnej príprave toho budú schopní, ničoho sa neobávaj, ešte ich napokon budeš musieť od seba odháňať...“

Snape si ho pochybovačne premeral, na čo on reagoval tým, že sa oňho oprel. Bolo príjemné odovzdať sa do jeho rúk, nechať dualmanciu, aby medzi nimi opäť fungovala, zároveň zas a znovu presviedčať svojho partnera, že sa nemusí báť o svoju pozíciu v jeho živote.

Severus si zrejme neuvedomoval, čo preňho znamená, že nie je len jednou z tých chvíľkových posadnutostí, ale je skutočne tou osobou, ktorú chce mať pri sebe za každých okolností a nie je ochotný prijať žiadne iné riešenie.

Mal ešte ďalší dôvod na spokojnosť, pretože počas toho rande s Hermionou a ostatnými k nemu akosi mimovoľne prišlo všetko, čo by chcel ministrovi povedať, všetky tie slová tej motivačnej reči sa zrazu objavili v jeho vedomí, Harry ich dokázal pevne uchopiť a pripraviť do takej podoby, aby splnili svoj účel.

„Myslím, že budem schopný zvládnuť aj návštevu u ministra...“  pochválil sa mu s tým.

„Skutočne?“

„Áno, Severus, už viem presne čo mu poviem...“  Harry sa k nemu naklonil a začal mu šepkať tie slová, ktoré on sám považoval za vhodné argumenty.

„Vskutku veľmi dojímavé, Potter, takmer som nadobudol pocit, akoby ste hovorili o mne, ale tá osoba, to vskutku nebude Severus Snape...“

„Ale áno, uvidíš, že áno... len počkaj, keď ten rozhovor absolvujem, minister bude nadšený, že som sa vrátil a som presvedčený o tom, že ho dokážem získať na našu stranu...“

„Veľmi si veríte, pán Potter, a tak to má byť, je viac než zrejmé, že presne takto by ste mali pokračovať,  no dávajte si pozor, na prílišné množstvo cukru...“ upozornil ho profesor na túto skutočnosť.

„Vykonám, Severus a buď si istý, že cukor budem ministrovi dávkovať rozumnejšie, než tebe...“ mierne si ho doberal Harry.

„To by bolo nepochybne omnoho vhodnejšie...“ okamžite odobril takúto úpravu Snape.

„Ale pre teba tu mám vskutku štedrú dávku...“ vyhlásil Harry spokojne a posunul sa tak, aby ho mohol vášnivo bozkávať, čo považoval za tie najlepšie argumenty na to, aby svojho milenca definitívne utvrdil vtom, že si bude dnes vyžadovať všetku jeho pozornosť.

Nedokázal sa nasýtiť mužových bozkov, nič sa nemohlo vyrovnať tomu pocitu, keď sa nechali ovládnuť vzájomnou blízkosťou, keď cítil ako v ňom pulzuje šťastie, ktoré neovládateľne posúva dualmanciu do vyššej hladiny.

Takmer s istou dávkou obsesívnosti rozopínal mužov habit, neprestal, kým nemal možnosť dostať sa k bledej pokožke, k mužovmu telu, odhalil tú bledú pokožku, ktorú jeho pery takmer s úctou objavovali.

Bol vždy tak starostlivo pozapínaný, no práve teraz odhalený len a len preňho.

A cítil ako profesorove ruky prešli po jeho domácich nohaviciach, pohladili tú pulzujúcu tvrdosť, ktorá sa okamžite poddala jeho dotyku.

Stonal.

Prijímal ďalšie a ďalšie bozky.

Ten pocit, že Snape, že Severus si ho chce privlastniť len pre seba, bol svojím spôsobom okúzľujúci.

Prial si byť jeho, chcel sa tak cítiť a upevniť ten pocit aj v ňom.

Nemyslel na nič iné len naňho, len na to, že ho chce čo najskôr a podľa možnosti aj hneď.

Uvoľnil sa, poddal sa tým rukám, ktoré ho opäť viedli, nechal sa zlákať tou istotou blížiacej sa slasti.

„Severus, prosím...“ žiadal ho Potter, nechcel už dlhšie čakať.

To sladké mučenie, v ňom prebúdzalo túžbu.

Prudké bozky.

Ich telá pritisnuté jeden k druhému, drvivá sila dualmancie, ktorej hladina prudko stúpala na nich oboch útočila. Chcela, aby sa spojili, všetko smerovala k tomu  a ani jeden z nich jej viac nedokázal vzdorovať.

Harry bol naňho posadený.

Cítil jeho ruky na svojich bokoch, ich takmer až kruté pohladenie.

Díval sa do jeho očí, poznačených túžbou a vášňou, na nekontrolovaný výraz jeho tváre, ľudský, prirodzený.

Milovali sa.

Navzájom.

Neboli nutné ani žiadne ďalšie slová, na to aby pochopil, že nemôže urobiť nič viac, než spolu s ním prežívať tú prudkú rozkoš.

A tá istota v ňom rástla s každým ďalším pohybom, dovolil mu, aby ho ďalej trápil slastnou prudkosťou, ktorá v ňom umocnila ten pocit, že patrí k nemu.

17. kapitola

19. kapitola