Vtedy som mala ten pocit 17. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre FARAH, M.K.

poznámka: po mojej korektúre...

„Vieš čo je nové Molly?“ Myrtla sa pomaly obrátila ku kamennej podobe svojej kamarátky. Stále ešte nevedela, čo s ňou bude, nič podstatné, čo sa týkalo jej ďalšieho života jej nechceli povedať, len to, že zatiaľ ešte žije, a že sa na jej prebudenie sa špeciálne pripravujú.

Nevedela či jej to pomôže, no chodila sa s ňou aspoň zhovárať, bola to jedna z mála príležitosti, kedy bolo vhodné, aby na chvíľu ostala sama v nemocničnom krídle a mohla kedykoľvek požiadať prefekta, aby ju tam odprevadil, čo považovala za vyslobodenie z tých prísnych pravidiel, ktoré boli teraz neoddeliteľnou súčasťou života na Rokforte.

Ďalší útok neprišiel, ale potrestaní boli všetci, žiadne krúžky, žiadny metlobal, skrátená večierka, odprevádzanie na hodiny ani chvíľa súkromia, žiadne túlanie sa po okolí. Myrtla mala pocit, akoby sa ocitla v klietke, ktorá bola síce bezpečná, no zväzovala ju čoraz viac. Práve preto tieto návštevy považovala za niečo výnimočné, aspoň za čiastočné sa vymanenie z toho nekonečného stereotypu.

„Absolútne nič, už je takmer leto a stále sa to nevyriešilo... no ročníkové skúšky nám aj tak nezrušia, chápeš to? Ja nie... Komu sa teraz asi tak chce učiť...“ dokončila to, čo svojej priateľke už dosť dlho oduševnene vykladala.

Dotkla sa jej ruky, pomaly a opatrne, no už vôbec nie so strachom a s obavami ako predtým. Zvykla si na to, že teraz vyzerá takto aj na to, že jej nemôže odpovedať. Asi tak ďaleko napokon dospel Oliviin bojkot, ktorý znamenal, že sa s ňou nikto z jej fakulty nebude baviť, no opäť ju aspoň nedusila tak veľmi ako zvyčajne, nepochybne si vzala k srdcu Tomovo napomenutie.

„...A ešte by si mala vedieť, že Blacková a Tom sa nedávno rozišli...údajne po vzájomnej dohode...“ snažila sa pôsobiť takmer bezstarostne, keď to kamarátke hovorila, akoby sa je to takmer ani vôbec netýkalo.

Tom bol teraz po dlhom čase oficiálne úplne voľný. Písali si, bol k nej opäť milý, ona sa k nemu správala takmer akoby sa vôbec nič nebolo stalo. Pergamen bol jej útechou, keď potrebovala hovoriť s niekým a čas od času sa aj stretli, čo bolo pre ňu rozptýlením rovnako ako návštevy v nemocnici. No ona sama nič nepodnikala, on za ňou prišiel sám, keď to bolo vhodné a ona nenamietala proti tomu, aby sa opäť stretávali.

Hlavne teraz, keď už nemal iné dievča a aj keď vedela, že s ňou nezačne chodiť oficiálne, aspoň mohla mať ten pocit, že sa nejaký čas venuje len a len jej. A to jej momentálne stačilo, keďže tu bolo tak málo osôb, ktoré stáli o jej spoločnosť. Molly by to iste zaujímalo, no nemohla s ňou o tom hovoriť ani keď bola v takomto stave, keďže jej nikto nevedel potvrdiť koľko toho vlastne teraz vníma, preto jej radšej rozprávala o tých bezpečnejších veciach... A nie vždy celkom súvisle.  

         „A ja sa zas nemám s kým zhovárať, keďže sa na mne podpísal ten Oliviin neskutočný šarm... Mama mi na narodeniny poslala náušnice... sú krásne, s takých kamienkov... škoda, že sme to nemohli osláviť spolu, no snáď neskôr si to vynahradíme...“ Myrtla sa pomaly naklonila, akoby jej ich chcela ukázať. No zvuk krokov ju prerušil, pomaly sa obrátila smerom k dverám. A bol to práve Tom, ktorý sa rozhodol za ňou opäť po dlhšom čase prísť.

         „Prišiel som ťa odprevadiť späť...“ povedal jej Riddle. Objavil sa pred ňou, ako to mal vo zvyku a zrejme preňho nepredstavovalo veľký problém prevziať túto službu od Bystrohlavského prefekta.

„Ďakujem...“ vyhlásila vskutku s nadšením, rýchlo sa  rozlúčila sa s Molly a šla s ním. Už sa zbavila všetkých pochybností a opäť mu chcela dôverovať.

***

„Máš chvíľu čas?“ opýtala sa ho, keďže so všetkého najviac túžila aj po tom, trochu sa poprechádzať a vedela, že ak chce, dokáže nájsť spôsob ako to urobiť bez toho, aby nevzbudili pozornosť.

Tešila sa aspoň z toho, že už prišlo leto a blížili sa postupne ďalšie prázdniny. Možno sa všetko do budúceho školského roka upokojí, možno ten budúci bude lepší... Tomu sa snažila veriť.

„Dá sa to tak povedať, že áno...“ vyhlásil Tom napokon. Dnes takmer s istou dávkou vznešenosti jemu vlastnou a pomerne spokojne na to, že mal pred sebou len ju. Poznala ho už natoľko, aby vedela odhadnúť, kedy prejavuje skutočný záujem a teraz to tak vyzeralo, aj keď ju to miatlo, keďže zároveň vedela o tom, že čo sa týka záujmu o  istých ľudí, je iný než väčšina chlapcov. A to, že sa ho odvážila na niečo také opýtať sa stalo preto, lebo to práve teraz vyzeralo tak, že má dnes pomerne dobrú náladu.

„Môžeme ísť na chvíľu von, nebude to problém, ak...“ hlesla Myrtla potichu.

„Nie, nebude...“ odpovedal jej pomerne pokojným hlasom. Už len to, že pripustil tú možnosť, ju potešilo.

Riaditeľ na nich stále tlačil, obmedzoval pohyb študentom po vonku, no v prítomnosti prefekta, by to malo byť v poriadku.

Dovolené to bolo aj keď šla spolu von väčšia skupinka ľudí, no ona sa momentálne nerada k niekomu pridávala, omnoho lepšie sa cítila, keď bola vonku len s Tomom.

Myrtla nevedela čo si má myslieť o tejto nátlakovej stratégii,  pre ňu samú to bolo nesmierne ubíjajúce. Jej nálady opäť kolísali, bola často nahnevaná a jej prezývka bola dosť často skloňovaná v rôznych podobách, čo sa práve teraz snažila tlmiť. Verila tomu, že jeho vplyv jej pomôže udržať emócie pod kontrolou.

No keď za ňou prišiel on, mala pocit, akoby na ničom inom ani nezáležalo. Akoby to všetko, čoho sa obávala a čo považovala za obmedzenie, bolo zrazu nahradené tým pocitom, ktorý v nej narastal, keď sa  na ňu díval, keď ju skutočne videl a bral ako človeka hodného jeho záujmu.

„No pôjdeme trochu ďalej, ak ti to samozrejme nebude vadiť...“

„Nie, to mi vôbec nevadí...“ ubezpečila ho Myrtla. Nejaký čas kráčala vedľa neho, po temnejších chodbách, cez skratky, ktoré poznal on, nechala sa viesť bez toho, aby sa skutočne zaujímala o to, kam idú.

Cítila príjemný vietor, ktorý sa dotkol jej tváre, keď stáli na tom mieste blízko Zakázaného lesa. A opäť ho mohla držať za ruku. Žiadny tlak, žiadne napomenutia ani zlovestné ticho. To všetko bolo nahradené zvukmi prírody, podmanivou vôňou leta.

Boli na okraji, akoby medzi dvoma svetmi, na mieste, kde dokázala byť po dlhom čase šťastná.

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť