na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska. Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.
poznámka 2: no keďže teploty opäť stúpnu radšej pridávam kapitolu teraz...
po mojej korektúre
po mojej korektúre
Harry dokončil svoju
motivačnú reč so všetkým, čo k tomu patrilo a doplnil ešte to, čo on
sám považoval za dôležité zdôrazniť: „Severus Snape bol tým najstatočnejším
mužom, akého som mal možnosť poznať a bolo by veľkou chybou, keby sme
teraz zabudli na to všetko, čo pre nás urobil počas druhej čarodejníckej
vojny... Pán minister, vy predsa najlepšie viete, čo všetko bolo v stávke
a čo všetko bolo nutné obetovať preto, aby sme sa dnes prebúdzali do
sveta, ktorý nie je viac poznačený ním...“
Stál pred tým stolom
a hľadel do očí mužovi, ktorý práve teraz riadil ministerstvo, hovoril od
srdca, nie príliš veľa, ani príliš málo, snažil sa pôsobiť pokojne
a sebavedome. A časť z neho sa tak skutočne práve teraz cítila,
vedel za čo bojuje a uvedomoval si, že nesmie za žiadnu cenu pripustiť, aby ho
práve teraz zradila jeho vlastná myseľ. Bojoval za to každou čiastočkou svojho
bytia.
Prekonal tú nervozitu,
ktorá sa ho na takýchto miestach zvyčajnej zmocňovala, dotyk dualmancie mu
pripomenul, že doma naňho čaká on, že práve od jeho slov závisí ďalší život
milovanej osoby.
„Ste skutočne presvedčený
o tom, že Severus Snape, bol osobou, ktorú mi práve teraz popisujete,
Harry?“ opýtal sa ho Shacklebolt po
krátkej prestávke, počas ktorej mu dal dosť času, aby k jeho reči zaujal
stanovisko a vyjadril svoj názor.
„Áno, pán minister, som
ochotný to dosvedčiť hoci aj pred celým Wizengamotom...“ pevným hlasom odvetil
Harry.
„Nemám žiadne pochybnosti
o tom, čo som vám práve povedal...“
Nevyhýbal sa mužovmu
pohľadu, snažil sa toho Harryho, ktorým bol predtým, aspoň na nejaký čas vrátiť
do hry.
„Vy predsa viete, že
ja... som bol tam, že som bol svedkom toho všetkého a že som to bol práve
ja, komu profesor Snape zveril spomienky, ktoré dopomohli k pádu Temného
pána... a sú tu aj ďalšie zásluhy, o ktorých som vám hovoril a ešte
viac sa toho dozviete zo svedeckých
výpovedí...“
Shacklebolt prikývol.
„Áno, ten proces, už
rozumiem tomu, prečo sa tak veľmi snažíte o jeho obnovu a po vašich
slovách a ubezpečeniach, vám môžem sľúbiť, že urýchlim všetky nevyhnutné
formality s tým spojené a dostane sa na prvé miesto v našom
zozname...“
Harry cítil ako tá hrča
obáv z jeho hrude, ktorú dosiaľ držal pod kontrolou a aspoň navonok
pôsobil, akoby sa absolútne nič vážne nedialo, náhle ustúpila kamsi do pozadia.
Uľavilo sa mu, zaplavila ho takmer nekontrolovateľná vlna radosti.
„Ďakujem vám, pane...“
povedal Potter napokon, keď videl ako
minister vlastnoručne vypísal dané dokumenty a poslal ich na potvrdenie.
„Ak by ste čokoľvek
potrebovali, Harry, pokojne sa na mňa môžete obrátiť... ani ja som nezabudol na
to aké to bolo, ani na to, že aj teraz je to pre vás ťažké... vaše zranenia,
počul som, že sú vážnejšie než sa na prvý pohľad zdalo...“ narážal minister zrejme
na to, čoho sa Harry asi najviac obával.
Tie reči, ktoré sa
dostali na verejnosť, neboli veľmi povzbudivé aj napriek tomu, že teraz vyzeral
viac než dobre, minister Kingsley pociťoval povinnosť sa ho na to opýtať.
„Venujem dostatok času
svojej rehabilitácii, pane a vskutku prináša veľmi pozitívne výsledky, no
môžem vás ubezpečiť o tom, že viem veľmi dobre o čom hovorím, ak
narážate na to, že by sa mi niektoré dôležité veci mohli pliesť...“ uisťoval ho o tom Harry.
„Podľa tohto vášho
dnešného vystúpenia vskutku usudzujem, že sa už máte lepšie a zotavujete
sa pomerne dobre... Som rád, že pokračujete v liečbe, bola by škoda to
zanedbať... “
Shacklebolt si ho ešte
nejaký čas premeriaval tým skúmavým pohľadom bývalého aurora. Nebolo to príjemné, no vydržal to až do
konca. A začne sa mu uľavilo, keď
ho napokon minister s chápavým úsmevom prepustil.
Hermiona a Ron naňho
čakali pred kanceláriou.
Aj oni dvaja mali za
sebou rozhovor s ministrom, obaja sa na to svedomito pripravovali, keďže
bolo nevyhnutné, aby ho v takejto situácii sprevádzali. Chcel s nimi
hovoriť osobitne, nepochybne preto, aby mohol ich svedectvá lepšie zhodnotiť.
Pobrali sa čím skôr
k výťahu, zrejme pod vplyvom toho, že Harry si napriek tomu, že vyzeral
dobre, potreboval oddýchnuť a čoskoro vziať aj svoje elixíry.
„Tak aké to bolo, kámo?“ zaujímalo ho to, hlavne preto, že on bol pod
omnoho väčším tlakom a jeho priatelia sa obávali, že to nezvládne. Nemohol
im to zazlievať, sám bol občas na pokraji svojich síl a videli ho
v stavoch, na ktoré radšej ani len nechcel spomínať. Bol šťastný, že sa mu
to podarilo zvládnuť.
„Všetko bolo v poriadku,
Shacklebolt, má ako minister niečo do seba....“ pripustil Harry pomerne
spokojne.
„Proces sa čoskoro
začne... budeme mať každopádne plné ruky práce... ešte toho treba veľa
urobiť... A čo vy dvaja? Predpokladám, že ste to zvládli...“
„Samozrejme, Harry, dala
som si záležať na tom, aby bolo všetko, tak ako má byť...“ odpovedala mu Hermiona bez najmenšieho
zaváhania.
Harry nepochyboval
o tom, že mala dobre nacvičený ten svoj niekoľkostranový prejav
a hoci Ron tam bol najkratšie očividne aj jeho svedectvo zavážilo, keďže
minister sa po jeho návšteve tváril pomerne prívetivo.
„Ja tiež, hoci, stále
ešte neviem prečo vlastne. robíš všetky tie veci pre Snapa. Nemyslím si, že len
preto, že ti záleží na očistení jeho mena...“
„Teraz to nechaj tak,
Ronald, na to teraz nie je čas...“ zastavila ho Hermiona.
„Veď dobre, ale on
o tom nechce hovoriť, vždy sa tomu vyhýba...“ namietol Ron mierne
popudene.
Harry očakával, že
čoskoro padnú otázky podobného typu, pretože aj keď jeho priatelia teraz už
vedeli viac než v pôvodnej prítomnosti ani jeden z nich o jeho
vzťahu so Severusom nemal žiadne bližšie informácie, ale nemyslel si, že
práve toto je vhodné miesto na to, aby niečo také priznal. No chystal sa mu
poskytnúť aspoň nejaké vysvetlenie, keď zrazu pocítil zvláštnu bolesť, takmer
akoby prichádzajúcu vo vlnách z jeho vnútra. A natoľko silnú, že
rozbila dualmanciu na kúsky, v jednom jedinom krátkom okamihu.
***
„Čo
sa to s ním stalo?“ počul Ronov hlas, no nedokázal otvoriť oči, nemohol sa
ani len pohnúť, akoby bol zasiahnutý kúzlom petrificus
totalus.
No
bol si istý, že naňho takéto zaklínadlo práve teraz nikto nepoužil, no horšie
bolo, že si nebol istý tým ostatným.
„Takto
napohľad to neviem posúdiť, Weasley, budem sa naňho musieť pozrieť...“ začul
Severusov znepokojený hlas.
Chcel
mu povedať, že ho počuje, že je v poriadku, no nemohol urobiť nič.
Nedokázal ovládať svoje telo.
Bol
to desivý pocit, ktorý v ňom vyvolával silnú úzkosť.
A potom
pocítil ako mu niekto opatrne otvoril oči.
Veľmi
matne videl Severusovu tvár.
„Legilimens...“
cítil ako sa tie čierne oči ponorili hlbšie v jeho mysli, no ten dobre
známy tlak akoby sa nemal čoho zachytiť.
Severus,
tu som... Volal naňho čiastočne zdesený tým, že by jeho vnútorný hlas nemusel
počuť.
Už som pri tebe, Harry...
Zaplavila
ho úľava, keď sa ho dotkol ten dobre známy vplyv a on sa pritisol bližšie
k mužovej mysli, prijal ten mierny a takmer láskavý tlak
a obklopil ho samým sebou.
Severus
je s ním.
On
mu pomôže.
Všetko
bude v poriadku.
On
ho našiel a už ho nepustí.
Nemôžem
sa ani pohnúť. Prečo všetko padlo? Kde je dualmancia?
Obzeral
sa, akoby ju márne hľadal v tom zradnom šere, ktoré ho obklopovalo.
Zrútila sa zrejme pod vplyvom skrytej
pasce, umiestnenej hlboko v tvojej mysli, obával som sa, že Temný pán ich
pár nastavil... no nechcel som o tom zatiaľ hovoriť, lebo nie je možné ich
lokalizovať, kým sa samé neprejavia a jedna z nich nás zdá sa poctila
svojou prítomnosťou a zhodila našu starostlivo vybudovanú dualmanciu
z tvojich zranení. A pod ňou je ešte aj prekvapenie.
Prekvapenie?
Nič, príjemné, Potter. To tvoje náhle
a nevysvetliteľné stuhnutie naznačuje, že vyvolal istý pomerne nepríjemný
stav takzvanú falošnú paralýzu.
Ja?
Ostanem takto, Severus, prosím, ja nechcem takto ostať...
Bolo
čoraz ťažšie sa udržať pod kontrolou, všetko v ňom sa, akoby opäť
prebudilo a ten strach sa vrátil.
Zasiahol
ho silou, ktorá mu takmer bránila dýchať.
Nejaký čas potrvá, kým nájdem zdroj,
kým bude bezpečné... ho obísť... hlavne ostaň pokojný, nepodliehaj panike, lebo
bude pre mňa omnoho ťažšie sa k tomu dostať, ak sa mi do cesty postaví
tvoj strach.
Harry
sa snažil nemyslieť na to, že prišiel o dualmanciu ani na to, že stratil
kontrolu nad svojím telom.
Teraz
nie. Teraz to nie je vhodné. Tvoj súd...
Na mojom súde teraz nezáleží, nemysli
na to... Prikázal mu profesor v jeho mysli, pomerne ostro.
A on sa skutočne snažil nebáť toho,
že nebude môcť vypovedať a nebude mu môcť ďalej pomáhať.
Ako
dlho? Ako dlho?
Jeho
mysľou prebleskovala táto skutočnosť a nemohol s tým prestať.
Neviem,
Potter, daj mi trochu času... Temný pán on... poznal rôzne triky, ktoré si
vyžiadajú čas a hlavne sústredenie, nejaký čas bude lepšie, ak budeš len
mlčať, ak sa pokúsiš upokojiť svoju myseľ a dáš mi priestor viac
priestoru...
Pokúsil
sa naňho priveľmi nesústrediť, nepočúvať to, ako si Ron a Hermiona medzi
sebou šepkali, ani nič iné, čo by mu mohlo pripomínať žalostnú situáciu,
v ktorej sa ocitol. A nepočúvať ani ten hlas, ktorý mu šepkal: „ Toto je dar odo mňa, Harry... Toto je
to, čo vždy prebudí tvoj strach...“
A on
bol zdesený tým, že je šťastný, že ho počuje, že niečo v ňom, akoby sa
vrátilo na správne miesto, keď mohol ešte nejaký čas veriť, že to druhé
spojenie je blízko.
Stiahol
sa a nechal sa silnejšie objať Severusovým vedomím, prenechal mu vládu nad
všetkým, snažil sa spomaliť a upokojiť svoj myšlienkový svet, tak akoby
mal pri sebe dualmanciu, namiesto nej vnímal priamo Severusa, ktorého sa mohol
držať.
Severus
siahol do tej bolesti, pohyboval sa po jej okrajoch a on cítil kdesi na
pokraji svojej mysle, niečo približujúce sa k takmer neovládateľnej
slasti.
A potom
sa to stalo, náhle kamsi prudko padal, bol zachytený a bezpečne odvedený
späť.
Cítil
ako sa tie čierne oči pomaly no neúprosne oddelili od jeho vedomia,
zanechávajúc sa sebou len teplo a príjemné pocity, ktoré ho nejaký čas
obklopovali.
„Skúste
to teraz...“ povedal mu Snape hlasom, ktorý znel dosť unavene a on opäť
ľutoval, že ho vystavil niečomu takému, že musel kvôli nemu bojovať s jeho
mysľou.
No
poslúchol a otvoril oči.
Všetkých
videl pred sebou.
„Harry, si v poriadku?“ Hermiona sa nad
ním zúfalo skláňala, Ron bol bledší než zvyčajne.
„Ako
ti je?“
Pozrel
na svojho milenca, ktorý oddychoval na stoličke, nepochybne po jednom
z tých výkonov, ktorý nevyzeral veľmi zložito, no v skutočnosti, bol
pomerne nepríjemný zrejme aj preňho.
„Myslím,
že dobre...“ hlesol napokon.
Ešte
sa cítil slabý, no už sa mohol hýbať, skúsil to a celé telo ho našťastie
poslúchalo.
„Ale,
Severus, on... aj ty si ho počul?“ pozrel na svojho partnera.
„Súčasť
prekvapenia, Potter, no zareagoval si inak, než očakával on...“
Ron
a Hermiona si vymenili zmätené pohľady. Neabsolovali ich myšlienkovú
komunikáciu, preto samozrejme nevedeli to, čo bolo im obom už jasné.
„O
čom to hovorí, Harry?“ opýtala sa jeho kamarátka prísne.
„O
niečom, čo nateraz nie je vašou starosťou, slečna Grangerová,“ chladne ju
zahriakol Snape.
Harry
chápal, prečo nechce, aby vedela o tom, ako reagoval na hlas Temného pána,
nepochybne preto, že ani on sám nebol spokojný s tým, ako to naňho
zapôsobilo.
„Vyzerá
to tak, že vášho priateľa, opäť zachránilo, srdce, slečna Grangerová, lebo
práve to, čo Temný pán, tvorca celého toho zmätku v Potterovej hlave, považoval za slabosť, dokáže pán Potter, ľahko využiť
vo svoj prospech...“ spokojne poznamenal Snape.