Sylvík & Adelaide & Merope Merzmer
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice pokračují ve svém mapování soukromého života představitele
Severuse Snapea...
Poznámka: Tu začína moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď
z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na
pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru,
trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
Ešte máme pred sebou jednu pôvodnu časť, ale keďže je v nej väčší časový skok (niekoľko mesiacov) a isté veci sa akosi nedoriešili, rozhodla som sa pridať niečo aj medzi a prečíslovať tú časť ako neskoršiu kapitolu...
Každopádne majte so mnou zľutovanie, lebo pokračovanie od iného autora, ako viete, nemôže byť také ako pokračovanie od autora pôvodného takže, ehm... berte to do úvahy a takisto aj to, že bude po slovensky, takisto z pochopiteľných dôvodov...
Pre Archea Majuar, Abequa, Henry.Wilde a takisto aj pre Adu (veľké poďakovanie za to, že mi dovolila opäť zverejniť túto poviedku a aj za to, že mi drží palce :D )
Alan musel uznať, že
sa mu podarilo rozpútať pomerne búrlivú diskusiu. Očividne nahneval viacero
ľudí a fanúšičky takmer nenechali kameň na kameni, pustili sa doňho
s bojovnosťou, ktorú musel takmer proti svojej vôli obdivovať. Stránka
takmer padala pod náporom toľkých príspevkov a nových komentárov na jeho adresu. Už to takmer ani nestíhal sledovať. Rozpútal
hotovú internetovú vojnu, ktorá ešte ani zďaleka neutíchla ani po pár dňoch
jeho mlčania.
Čítal už takmer 123
nahnevaný komentár (a to ešte ani nedospel k úplnému koncu) a mal
možnosť vidieť, ako vďaka jeho sťažnostiam na stránke pribudlo pár povedzme, že
ešte o niečo odvážnějších literárnych počinov, samozrejme s príslušnými
varovaniami, ktoré ani jeho nenechávali chladným, a priam ukážkovo nad nimi
nadvihoval obočie.
Najviac ho však
upútal úplne prvý komentár toho chlapca, ktorý si hovoril Real Harry. Jeho
slová, akoby v ňom prebúdzali niečo, čo čiastočne eliminovalo jeho
predchádzajúcu podráždenosť a upevnilo v ňom akýsi neurčitý pocit, ktorý
ani on sám nedokázal bližšie definovať a prinútilo ho to pozastaviť sa nad
istými vecami, ktoré si dosiaľ ani on sám nechcel pripustiť.
Čo vlastne chcel?
Prečo mu nestačili tie začiatočné varovania, ktoré ho pokojne vyzývali
k opusteniu stránky? Prečo sa musel rozčuľovať nad niečím, čo takpovediac
spájalo celý svet, ako mal možnosť vidieť, keď si po prečítaní toho komentára,
urobil hlbší prieskum danej problematiky, pôvodne len preto, aby získal viac
možností argumentácie, no čím dlhšie sa tým zaoberal, tým viac jeho pôvodné
rozhorčenie slablo.
A takmer proti
svojej vôli sa mu vybavili jeho stretnutia s Danom … To, ako ho ten mladý muž
priťahoval, ako dobre sa cítil, keď bol s ním, so svojím kolegom, dobrým
priateľom a… prial si ho nazvať aj inými omnoho podnetnejšími menami, a to čo
si prečítal v tých poviedkach, akoby vystihovalo jeho vlastné túžby,
s ktorými stále ešte neúprosne bojoval.
Napriek tomu nebolo
príjemné čeliť tejto skutočnosti, ale bolo to tak, že práve on bol tou
poslednou osobou, ktorá by ich mala kritizovať za istý druh pomerne netradičnej
fanúšikovskej aktivity.
Dospieť k tomu
presvedčeniu nebolo vôbec jednoduché, no mal dosť času na to, aby si to mohol sám
so sebou prebrať a zariadiť sa podľa toho.
Zároveň bolo
fascinujúce že oni to pochopili, vedeli to možno skôr než on sám, svojím
spôsobom to bolo takmer magické.
Obzvlášť poviedky Real
Harryho, do ktorých nazrel, samozrejme najprv, aby ho podrobil dosť ostrej
kritike, no zrazu si uvedomil, že hltá každé slovo a aj keď nie je ešte na
všetky ratingy pripravený, práve jeho poviedky ho zasiahli hlboko a bezpochyby viac než by
čakal.
Takmer akoby za tými
slovami cítil prítomnosť niekoho blízkeho, niekoho, kto dôkladne poznal
profesora Snapa a Harryho, takmer akoby boli súčasťou jeho života a proti tomu
on bojovať nedokázal.
Začínal pomaly
uvažovať nad tým, čo by mal napísať svojmu teraz už obľúbenému autorovi, ktorý
ho priviedol na iné myšlienky a čiastočne zmierniť to ťaživé zovretie, ktoré ho
dusilo po príchode na chatu. Teraz to už bolo preč, vďaka tomu, že si dovolil
isté okamihy prežívať s profesorom Snapom a jeho študentom.
Real Harry zmiernil
jeho pôvodný hnev na znesiteľnú úroveň, no uvedomil si, že komentár zrejme
dopísať nestihne, lebo ho upútal ten dobre známy zvuk spojený s príchodom
ďalšej osoby.
Jeho mladý kolega postával vo dverách.
„Ahoj, Al…“
„Daniel…“
Zatvoril svoj
laptop. Na komentárovom formulári ostala namiesto namiesto Anonym prezývka Princ dvojí krve.
„Dúfam, že
nevyrušujem, máme malú prestávku, ktorú som využil k tomu, aby som ťa
navštívil skôr, režiséra to privádza do zúfalstva, akoby v tom bol vskutku
istý druh takmer temnej mágie, aj keď pán Zla tvrdí, že nemá nič spoločné s týmto
neplánovaným zdržaním,“ ospravedlňoval
sa jeho mladý kolega za svoj vpád.
Nemal ani len
poňatia ako jeho príchod zapôsobil na jeho staršieho kolegu. Ani len netušil, čo
sa v ňom odohrávalo, keď na sebe cítil jeho pohľad. Keby to vedel, nerobil
by si starosti kvôli svojmu nenápadnému príchodu. No Daniel si výraz jeho tváre
vysvetlil zrejme inak.
„Nemal si zamknuté
dvere a klopal som…“ mumlal ďalej dosť rozpačito a obzeral sa, takmer akoby
očakával, že sa každú chvíľu za jeho chrbtom objaví Rima. Čo bolo pochopiteľné
vzhľadom na to, že sa naposledy zmienil o tom, že ju vezme so sebou a pôvodne
to mal aj v úmysle.
Isté nepríjemné
okolnosti, dokonca čiastočne bolestivé, tomu však spoľahlivo zabránili. Myslieť
na to, však bolo neznesiteľné, preto sústredil všetku svoju pozornosť na
Daniela.
„To je
v poriadku, prepáč, ja len som niečo čítal a neuvedomil som si, že …
pokojne poď ďalej, vitaj u mňa, Dany…“ venoval mu jeden zo svojich láskavých úsmevov,
vyhradených len preňho.
Jeho mladý kolega položil
cestovnú tašku a dovolil mu, aby ho objal. Potreboval to. Viac než kedykoľvek predtým
mal pocit, akoby jeho blízkosť bola preňho tou jedinou istotou, držal ho pevne,
takmer neúprosne.
Cítil svoje vlastné
srdce, tlčúce takmer až bolestivo.
Pokračovanie nabudúce…
predchádzajúca časť nasledujúca časť
