fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
po mojej korektúre
po mojej korektúre
***
Šla do knižnice a vyhľadala
si informácie, ktoré potrebovala, nemienila sa nechať obmedzovať Tomovými problémami.
Bola to len jeho vec, že si
proti sebe poštval vplyvnú spolužiačku. Aspoň raz mal možnosť zistiť aké to je,
keď zrazu jeho vlastní stoja proti nemu.
Nebolo nutné naňho myslieť ani
sa kvôli tomu trápiť. Bola presvedčená o tom, že si s tým poradí
a nebude to on, kto bude ľutovať, že vôbec k niečomu takému došlo.
Nebola to jej záležitosť,
nemusela mlčať, ale nebola schopná mu vrátiť to, čo on urobil jej, vtom
rozhodujúcom okamihu, to nedokázala.
Neprijal ju a nikdy to ani
neurobí. Ale ona ho prijala, a to sa len tak nedalo vrátiť späť. Aspoň ona
to nedokázala urobiť s takou neúprosnou chladnokrvnosťou.
Ale aspoň sa o to snažila.
Učila sa. To jediné práve teraz
mohla urobiť. Prejsť všetky tie otázky, aby ju nič neprekvapilo. Ukončiť
ročník. Neprekračovať hranice. Opakovala si to stále dookola, aby na to náhodou
nezabudla.
Už to aj tak vyriešili za ňu,
nebolo nutné k tomu nič viac dodať. Nemyslela na tú záťaž, ktorú mala
práve teraz opäť vo svojom vrecku, lebo bola presvedčená o tom, že jej už
nepatrí.
Šla za jedinou osobou, ktorej
ešte dôverovala. Za osobou, od ktorej by nečakala takú mieru pochopenia.
Pretože o ňom vždy tvrdili, že mu nezáleží na ničom inom len na svojej
zbierke slávnych čarodejníc a čarodejníkov.
No ona nebola slávna, ale on si
myslel, že na nej niečo je, a keďže mal ten dar to vycítiť, verila tomu aj
ona.
Potrebovala mu dať niečo, čo by
ukázala Tomovi, keby bol ochotný ju počúvať a keby sa veci medzi nimi tak
neskomplikovali.
Preto zamierila do podzemných
žalárov a zaklopala na kabinet svojmu obľúbenému profesorovi.
„Slečna Warrenová?“
„Prepáčte, že vyrušujem pane,
ale mám pre vás niečo, čo by vás mohlo zaujímať....“
„Tak dobre, poďte ďalej...“
Slughorn ustúpil, aby mohla prejsť a zavrel za nimi dvere.
„Ďakujem, pán profesor, toto je
pre vás... ďakujem vám za tie knihy aj za to, že ste ma navštívili
v nemocničnom krídle...“
Profesor Slughorn hľadel na malý
hlavolam, ktorý mu zložila do dlane.
„To ste nemuseli... nič to
nebolo, som rád, že ste v poriadku, to je predsa hlavné...“ povedal
profesor elixírov, no ona vedela, že ho to potešilo. Poznala ho dostatočne
dobre na to, aby jej bolo jasné, že ho podobné záležitosti dokážu vždy zaujať.
„No všimol som si istú...
temnotu... ak mi dovolíte, aby som bol konkrétnejší... vyzerá to takmer tak,
akoby sa niečo podstatné zmenilo na vašom spôsobe tvorby...“ jemne prechádzal
prstom po hranách popretkávaných drobnými žilkami.
„Asi je to tým, čo sa stalo
Molly... no dúfam, že to nijako neovplyvňuje ich kvalitu...“ hlesla Myrtla pomerne
rýchlo a snažila sa nemyslieť na ten stiesnený pocit, ktorý ju prepadol
kvôli tomu, že klamala svojmu mentorovi a jedinej osobe, ktorej záležalo
na nej a dokázala oceniť prácu, ktorú ona milovala.
„Nie, to nie, vskutku sú ešte
kvalitnejšie a precíznejšie než predtým... zdá sa, že moje knihy vám
vskutku dobre poslúžili... “ Slughorn odložil svoj darček a sadol si
oproti nej.
„Áno, pane...“ prikývla
spokojne.
„Ak by ste mali záujem
o nejaké ďalšie stačí, ak ma o to kedykoľvek požiadate...“ na chvíľu
položil ruku na jej plece. Trvalo to len krátko, no aj tak pocítila niečo, čo
sa dalo považovať za príjemné zadosťučinenie.
„Ak dovolíte, vyskúšam ho...“ vyhlásil s nadšením,
ktoré na ňu pôsobilo veľmi priaznivým dojmom.
Prikývla. Bola zvedavá, ako sa
zatvári, keď sa pred ním otvorí.
***
Ležala vo svojej posteli a držala
prívesok v rukách. Bol studený. Obracala ho z jednej strany na druhú,
prstami prechádzala po tej drobnej kresbe na jeho zadnej strane. Niečo na ňom
bolo, niečo blízke temnote. Slughorn to vskutku vystihol veľmi dobre a ona
na tie jeho slová nedokázala prestať myslieť. Ani na to, že aj tento prívesok
bol zdrojom temnoty, ktorú mohla takmer cítiť.
No bola to iná temnota. Nebezpečnejšia.
Prudšia. Zmenená na niečo, čoho sa začínala čiastočne aj obávať.
Prívesok bol ťažší ako predtým,
takmer akoby živý, akoby sa na ňu svojím spôsobom hneval. No nedokázala sa ho
zbaviť. Ešte nie. Aj keď bojovala proti tomu, čo predstavovala jeho neustála
prítomnosť.
Prihováral sa jej vlastnou rečou,
akoby ju svojou blízkosťou znepokojoval a už si ho radšej nenasadila. Nechcela
mu dovoliť, aby nad ňou opäť prevzal kontrolu.
Cítila, že by to nebolo pre ňu
dobré z viacerých dôvodov, ktoré sama sebe nemusela pripomínať.