22. 8. 2015

Vtedy som mala ten pocit 19. kapitola 2/3


fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

po mojej korektúre
 
***
Šla do knižnice a vyhľadala si informácie, ktoré potrebovala, nemienila sa nechať obmedzovať Tomovými problémami.
Bola to len jeho vec, že si proti sebe poštval vplyvnú spolužiačku. Aspoň raz mal možnosť zistiť aké to je, keď zrazu jeho vlastní stoja proti nemu.
Nebolo nutné naňho myslieť ani sa kvôli tomu trápiť. Bola presvedčená o tom, že si s tým poradí a nebude to on, kto bude ľutovať, že vôbec k niečomu takému došlo.
Nebola to jej záležitosť, nemusela mlčať, ale nebola schopná mu vrátiť to, čo on urobil jej, vtom rozhodujúcom okamihu, to nedokázala.
Neprijal ju a nikdy to ani neurobí. Ale ona ho prijala, a to sa len tak nedalo vrátiť späť. Aspoň ona to nedokázala urobiť s takou neúprosnou chladnokrvnosťou.
Ale aspoň sa o to snažila.
Učila sa. To jediné práve teraz mohla urobiť. Prejsť všetky tie otázky, aby ju nič neprekvapilo. Ukončiť ročník. Neprekračovať hranice. Opakovala si to stále dookola, aby na to náhodou nezabudla.
Už to aj tak vyriešili za ňu, nebolo nutné k tomu nič viac dodať. Nemyslela na tú záťaž, ktorú mala práve teraz opäť vo svojom vrecku, lebo bola presvedčená o tom, že jej už nepatrí.
Šla za jedinou osobou, ktorej ešte dôverovala. Za osobou, od ktorej by nečakala takú mieru pochopenia. Pretože o ňom vždy tvrdili, že mu nezáleží na ničom inom len na svojej zbierke slávnych čarodejníc a čarodejníkov.
No ona nebola slávna, ale on si myslel, že na nej niečo je, a keďže mal ten dar to vycítiť, verila tomu aj ona. 
Potrebovala mu dať niečo, čo by ukázala Tomovi, keby bol ochotný ju počúvať a keby sa veci medzi nimi tak neskomplikovali.
Preto zamierila do podzemných žalárov a zaklopala na kabinet svojmu obľúbenému profesorovi.
„Slečna Warrenová?“
„Prepáčte, že vyrušujem pane, ale mám pre vás niečo, čo by vás mohlo zaujímať....“
„Tak dobre, poďte ďalej...“ Slughorn ustúpil, aby mohla prejsť a zavrel za nimi dvere.
„Ďakujem, pán profesor, toto je pre vás... ďakujem vám za tie knihy aj za to, že ste ma navštívili v nemocničnom krídle...“
Profesor Slughorn hľadel na malý hlavolam, ktorý mu zložila do dlane.
„To ste nemuseli... nič to nebolo, som rád, že ste v poriadku, to je predsa hlavné...“ povedal profesor elixírov, no ona vedela, že ho to potešilo. Poznala ho dostatočne dobre na to, aby jej bolo jasné, že ho podobné záležitosti dokážu vždy zaujať.
„No všimol som si istú... temnotu... ak mi dovolíte, aby som bol konkrétnejší... vyzerá to takmer tak, akoby sa niečo podstatné zmenilo na vašom spôsobe tvorby...“ jemne prechádzal prstom po hranách popretkávaných drobnými žilkami.
„Asi je to tým, čo sa stalo Molly... no dúfam, že to nijako neovplyvňuje ich kvalitu...“ hlesla Myrtla pomerne rýchlo a snažila sa nemyslieť na ten stiesnený pocit, ktorý ju prepadol kvôli tomu, že klamala svojmu mentorovi a jedinej osobe, ktorej záležalo na nej a dokázala oceniť prácu, ktorú ona milovala.
„Nie, to nie, vskutku sú ešte kvalitnejšie a precíznejšie než predtým... zdá sa, že moje knihy vám vskutku dobre poslúžili... “ Slughorn odložil svoj darček a sadol si oproti nej.
„Áno, pane...“ prikývla spokojne.
„Ak by ste mali záujem o nejaké ďalšie stačí, ak ma o to kedykoľvek požiadate...“ na chvíľu položil ruku na jej plece. Trvalo to len krátko, no aj tak pocítila niečo, čo sa dalo považovať za príjemné zadosťučinenie.
„Ak dovolíte,  vyskúšam ho...“ vyhlásil s nadšením, ktoré na ňu pôsobilo veľmi priaznivým dojmom.
Prikývla. Bola zvedavá, ako sa zatvári, keď sa pred ním otvorí.

***
Ležala vo svojej posteli a držala prívesok v rukách. Bol studený. Obracala ho z jednej strany na druhú, prstami prechádzala po tej drobnej kresbe na jeho zadnej strane. Niečo na ňom bolo, niečo blízke temnote. Slughorn to vskutku vystihol veľmi dobre a ona na tie jeho slová nedokázala prestať myslieť. Ani na to, že aj tento prívesok bol zdrojom temnoty, ktorú mohla takmer cítiť.
No bola to iná temnota. Nebezpečnejšia. Prudšia. Zmenená na niečo, čoho sa začínala čiastočne aj obávať.
Prívesok bol ťažší ako predtým, takmer akoby živý, akoby sa na ňu svojím spôsobom hneval. No nedokázala sa ho zbaviť. Ešte nie. Aj keď bojovala proti tomu, čo predstavovala jeho neustála prítomnosť.
Prihováral sa jej vlastnou rečou, akoby ju svojou blízkosťou znepokojoval a už si ho radšej nenasadila. Nechcela mu dovoliť, aby nad ňou opäť prevzal kontrolu.
Cítila, že by to nebolo pre ňu dobré z viacerých dôvodov, ktoré sama sebe nemusela pripomínať.