Sylvík & Adelaide & Merope Merzmer
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice pokračují ve svém mapování soukromého života představitele
Severuse Snapea...
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď
z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na
pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru,
trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
varovanie: 18+ pocitové, vševediaci rozprávač
Pre Archea Majuar, AdaCornella, Henry.Wilde.
„Musel som ťa
vidieť, nemal som na výber… “ pošepol Alanovi ignorujúc všetky varovania
spojené s tou možnosťou, že bude opäť čeliť jeho odmietnutiu.
Istá forma
zmyselnosti v jeho hlase sa nedala prehliadnuť. Cítil ako sa Alan zachvel
a pomaly ho pustil.
„Samozrejme, rád pozdravím aj Rimu,“ prinútil
sa ešte dodať, aj keď vedel, že jej prítomnosť preňho nebude jednoduchá. No
bola to Alanova dlhoročná priateľka a nemohol mu predsa povedať, aby ju poslal
preč, len preto, že on sa ho rozhodol navštíviť.
A okamžite aj
ľutoval, že ju vôbec spomenul, lebo Alanov výraz opäť potemnel a ten smútok,
ktorý bol v jeho očiach, on sám ledva dokázal zniesť, bez toho, aby
neurobil ďalšiu z tých sladkých hlúpostí, práve teraz k tomu nemal
ďaleko.
„Rima tu nie je, som
tu sám …“ hleslo Alan takmer nehlučne, cítil aj mierne chvenie svojho tela,
ktoré nedokázal zastaviť. Nemal v úmysle sa tu práve teraz pred svojím
mladým kolegom zosypať, nechcel naňho hádzať to svoje bremeno, s ktorým sa
v poslednom čase strápil, no jeho tvár ho zrejme prezradila, akoby práve
teraz nedokázal pred nikým nič hrať, akoby si nedokázal nasadiť ani jednu z tých
zvyčajných masiek, za ktorými sa mohol kedykoľvek ukryť pred bolesťou.
„To ma mrzí…“ Daniel
nevedel, čo presne sa stalo, no predpokladal, že je to dosť vážne, kdeže
postrehol, že táto odpoveď bola ťažko vykúpená a Alanov úsmev už ani zďaleka
nebol taký hrejivý ako predtým.
„Nemusí, je to v poriadku…“
vyhlásil Alan, pomerne pokojne, a skutočne si prial, aby to bolo tak,
aby to mohol konečne pustiť z hlavy a pohnúť sa ďalej.
„Nič vážne sa nestalo, len máme isté
nezhody…“ nedokázal sa prinútiť k tomu, aby mu povedal, že sa rozišli,
nechcel klamať, no ani to nemohol vysloviť, akoby mu vtom niečo bránilo.
„Teraz som tu už ja a spoločne s Harrym vám nedovolíme na to myslieť, pán profesor…“
Dan sám sebe
prikázal, že už to neurobí, že viac nebude iniciovať bližší kontakt, ale teraz,
keď jeho starší kolega stál opäť pred
ním, keď ho videl v takomto stave, túžil mu dať najavo svoju náklonnosť
viac než kedykoľvek predtým. Alan bol utrápený, videl to na ňom, počas toho času, keď stál pri tých dverách a len ho
pozoroval, nedokázal sa zbaviť pocitu, že prišiel práve včas, že práve teraz ho
potrebuje viac než kedykoľvek predtým.
Alan si zrejme uvedomoval
nebezpečenstvo plynúce z ich vzájomnej blízkosti.
„Dany…“ jeho
meno, akoby bolo výzvou a takmer až žiadosťou, na ktorú Daniel reagoval tým, že
sa vrátil späť do jeho objatia.
Tak blízko
blaženosti, no zároveň tak ďaleko od nej. Pochopil rozdiel medzi peklom a
nebom, keď Danielove pery zľahka vyhľadali tie jeho.
Keď ho neúprosne
priviedli k myšlienke, že šťastie môže byť zrazu takmer až na dosah a
pritom stačí tak málo, stačí len chcieť…
Slasť. Ten pocit
otvárajúci sa hlboko v ňom, to teplo prenikajúce do každej čiastočky jeho
tela, tá takmer zúfalá túžba vedieť opäť ako chutí po dlhom čase skutočný
bozk, nie hraný, nie z povinnosti, bozk prebúdzajúci život, jeden
z tých, ktoré dokážu všetko obrátiť na ruby.
Jeden z tých
nezabudnuteľných impulzov, ktoré sa rozhodol poslúchnuť. Nebojoval, nemal na to
síl, čo však neznamenalo, že neskôr nebude, ale teraz to jednoducho nebolo
možné, nie keď naňho neúprosne útočili tie sladké pery, ktoré si vyžadovali
jeho úplnú pozornost.
Nedokázal myslieť,
jediné čo cítil bola istota, že teraz ho už zrejme nebude môcť len tak ľahko
pustiť, že sám seba neprinúti k tomu, aby sa vzdal tej jedinej nádeje…
A jeho ruky, takmer
akoby vedeli čo chcú, sa pomaly dotkli Danielovho trička, túžba dotknúť sa ho,
bola takmer na hranici znesiteľnosti. Jeho pokožka, jeho telo, ktoré si prial
láskať, nič viac než dotyk, nič viac než prejav, lásky, ktorého odmietnutie by
bolo peklom.
„Prosím, Al…“
Opäť v ňom všetko
ožívalo, pod tlakom tej príjemnej myšlienky, že by mohol práve teraz patriť len
a len jemu, pod vplyvom prosieb jeho mladého priateľa.
Inú možnosť ani len
nepripúšťal, keď ho jemne posunul k mäkkému kobercu pred krbom.
Keď jeho ruky, pomaly
vyzliekali toho mladého muža, ktorého túžil milovať.
A cítil ako Daniel
podobným spôsobom pomáha jemu, ako všetko neúprosne smeruje k ich vzájomnému
odhaleniu.
Obdivoval ho, bolo príjemné ho takto vidieť zblízka a nebyť len anonymným pozorovateľom v hľadisku.
Snažil sa nemyslieť na svoju vlastnú
nahotu, na pohľad jeho mladého kolegu, ktorý sa upieral naňho, vedel, že už
dávno nie je najmladší, že to všetko, čo by mu mohol ponúknuť, nie je ani zďaleka
to, čo by mladý muž v jeho veku považoval za zaujímavé, no v Danielovom
pohľade nebolo nič také, čo by nasvedčovalo tomu, že bol sklamaný, práve
naopak, pohladil ho, takmer láskavo sa perami dotkol jeho hrude.
Akýsi dobre známy
zvuk, však prinútil Alana zaváhať, satelitný telefón, dával o sebe vedieť práve
teraz, v tej najmenej vhodnej chvíli. Alan ho kúpil hlavne pre prípad
núdze, keby sa mu na chate niečo stalo, pretože signál tu inak nebol práve najlepší.
Nepochyboval o tom, kto sa to rozhodol využiť túto poslednú možnosť
komunikácie. Čo ho ešte viac utvrdilo v tom, že nemá zmysel sa ho pokúšať
zdvihnúť.
„Prosím, nechaj to
tak, Al…“ žiadal ho Daniel.
Postrehol
znepokojenie v jeho hlase, spojené s tým, že by ho práve teraz mohol
opustiť.
No nemal to v úmysle,
už nie, cítil ako sa okolo neho všetko uzavrelo takmer akoby sa to stalo
súčasťou inej reality, keď uložil Daniela na mäkký koberec pred krbom.
Zabudol na všetko,
keď ho obklopila tesná blízkosť jeho tela, keď počúval jeho spokojné stony,
hladil, ho láskal, dráždil, všetko dokopy takmer akoby vytváralo milovanú
symfóniu rozkoše, keď telo toho mladého muža odpovedalo na jeho vlastné túžby,
keď nebolo možné myslieť, len cítiť, len ho pevne držať.
pokračovanie nabudúce