26. 8. 2015

Virtuální realita 6





Sylvík & Adelaide & Merope Merzmer

Žánr: slash

Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe

Poznámka: Dvě zvrhlice pokračují ve svém mapování soukromého života představitele Severuse Snapea...
 Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…



varovanie: 18+ pocitové, vševediaci rozprávač



Pre Archea Majuar, AdaCornella, Henry.Wilde.
„Musel som ťa vidieť, nemal som na výber… “ pošepol Alanovi ignorujúc všetky varovania spojené s tou možnosťou, že bude opäť čeliť jeho odmietnutiu.
Istá forma zmyselnosti v jeho hlase sa nedala prehliadnuť. Cítil ako sa Alan zachvel a pomaly ho pustil.
 „Samozrejme, rád pozdravím aj Rimu,“ prinútil sa ešte dodať, aj keď vedel, že jej prítomnosť preňho nebude jednoduchá. No bola to Alanova dlhoročná priateľka a nemohol mu predsa povedať, aby ju poslal preč, len preto, že on sa ho rozhodol navštíviť.
A okamžite aj ľutoval, že ju vôbec spomenul, lebo Alanov výraz opäť potemnel a ten smútok, ktorý bol v jeho očiach, on sám ledva dokázal zniesť, bez toho, aby neurobil ďalšiu z tých sladkých hlúpostí, práve teraz k tomu nemal ďaleko.
„Rima tu nie je, som tu sám …“ hleslo Alan takmer nehlučne, cítil aj mierne chvenie svojho tela, ktoré nedokázal zastaviť. Nemal v úmysle sa tu práve teraz pred svojím mladým kolegom zosypať, nechcel naňho hádzať to svoje bremeno, s ktorým sa v poslednom čase strápil, no jeho tvár ho zrejme prezradila, akoby práve teraz nedokázal pred nikým nič hrať, akoby si nedokázal nasadiť ani jednu z tých zvyčajných masiek, za ktorými sa mohol kedykoľvek ukryť pred bolesťou.
„To ma mrzí…“ Daniel nevedel, čo presne sa stalo, no predpokladal, že je to dosť vážne, kdeže postrehol, že táto odpoveď bola ťažko vykúpená a Alanov úsmev už ani zďaleka nebol taký hrejivý ako predtým. 
„Nemusí, je to v poriadku…“ vyhlásil Alan, pomerne pokojne, a skutočne si prial, aby to bolo tak, aby to mohol konečne pustiť z hlavy a pohnúť sa ďalej.
 „Nič vážne sa nestalo, len máme isté nezhody…“ nedokázal sa prinútiť k tomu, aby mu povedal, že sa rozišli, nechcel klamať, no ani to nemohol vysloviť, akoby mu vtom niečo bránilo.
„Teraz som tu už ja a spoločne s Harrym vám nedovolíme na to myslieť, pán profesor…“
Dan sám sebe prikázal, že už to neurobí, že viac nebude iniciovať bližší kontakt, ale teraz, keď  jeho starší kolega stál opäť pred ním, keď ho videl v takomto stave, túžil mu dať najavo svoju náklonnosť viac než kedykoľvek predtým.  Alan bol utrápený, videl to na ňom, počas toho času, keď stál pri tých dverách a len ho pozoroval, nedokázal sa zbaviť pocitu, že prišiel práve včas, že práve teraz ho potrebuje viac než kedykoľvek predtým.
Alan si zrejme uvedomoval nebezpečenstvo plynúce z ich vzájomnej blízkosti.  
 „Dany…“ jeho meno, akoby bolo výzvou a takmer až žiadosťou, na ktorú Daniel reagoval tým, že sa vrátil späť do jeho objatia.
Tak blízko blaženosti, no zároveň tak ďaleko od nej. Pochopil rozdiel medzi peklom a nebom, keď Danielove pery zľahka vyhľadali tie jeho.
Keď ho neúprosne priviedli k myšlienke, že šťastie môže byť zrazu takmer až na dosah a pritom stačí tak málo, stačí len chcieť…
Slasť. Ten pocit otvárajúci sa hlboko v ňom, to teplo prenikajúce do každej čiastočky jeho tela, tá takmer zúfalá túžba vedieť opäť ako chutí po dlhom čase skutočný bozk, nie hraný, nie z povinnosti, bozk prebúdzajúci život, jeden z tých, ktoré dokážu všetko obrátiť na ruby.
Jeden z tých nezabudnuteľných impulzov, ktoré sa rozhodol poslúchnuť. Nebojoval, nemal na to síl, čo však neznamenalo, že neskôr nebude, ale teraz to jednoducho nebolo možné, nie keď naňho neúprosne útočili tie sladké pery, ktoré si vyžadovali jeho úplnú pozornost.
Nedokázal myslieť, jediné čo cítil bola istota, že teraz ho už zrejme nebude môcť len tak ľahko pustiť, že sám seba neprinúti k tomu, aby sa vzdal tej jedinej nádeje…
A jeho ruky, takmer akoby vedeli čo chcú, sa pomaly dotkli Danielovho trička, túžba dotknúť sa ho, bola takmer na hranici znesiteľnosti. Jeho pokožka, jeho telo, ktoré si prial láskať, nič viac než dotyk, nič viac než prejav, lásky, ktorého odmietnutie by bolo peklom.
„Prosím, Al…“


Opäť v ňom všetko ožívalo, pod tlakom tej príjemnej myšlienky, že by mohol práve teraz patriť len a len jemu, pod vplyvom prosieb jeho mladého priateľa.
Inú možnosť ani len nepripúšťal, keď ho jemne posunul k mäkkému kobercu pred krbom.
Keď jeho ruky, pomaly vyzliekali toho mladého muža, ktorého túžil milovať. 
A cítil ako Daniel podobným spôsobom pomáha jemu, ako všetko neúprosne smeruje k ich vzájomnému odhaleniu. 

Obdivoval ho,  bolo príjemné ho takto vidieť zblízka a nebyť len anonymným pozorovateľom v hľadisku. 
 Snažil sa nemyslieť na svoju vlastnú nahotu, na pohľad jeho mladého kolegu, ktorý sa upieral naňho, vedel, že už dávno nie je najmladší, že to všetko, čo by mu mohol ponúknuť, nie je ani zďaleka to, čo by mladý muž v jeho veku považoval za zaujímavé, no v Danielovom pohľade nebolo nič také, čo by nasvedčovalo tomu, že bol sklamaný, práve naopak, pohladil ho, takmer láskavo sa perami dotkol jeho hrude.
Akýsi dobre známy zvuk, však prinútil Alana zaváhať, satelitný telefón, dával o sebe vedieť práve teraz, v tej najmenej vhodnej chvíli. Alan ho kúpil hlavne pre prípad núdze, keby sa mu na chate niečo stalo, pretože signál tu inak nebol práve najlepší. Nepochyboval o tom, kto sa to rozhodol využiť túto poslednú možnosť komunikácie. Čo ho ešte viac utvrdilo v tom, že nemá zmysel sa ho pokúšať zdvihnúť.
„Prosím, nechaj to tak, Al…“ žiadal ho Daniel.
Postrehol znepokojenie v jeho hlase, spojené s tým, že by ho práve teraz mohol opustiť.

No nemal to v úmysle, už nie, cítil ako sa okolo neho všetko uzavrelo takmer akoby sa to stalo súčasťou inej reality, keď uložil Daniela na mäkký koberec pred krbom.

Zabudol na všetko, keď ho obklopila tesná blízkosť jeho tela, keď počúval jeho spokojné stony, hladil, ho láskal, dráždil, všetko dokopy takmer akoby vytváralo milovanú symfóniu rozkoše, keď telo toho mladého muža odpovedalo na jeho vlastné túžby, keď nebolo možné myslieť, len cítiť, len ho pevne držať. 

pokračovanie nabudúce