Vtedy som mala ten pocit 18. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 poznámka: po osviežení nás v najbližšej dobe zas čakajú zvýšené teploty, ehm... tak to sa teda neteším... tropické noci nie sú nič pre mňa...
po mojej korektúre

Jediné čo teraz potrebovala, bolo získať silu, nechcela byť slabá, nepriala si byť viac bezmocnou hračkou v jeho rukách.

Preto sa rozhodla, že urobí všetko potrebné, aby sa z toho čo najskôr dostala.

***

Oddychovala. Aspoň sa o to snažila, počas toho týždňa, ktorý dostala na to, aby sa spamätala z toho posledného emocionálneho otrasu.

Už sa cítila omnoho lepšie, často sa zhovárala s Molly, zvykla si na to ticho, ktoré tu teraz vládlo, na kroky školskej sestry, prichádzajúce v rovnakých časových intervaloch, aj na to, že počas toho obdobia, keď sa zotavovala za ňou prišli len štandardné návštevy,  profesor Slughorn, Dumbledore a prefekt, ktorý bol poverený priniesť jej úlohy, nepochybne preto, že nikto iný sa na túto úlohu nepodujal. No nebolo jej kvôli tomu smutno.  Bola vo svete, kde neexistoval Tom a cítila sa čoraz lepšie. Každým dňom bola silnejšia.

Začínala sa pomaly pripravovať na skúšky, keďže to vyzeralo tak, že na testy už bude môcť ísť a riaditeľ ich napriek všetkému nezrušil, preto bolo viac než isté, že sa tomu nevyhne, no bolo na tom niečo upokojujúce, bolo možné stále žiť v tom sebaklame, že je všetko v najlepšom poriadku a práve čítala otázky z transfigurácie, jednu zložitejšiu ako druhú, keď do jej pokojného sveta opäť vstúpil on.  

Prišiel s jedným zo svojej partie, ktorý mal zjavné problémy s tým, aby sa udržal na nohách.

„Pán Riddle, uložte pána Notta na posteľ, hneď sa naňho pozriem...“ ostro mu prikázala školská sestra.

Dnes nemala práve najlepšiu náladu, už od rána bola akási podráždená a každému to dávala hneď najavo.

Nepochybne kvôli tomu liečiteľovi z Nemocnice svätého Munga, ktorý chodil kontrolovať kamenných a momentálne sa staral aj o to, aby Molly získala späť tú chýbajúcu časť. No zjavne mal až príliš veľa kritických pripomienok, čo školskú sestru mierne povedané vyvádzalo z miery.

Cyrus, tak sa ten liečiteľ volal, bol pomerne milý a občas si s Myrtlou aj zažartoval, keď prišiel na ďalšiu kontrolu. Povedal jej dokonca, že je šikovné dievča, ktoré kladie zaujímavé otázky, čo od bývalého Chrabromilčana, znelo takmer ako pochvala.

No nemohla naňho už viac myslieť, keďže čiastočne akoby proti svojej vôli ju zaujal príchod tých dvoch chlapcov.

Tom zložil svojho spolužiaka do tretej postele napravo. Nie práve najšetrnejším spôsobom.

Nott pritom sykol od bolesti a znechutene zazeral na Myrtlu.

„Nemali by sme sem chodiť, táto tu nemusí vidieť...“

„Bude lepšie, ak budeš mlčať. To, že sme tu je hlavne tvoja vina...“  povedal mu Tom.

Tá Myrtla ešte spred pár dní by sa nepochybne skrývala za knihu, no ona ju pokojne a spôsobne odložila a sledovala dianie v nemocničnom krídle, pričom si dávala pozor, aby neprejavila ani náznak strachu.

„Nemotajte sa mi tu, postavte sa radšej tam...“ sestra prešla k pacientovi a Toma odsunula na bok.

Teraz bol opäť bližšie pri nej. Myrtla cítila jeho pohľad, no ona sústredila všetku svoju pozornosť na Notta. Jeho zranenie ju zaujímalo viac než on a chcela, aby to tak ostalo.

„Ste zranený?“

„Áno, niečo ma asi uhryzlo...“ pripustil Nott dosť neochotne.

„Pozriem sa na to...“

Sestra zatiahla záclonu okolo postele. Nepochybne šlo o uhryznutie na nie veľmi verejne prístupnom mieste. A jeho bolestný výkrik svedčil o tom, že ide o záležitosť nie práve najpríjemnejšiu.

„Mali ste prísť skôr! Vidíte ako to teraz vyzerá! Chcete snáď...“ kričala naňho.

„Myslel som si, že to prejde, ja... chcem, aby ste použili to kúzlo,  musím vám k tomu ešte niečo povedať, ale nechcem, aby to počula tamtá... “ zaznel Nottov bolesťou zastretý hlas.

A potom bolo počuť ako sestra vykonala príslušné opatrenia, ktoré ju aj pacienta takpovediac izolovali od zbytku ošetrovne a fungovalo to aj naopak.

Čo Myrtlu vôbec nepotešilo, keďže Tom pristúpil bližšie k jej posteli.

„Povedala si im niečo, o tom čo sa medzi nami stalo?“ opýtal sa jej, s hrozbou v očiach. Akoby tej jeho zvyčajnej krásnej tvári, dodávala temnejší ráz.

„Nie, nič, ale predpokladám, že Dumbledore si možno isté veci domyslel...“  oplatila mu to rovnakým tónom, vzala knihu opäť do rúk, na návštevu profesora transfigurácie nespomínala ako na niečo príjemné, keďže jej povedal pár vecí, ktoré takpovediac neboli tým, čo by rada preberala práve s ním. Zhovárala sa s ním chladne, takmer ako s cudzím človekom, ktorý pre ňu teraz už bol. Od tej chvíle, ako si vzal všetko a povedal jej všetky tie veci, už s ním nemohla hovoriť inak než so slizolinským prefektom.

„Navrhol mi, aby som sa ti ospravedlnil...“ povedal Tom, akoby šlo o nejakú vskutku odpornú a podradnú vec.

„Tak to ťa asi skutočne nemá rád, keď od vás žiada niečo také...“  dodala chladne, hlasom, ktorý bol jej samej cudzí. Zachovávala formálny tón, takmer akoby hovorila s jedným zo svojich  profesorov.

Nevedela ako sa vlastne cíti, teraz keď  ho mala opäť pred sebou, všetko bolo také vzdialené,  čiastočne akoby to pochádzalo z nejakého iného obdobia, od nejakej inej osoby, ktorá už viac pre ňu neexistovala.

„A čo ak by som bol ochotný to urobiť aj bez jeho naliehania, zmenilo by sa tým niečo?“ opýtal sa pre zmenu tým omnoho podmanivejším tónom hlasu.

Nepostrehla v jeho otázke žiadnu provokáciu, len niečo, s čím ani on zjavne ešte nevedel narábať.

predchádzajúca časť   nasledujúca časť