Vtedy som mala ten pocit 20. kapitola verzia A 1/3

prvá interaktívna časť označená ako verzia A

verzia: Myrtla pôjde na svoje obľúbené miesto (k stromu)

v tejto časti začína rozdvojenie tejto poviedky na dve nezávislé konce, takže ehm... 

túto časť čítajte, ak chcete čítať časť kedy sa dostávame mimo kanónu. :D

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET
po mojej korektúre

Vrátila sa späť na to miesto, kde boli prvý raz spolu osamote. Vyhýbala sa mu už dlhší čas, nielen preto, že to bolo zakázané, ale čiastočne aj kvôli tomu, že sa spájalo s ním.

Dnes však dopriala samej sebe možnosť naňho spomínať. Prejsť celú tú cestu ešte raz so všetkým, čo k tomu patrilo a  rozlúčiť sa s tým Tomom, o ktorom bola presvedčená, že patrí do jej života. Spomínala na zvuk jeho hlasu, na to, aké to bolo mu len robiť spoločnosť, keď pracoval s mágiou, ale aj keď len tak ležali jeden vedľa druhého a zhovárali sa.

Spomínala na to, ako znel jeho hlas, keď ho niečo zaujalo, na to ako sa tváril, v tých krátkych okamihoch, keď ho niečo skutočne zaujalo.

Myslela na jeho dotyk, taký zriedkavý, taký takmer až nepochopiteľne chladný. Na jeho bozky, skúsené, akoby patriace na jej pery, ako niečo, čo bolo nevyhnutné ako dýchanie. Na trápenie, ktoré jej spôsobil, na tú bolesť, ktorú spoznala pod vplyvom jeho odmietnutí a popierania. Na to ako hrozne sa cítila, keď nebola preňho dosť dobrá a keď on bol príliš dobrý pre ňu. Už to viac nebude cítiť, nesmie si viac dovoliť zabudnúť.

Ľahla si, absolútne rozhodená z toho, čo sa práve stalo a dovolila slzám, aby stekali po jej tvári, nerobila nič len tam pokojne ležala a čerpala silu na ďalší boj.

Nechcela sa už naňho hnevať, nechcela sa ďalej trápiť. Opäť sa snažila dospieť k pevnému predsavzatiu, že jej nebude chýbať. Nebude sa spoliehať na jeho pomoc, lebo on nie je povinný jej pomáhať.

Dívala sa na nebo, cítila dotyk chladného vetra na svojej tvári a jediné čo dokázala urobiť bolo nehybne tam ležať a čakať, kým všetky tie pocity odznejú a hladina jej vnútornej mágie sa definitívne upokojí.

Bude sa tam musieť vrátiť, späť do toho sveta, v ktorom možno nehrá veľmi veľkú úlohu, no jej to stačí. Vráti sa k sebe samej, tentoraz to už dokáže, pochopila, že sa nemôže viac spoliehať na jeho pomoc a bude sa musieť opäť spoliehať len sama na seba.

A možno bude mať pri sebe opäť Molly. Čoskoro ju už prebudia, cez prázdniny spolu všetko dobehnú, a potom už nebude záležať na ničom inom.

Bolo to len otázkou pár hodín, kedy malo byť všetko už konečne pripravené na prebudenie kamenných.

To na nejaký čas všetkých zamestná natoľko, že klebeta o nej sa stane bezvýznamnou.

Predstavovala si, že všetko bude dobré, že si oddýchne a objaví ešte množstvo vecí, vráti sa domov a nebude myslieť na nič iné len na svoj svet, ktorý musí rozložiť a opäť poskladať ako jeden zo svojich hlavolamov. Podarí sa jej to, tentoraz je pevne rozhodnutá  a bude to musieť dokázať. A zrejme nepotrebuje nič iné len čas. Práve teraz bol pre ňu jediným východiskom. Dopriala si ho v dostatočnej miere, až kým nebola pripravená vrátiť sa späť do školy. A čeliť im, všetkým tým pohľadom a úsmevom až do samého konca.

Pocítila pokoj spojený s istotou, že sa už na ňu viac nepozrie a že ona už nikdy viac nebude počúvať jeho vyhrážky v akejkoľvek forme.

Čo potvrdila tým, že zakopala pergamen do zeme, definitívne jej ho odovzdala, vstala zo svojho bezpečného miesta a viac sa neobzrela späť.

Urobila by to aj s medailónom, keby sa nebála jeho hnevu, nateraz ho mala teda aspoň schovaný a nemienila sa ho viac dotýkať ani ho vziať do rúk, kým si on poňho opäť nepríde, lebo vedela, že je preňho dôležitý, len okolnosti mu nedovoľovali si ho opäť ponechať.

Počas cesty do školy, keď jej mágia stále ešte kolísala pod vplyvom toho posledného rozhodnutia, ktoré bolo pre ňu bolestivé, pocítila akýsi zvláštny chlad prešiel jej mágiou, niečo takmer mrazivé. Predtucha, že sa stalo niečo zlé ju znepokojila natoľko, že sa ponáhľala, aby sa čo najskôr dostala späť do svojej izby.

***

A čoskoro mala možnosť zistiť, že jej tušenie bolo správne.

Smrteľná obeť. Našli ju na dievčenských záchodoch, na mieste, kam sa chodí plakať. O ničom inom sa v škole ani len nehovorilo, úplne to zatienilo jej záležitosť s Tomom, všetci akoby zabudli na tú novú verziu tej klebety, podľa ktorej práve ona túžila po niekom, koho nemohla mať a dočkala sa potupného odmietnutia. Skôr než to ona sama očakávala.

Smiech už na chodbách nezaznieval. Nie potom, ako našli Oliviu Hornbyovú na dievčenských záchodoch. Údajne sa tam utiahla kvôli hádke so svojím priateľom. Nebola kamenná, bola mŕtva. A rozhodla sa ísť ďalej, lebo nenašli jej ducha. Telo bolo podľa všetkého nedotknuté, no hovorilo sa opäť o čiernej mágii aj o tajomnej komnate.

Myrtla celkom výnimočne sedela v kruhu svojich spolužiakov, neschopná myslieť na nič iné, len na to dievča, ktoré jej urobilo zo života peklo, no zároveň akýmsi zvláštnym riadením osudu práve Olivia skončila na mieste, na ktorom mohla byť pokojne aj ona, pretože na istý čas zvažovala, že si ho zvolí ako jedno z tých miest, kde by mohla porozmýšľať o tom, ako sa zbaviť ťaživých myšlienok spojených s Tomom.

„Myslíte si, že školu naozaj zatvoria?“ opýtal sa Jane, jedno z dievčat z nižšieho ročníka, ona ako prvá po dlhšom čase prerušila ticho.  

„Áno, samozrejme, čo si myslíš, Olivia predsa zomrela, to už nie je hra...“ dočkala sa pomerne podráždenej odpovede od Drusily, študentky siedmeho ročníka, ktorá bola Oliviinou vzdialenou sesternicou.

 „...Ale dúfam, že ho najprv chytia, že ho najprv dostanú...“ zaznel ďalší hlas, omnoho tichší než tie ostatné.

 



predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť