na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
varovanie: romantika
obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...
Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.
poznámka: bez korektúry, leto sa s nami lúči vo veľkom štýle, nuž čo sa dá robiť, ventilátor mi dnes výkonne opäť asistoval... v budúcnosti budem určite chcieť aj knihu Pradiarska ulička, myslím, že to bude super... dajú sa do nej aj pekné obrázky a tak...
„Len
pokojne, Harry, postaráme sa o to, aby to dobre dopadlo...“ ubezpečovala
ho Hermiona. Pocítil jej dotyk na svojom pleci, čo mu aspoň čiastočne pomohlo
umlčať ten hlas, ktorý sa prebúdzal hlboko v ňom. Vďaka Severusovej pomoci
jej dotyk preňho nebol nepríjemný a ani viac nemal pocit, že by bolo nutné
jej ublížiť. Dualmancia mu pomáhala aj s týmto nepríjemným zásahom Temného
pána, ktorý si očividne prial, aby ostal sám a bez priateľov, čo mu Harry
samozrejme vôbec nezazlieval, lebo on sám prial to isté aj jemu.
„Malfoy,
nebude robiť problémy, vie čo by ho čakalo...“ pošepol mu Ron a Harry
vskutku oceňoval, že sa mu aj on snaží pomôcť. A Harry si spomenul na tykadlá, ktoré mal
na hlave, keď si svojho času dovoľoval na členov Dumbledorovej armády, tá
spomienka mu pomohla prekonať túžbu mierne mu skomplikovať život.
Bol
najvyšší čas na to, aby sa upokojil, keďže dvere do siene sa začínali otvárať a ľudia
boli aurormi zoraďovaní tak, aby sa bezpečne a podľa možnosti bez
zbytočného tlačenia pohodlne všetci, ktorí získali povolenie dostali do súdnej
siene.
Harry
sa snažil nevnímať šum hlasov, cudzie vône a blízkosť tiel, ktoré naňho aj
napriek tomu podľa jeho skromného názoru tlačili až príliš, jeho priatelia však
našťastie vytvorili dostatočnú hradbu na to, aby sa cítil bezpečne a po celý
čas si opakoval, že to nemôže byť horšie, než to, ako keď mu dementori takmer
vysali dušu. Toto pomalé presviedčanie mu umožnili vyzerať relatívne normálne a pomaly
kráčať spolu s ostatnými bez toho, aby podľahol jednému z tých záchvatov
paniky.
Cítil
na sebe pohľady ostatných, otáčali sa, aby ho mohli vidieť, ich šepot sa stával
zreteľnejším, keď pomaly prešiel po schodíkoch až k svojmu miestu, táto
nová súdna sieň, pripomínala svojím tvarom arénu, osobne oceňoval upokojujúca
modrá použitá takmer láskavo v kombinácii so vznešenou bielou. Miesta na
sedenie boli pohodlné, pomerne zložito usporiadané do príjemného vzoru. Harry
mal zabezpečené jedno z tých viac- menej oddelených lepších miest, ktoré
Aberforth vybavil, nepochybne vzhľadom na jeho problémy, preto sa cítil pomerne
dobre a získal aj určitý odstup od ostatných, čo mu pomohlo upokojiť sa.
Keďže
bolo možné odblokovať zvuky prichádzajúce z hľadiska a nepatriace k procesu,
jeho myseľ si rýchlejšie zvykala na tento priestor a komplikácie s ním
spojené.
Ron
a Hermiona mali miesto pri ňom, Eloise sedela nižšie, na miestach určených
pre svedkov, neďaleko Draca Malfoya, ktorý sa po vstupe do siene tváril
mimoriadne dôležito.
Jeho
priatelia boli pri ňom skôr ako opora, no v prípade potreby, aby to bolo
nutné, takisto boli ochotný pomôcť, aj s touto fázou procesu, ktorá bola
podľa Dumbledora len zahrievacím kolom a tancom na horúcej streche, oproti
tomu, čo bude nasledovať neskôr.
Aberfort,
takisto nešiel hore, keďže mal v úmysle aktívnejšie sa zapájať do
obhajoby, čo ešte viac podnietilo čarodejnícku verejnosť, k tomu, aby sa o tento
proces zaujímali.
Nepochybne
pod vplyvom tých posledných vojnových udalostiach, bol jeho brat vnímaný ako
hrdina s nepoškvrnenou povesťou a všetkých zaujímalo, či aj Aberfort
dokáže zastávať miesto svojho brata, to že sa až dosiaľ držal v úzadí a vyhýbal
sa verejným záležitostiam v mnohých z nich prebudilo zvedavosť. Stal
tak proti svojej vôli slávnou osobnosťou, od ktorej ľudia očakávali istú mieru
angažovanosti, čo nepochybne vyvolalo aj zvýšenú návštevnosť v inak takmer
opustenej Kančej hlave a jej pobočkách.
No
Harryho pozornosť práve teraz okrem Aberfortha upútali, hlavne členovia
Wizengamotu, ktorí v usporiadanom zástupe zamierili na svoje miesta,
neďaleko tradičného rečníckeho pultu, za ktorý sa postavil minister mágie
osobne.
Shacklebolt
a Harry sa pozdravili pohľadmi, a on musel uznať, že mu zo všetkých
ministrov, ktorých mal možnosť stretnúť vyhovuje asi najviac.
Kým
všetci zaujali svoje miesta, Harry prešiel pohľadom po stoličke s reťazami,
ktorá bola takpovediac súčasťou minulosti aj budúcnosti procesov, pretože tejto
drobnosti sa zrejme nemienili vzdať ani v modernej a v celku príjemnej
súdnej sieni, ktorá pomerne príjemne pôsobila aj na jeho utrápenú myseľ.
Na
stoličke vzhľadom na to, že Severus bol úradne ešte stále mŕtvy, nesedel nikto.
No Harry pocítil slabý záchvev hrôzy spojený s tým, že by v budúcnosti
vskutku mohla spútať jeho milenca a nejaký čas bojoval s nutkaním,
ktoré ho opäť prinútilo oprieť sa do dualmancie.
Pokojne,
Potter, tá stolička nič neznamená, pokiaľ ju neobklopujú dementori, je v podstate
neškodná.
Snapov
hlas zaznel v jeho mysli, tak jasne, akoby bol blízko neho. A on ochotne
otvoril dualmanciu, aby mu udelil viac priestoru.
Nenaplánovali
si to tak to, ale Harryho vnútorný nepokoj, zrejme profesora podnietil k tomu,
aby prehĺbil svoj vplyv.
Ale je strašná.
Ja videl som aj iné procesy a vždy...
keď ich spútala, bolo to...
Akoby
na nich čakal výlet do Azkabanu bez možnosti odvolania...“
Doplnil
jeho myšlienku Snape.
Asi tak.
Pomyslel
si Harry trochu roztrpčene a pomaly pozrel späť na ministra.
Nie vždy tomu bolo tak, pre niektorých
bola aj vyslobodením.
Harry si spomenul na Luda Bagmana.
Upínal sa na to ešte nejaký čas, až kým minister neotvoril proces.
„Dobrý
deň, otváram teraz proces týkajúci sa pozbavenia viny alebo jej prípadného
upevnenia v prípade, Severusa Snapa, pôvodne odsúdeného smťožrúta,
obvineného z... zišli sme sa tu v trestnom procese, aby sme posúdili podnet
pána Harryho Jamesa Pottera...“
Harry
počúval, čo všetko mali v spise a nebolo to práve najpríjemnejšie.
Nepochybne preto ho Snape opäť zamestnával blízkosťou dualmancie, ktorá pomaly
rozptyľovala jeho obavy.
Snape
pracoval v jeho mysli, tak dôkladne, až mal pocit, akoby sa svet okolo
neho opäť stával znesiteľnejším miestom.
No
keď sa naňho po prečítaní základných údajov upreli opäť všetky pohľady, na
okamih opäť upadol do tej nepríjemnej agónie.
Cítil,
že niektorí z nich sa nevedia vyrovnať z týmto návrhom a mal možnosť
to aj počuť, keď z davu zaznel nespokojný šum.
„Čo
vlastne chcete meniť, bol to odsúdený smrťožrút a vrah... nezaslúži si,
aby jeho meno... tento proces nemá žiadnu... hodnotu pre slušného čarodejníka,
je to výsmech...“
Nepochybne
mal niekto záujem zmariť proces ešte pred jeho začiatkom a šlo takpovediac
o jednu z tých bezvýznamných osôb, ktorá však mohla všetko úsilie
zmariť.
Nečakal
na nič a na nikoho.
Harry
vstal.
Celý
jeho svet sa zachvel, prekonal to a ostal stáť.
Vedený
akýmsi náhlym impulzom to urobil, presne keď sa k tomu hlasu začali
pridávať ďalšie.
Pod
váhou jeho pohľadu však všetci zmĺkli.
„Severus
Snape bol tým najodvážnejším človekom, ktorého som mal možnosť poznať, neviete
si ani len predstaviť, aké to čeliť mu, aké ťažké je stáť pred ním, a kým mnohí
zlyhali a podrobili sa jeho vôli, on aj naďalej pracoval pre každého
jedného z vás, preto aby ste tu dnes mohli sedieť... nič nežiadal, ale ja
preňho žiadam spravodlivé vyrovnanie s minulosťou... nemusíte mi veriť,
nemusíte so mnou súhlasiť, no ponechajte si aspoň otvorenú myseľ... aby ste
dokázali vidieť aj to, čo nie je na prvý pohľad zrejmé...“ po tomto vyhlásení
si Harry opäť sadol a z davu sa viac neozvalo žiadne podobné
šomranie.
***
Sedel
v menšej kancelárii, za stolom patriacim Eloise, so šálkou upokojujúceho
čaju v rukách.
Bol
vyčerpaný a mal plnú hlavu informácií, spojených s jeho milencom,
niektorých dosť detailných a nie práve najpríjemnejších faktov.
Proces
bol dosť náročný a trval pár hodín aj to si ešte urobili kratšiu prestávku
tesne pred koncom, počas ktorej mu Severus povedal: „Vskutku dojemné, Potter...
Ale
už teraz bolo jasné, že proces si vskutku vyžiada viac času, keďže svedecké
výpovede boli dosť obsiahle a padali otázky, ktoré ich dosť potrápili.
„Vidím
to tak na tri až päť procesov, ak budeme mať šťastie...“ poznamenal Aberfort.
„Až
tak veľa?“
„Len
tri budete potrebovať na vypočúvania a ďalšie dve, na skompletizovanie
výpovedí a definitívne rozhodnutie... Merlinov rad si po prípade vyžaduje
tiež nejaké formality, ak by k tomu náhodou došla a buďte si istý, že
ja ich doženiem až k tomu...“ poznamenal Abeforth.
A Harry
vskutku musel uznať, že také schopnosti má, lebo po tom Harryho výstupe držal
proces pod kontrolou obhajoby a aj keď to bolo vskutku ako balansovanie na
horúcej streche, vyzeralo to tak, že aspoň toto konanie by mohli zvládnuť...“
„Ale
Draco Malfoy si napokon viedol dobre...“ dovolila si poznamenať Eloise, ktorá takisto
prišla dole, bledá a vyčerpaná.
Ani
nie tak, kvôli otázkam o Harryho, ako o sudcovi, ktorý jej neustále
dával otázky týkajúce sa dementorov a jej výskumu, čo k procesu nepatrilo,
ale očividne aj ona čelila istému tlaku z ministerstva, čo však
neznamenalo, že sa mu aj poddala.
Stálo
ju však veľa úsilia dodržať prísahu, spoliehať sa na zákon nedotknuteľných a pritom
pokračovať vo svojom svedectve v profesorov prospech, čo bolo ťažké
vzhľadom na to, že isté osoby, skôr chceli využiť jej terajšie postavenie vo
svoj prospech.
„Musím
uznať, že áno...“ Harry, ktorý Dracovu prítomnosť považoval najprv za dosť
problematickú, musel uznať, že jeho svedectvo bolo jedno z tých lepších a takmer
hladko plynúcich, Draco očividne dospel, niečo z jeho starého ja, akoby
ustúpili do pozadia a on bol nepochybne jedným z tých dôveryhodných
svedkov... aspoň na porotu a ostatných pôsobil, takmer ako stratený
chlapec, ktorý sa prinavrátil späť k dobru a snažil sa pomôcť dosiahnuť
spravodlivosť, s kontaktmi a menom, ktoré mala jeho rodina vo svete
čarodejníkov, napriek všetkému, čo sa predtým stalo, jeho výpoveď presvedčila
aj niekoľkých skeptikov, ktorých opäť naštartoval výpis Severusových hriechov.
„Sudcovia
už skončili, mali by sme ísť...“ súrila ich Hermiona, ktorá práve teraz
dohliadala na čas a na to, aby do siene nemeškali a nemuseli čeliť
ďalšiemu zbytočnému tlaku.
Harrymu
sa však uľavilo, že prišiel čas vrátiť sa do siene, znamenalo to, že prvý
proces už zrejme majú za sebou.