názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
pôvodne som to ešte nechcela pridávať, no mám také zvláštne nálady, tak
si myslím, že teraz to bude dobre, keď si ich odbijem na tejto
poviedke...
poznámka: poviedka by mala mať asi tak 10 kapitol. (poviedka ešte nemá vytvorené svoje menu, to dorobím neskôr...)
poznámka: označenie ON znamená, že kapitola bude z pohľadu Dementora...
Ten
chlapec.
Tá
podoba, ktorá sa vynorila odkiaľsi z dejín, ktorých bol on súčasťou. Tá
podoba, ktorá prenikla za tú hradbu smútku za ktorým bolo ukryté jeho
predchádzajúce vedomie.
A odniekiaľ
z miest, ktoré by mal dôverne poznať, no od istého času mu boli neznáme
pomaly prišlo to meno.
Malcolm.
Pomaly
takmer z hĺbky času k nemu prichádzalo.
Tak
sa volal, to bolo jeho pôvodné meno, predtým než, bol pohltený, predtým než
stratil nádej, bol ním.
Predtým
než jeho dušu nahradila podstata a stal sa spiacim vedomým, odčerpávajúcim
silu so všetkého a so všetkých.
Ešte
raz si ho pripomenul.
Áno,
bolo to Malcolm.
Tak
znelo jeho meno.
To
prekliate meno, ktoré kedysi získal a neskôr na dlhé storočia stratil.
Prebúdzal
sa v ňom vďaka jej, predstavám, vďaka tomu, ako pevne bola uchopená jeho
podoba v jej mysli, vďaka tým pocitom, voči nemu, ktoré vzal jej, ktoré
prijal za svoje, aby ho mohol opäť nájsť.
Spomenul si na mesto, v ktorom vyrástol.
Na každú jednu z jeho súčastí.
Cítil tú istú vôňu zeme, tak dôverne
známu, keď sedel neďaleko tej cesty, pri ktorej sa hrával a sledoval prechádzajúce
vozy.
Keď bol tým dieťaťom, ktoré prvý raz
v sebe pocítil náznak sily, náznak niečo priam odsúdeniahodného.
„Hej, Malcolm, čo tam tak sedíš, poď
s nami, možno sa spolu zabavíme...“ lákal ho syn správcu, cítil dotyk jeho
dreveného meča na svojom chrbte a vzápätí bolestivé pichnutie.
Otec mu vždy vyčítal, že je chudý a slabý,
že takto z neho nikdy nič nebude a on sa tak aj cítil, práve teraz,
bez tej prekliatej sily, neznamenal nič, ale keď ju mal prežíval priam
neznesiteľný strach.
„Daj mi pokoj! Nechaj ma tak...“ nesmel ísť s nimi,
ak to otec zistí, ak zistí, že urobil niečo nepatričné, už ho nikto nezachráni
ani matka a jemu sa to stávalo často, až príliš často, tak často, že sám
seba nenávidel a prial si, aby sa nikdy svojej matke nenarodil.
Aj ona bola zvláštna, stále naňho
hľadela, akoby mu chcela niečo povedať, no keď sa jej na to opýtal, keď chcel
vedieť prečo je on iný a nenormálny, povedala mu len, aby poslúchal otca,
nič viac.
Spolu s ďalšími chlapcami, za
ním opäť prišli, nie preto, aby ho vzali medzi seba, len preto, aby
provokovali, aby opäť urobil niečo zvláštne a nepatričné, aby ho otec
kvôli nim opäť zbil.
On sám bol synom jedného zo strážcov,
jedného zo služobníkov tunajšieho pána.
Pamätal si na otcovu ťažkú ruku, na
jeho hlas, na spôsob, akým ho upozorňoval, aby sa neodvážil byť iným, aby
nerobil nič nenormálne a neprirodzené.
„Čoho sa bojíš, Malcolm, my ti predsa
neublížime, to ty si sa vystatoval, že ublížiš nám...“
Vstal.
S prudkosťou jemu vlastnou
odsunul meč, nie on sám, ale nejaká iná sila. Sila, ktorá naňho udrela a on
zrazu len plakal od bolesti pri jeho nohách.
Jeho strach ho posilňoval, jeho strach
bol preňho vyslobodením.
Ostatní ušli, len on kľačal pri jeho
nohách a plakal od bolesti.
„Prosím, prestaň už dosť...“
„Ak budeš na mňa žalovať, nedožiješ
sa rána...“ varoval ho chladne. A opäť bol silný, takmer až dospelý.
Tá sila v ňom opäť prevládla.
Cítil ju, bola živá, bola mu blízka,
akoby vždy patrila k nemu a po prvý raz sa odvrátil ju vo svojej
mysli nazvať pravým menom.
Bola to mágia.
Jeho
vlastná spomienka skončila. Potlačil ju do úzadia, do svojho nateraz už
prebudeného vedomia.
Nezáležalo
na tom, že predtým bol Malcolm, že to dievča snívalo o jeho podobe, teraz
ním už byť nemohol.
Jediné
na čom záležalo bolo to, že s ňou uzavrel dohodu, že teraz patrí jemu a bude ju nasledovať, kamkoľvek pôjde.
Bude
s ňou hovoriť.
Po
dlhom čase ako s prvou ľudskou bytosťou, na ktorú nesiahne ako na zdroj
toho krátkodobého pocitu šťastia, ktorý vždy unikol tak rýchlo a stával sa
opäť neuchopiteľnou túžbou.
Dokázal
vytvoriť spojenie, dokázal v nej nájsť niečo, čo zmenilo ich bozk, čo jeho
posilnilo, ale nevzalo jej dušu.
Nebolo
to až také neobvyklé, no málokto z jemu podobných to dokázal prijať,
niekedy bolo lepšie nemyslieť, necítiť a len prijímať šťastné spomienky od
nich, aspoň na určitý čas zahnať ten hlad. On si počká, počká tak dlho, ako to
len bude možné a vezme si viac než len ten krátkodobý pocit, než len
uistenie, že bude nasýtený.
No
on si už spomenul, on už vedel, že nie je len jedným z nich, ale kedysi
bol aj niekým iným, nielen ilustráciou so starej knihy.
Nechal
ju, aby si vyriešila svoje veci a pomaly sa približoval späť k jednému
z tých prívesov.
K tomu
miestu určenému skôr pre duchov, než pre ľudí, lebo vedel, že ona ho tam bude
čakať.