prvá interaktívna časť označená ako verzia A
verzia: Myrtla pôjde na svoje obľúbené miesto
(k stromu)
Nie je kompatibilná s verziou B
fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."
varovanie: HET
poznámka: po mojej korektúre
„Mrzí ma
to, slečna Warrenová...“
Vedúca fakulty na ňu súcitne
hľadela, no ona sa nedokázala len tak odpútať od tej myšlienky, že Molly
skutočne museli odviesť do Nemocnice svätého Munga.
A ona s ňou ani len
nemohla rozlúčiť. Nedovolili jej to.
Keď sa
Molly prebudila, boli pri nej len ľudia, ktorí túžili po odpovediach.
Myrtla už radšej nechcela poznať
pravdu týkajúcu sa tých útokov. Bolo pre ňu ťažké o tom čo i len
premýšľať.
Cítila
sa previnilo, kvôli tomu počiatočnému obdivu, ktorý pociťovala voči tomu
útočníkovi, kvôli tomu, že ona sama uvažovala nad tým, aké by to bolo, keby sa
stala jeho obeťou, keby aj ona bola súčasťou tej záležitosti.
Nepochybne
šlo o zrod novej formy temnej hrozby. Niekto taký fascinujúci a mocný
využíval svoj vplyv práve na to, aby útočil na tých, ktorí si podľa neho
nezaslúžia študovať na Rokforte.
Spojila
ruky na svojich kolenách, takmer až bolestivo.
„To je
v poriadku, zvládnem to...“ hlesla Myrtla
potichu.
Cítila ako sa jej ruky
roztriasli. Bola sama. Nikto za ňou nepríde. Nikto s ňou o tom nebude
hovoriť. Nikto blízky.
„Ak
potrebujete niečo na upokojenie...“
„Nie,
ďakujem, pani profesorka, to nebude potrebné...“ prinútila sa jej odpovedať. Nechcela už
žiadne otupujúce elixíry. Potrebovala sa s tými emóciami vysporiadať po
svojom. A za Slughornom ísť nemohla, v poslednom čase sa správal
akosi zvláštne, niežeby si držal odstup, to nie, ale nemala z toho dobrý
pocit, tak sa mu radšej vyhýbala. Naposledy hovoril dosť zvláštne veci, opäť
o temnote a ona už toho mala dosť.
„Ale
dokážu jej pomôcť, teda... bola na tom až tak zle, že...“
Prirodzene sa ako všetci obávala
uzavretého oddelenia a toho, že ak nezaberú magické spôsoby, stane sa
z nej jeden z trvalých pacientov.
„To ešte
zatiaľ nevieme, musia to posúdiť odborníci... odprevadím vás...“ ponúkla jej profesorka.
Prikývla.
Na návrat do izby sa však vôbec netešila. Nič iné jej však neostávalo, len prijať
toto dobrovoľné väznenie. Boli tam zavretí už niekoľko dní. Bez možnosti úniku
a deti ako ona sa nesmeli ani len pohnúť.
Všetci
boli sledovaní a hovorilo sa o tom, že sa konajú výsluchy, prevažne
nelegálne s použitím istého špeciálneho elixíru.
Skúšky
sa každopádne zrušili, všetci automaticky prešli, no nikto nesmel opustiť
školu, až do posledného dňa. Ani tí, ktorí by mohli byť ešte prípadne ohrození.
Riaditeľovi
očividne viac záležalo na tom, aby chytili útočníka, než na bezpečnosti
ostatných muklovských detí. Čím zmenil školu na miesto plné strachu a dosť
častých nervových zrútení a plaču hlavne u mladších študentov. A zvláštneho
ticha, ktoré sprevádzalo tých ostatných. Nikto už nevykrikoval. Všetky vtipy
ustali. Dokonca ani čistokrvní už neboli až takí otvorení vo svojich
vyjadreniach ako zvyčajne.
Kamenní
už boli prebudení, no držali ich v izolácii od ostatných a nič
nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo v dohľadnej dobe zmeniť.
Ostatní
boli údajne v poriadku, všetci okrem Molly. Do konca roka oficiálne ostávalo už len pár
dní a nervozita stúpala s každým ďalším dňom údajného väznenia z bezpečnostných
dôvodov.
***
Prechádzala
jednou z tých bočných chodieb, keď pocítila, ako ju niekto chytil
a stiahol hlbšie do tmy.
Cítila
ako jej srdce prudko tĺklo, keď bola pritlačená k jednej zo stien.
Už sa viac nemusela báť
skamenenia, lebo osoba, ktorá na Rokforte spôsobovala problémy, bola chytená. To
bola správa, ktorá neúprosne kolovala po celej škole.
Útočník bol držaný mimo
ostatných a jeho totožnosť zatiaľ ostávala utajená, no všetci vedeli kto
ho chytil. Bol to Tom Riddle
a dostal za to cenu za zásluhy o rozvoj školy.
Stal sa takpovediac zo dňa na
deň hrdinom, no práve teraz to tak nevyzeralo, keď opäť čelila jednému
z jeho agresívnych výstupov.
„Čo
chceš...“ opýtala sa ho Myrtla chladne. Nezaujímalo ju to, čo si myslia
ostatní, ona už vedela, že od neho nemôže očakávať nič dobré. A nemala v úmysle mu dovoliť, aby
si s ňou robil, čo sa mu len zachce. Pamätala si na tie jeho vyhrážky, nie
priame, no aj tak dostatočné na to, aby sa mu vyhýbala. No bol to práve on, kto
ju dnes takýmto dosť netradičným spôsobom vyhľadal.
„Potrebujem
s tebou hovoriť...“
„Tu nie
a rozhodne nie takto, čo urobíš, ak nás niekto uvidí? Vymyslíš si, že som
ťa otravovala...“
„Nie, to
neurobím, nemám v úmysle...“
Pokúsila
sa vymaniť z jeho zovretia, no nepodarilo sa jej to.
„Pozri,
Tom, ja skutočne nestojím o problémy... dobre, bude lepšie, ak teraz obaja
pôjdeme svojou cestou... povedali sme si toho viac než dosť... Nájdem si spôsob
ako ti vrátiť ten prívesok, ak ide len o to...“ vyhlásila chladne.
Myrtla nevedela
kde vzala toľko odvahy, po tom všetkom bola jeho povesť priam nedotknuteľná, ale bolo to vôbec po prvý raz, čo nepociťovala
bolesť, keď niečo podobné pripustila.
predchádzajúca časť nasledujúca časť