15. 10. 2015

Letné prázdniny 10. kapitola 3/3






obdobie:  prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah:  Dumbledore Harrymu koncom roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom. (Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako zvyčajne) 
varovanie: nuž je to krátky záver kapitoly, takže je tentoraz vskutku krátky... :D 

 Pre Profesor, Vai, Henry.Wilde
„V poriadku, Potter, povedzme, že zatiaľ to bude naše tajomstvo, ale len zatiaľ...“ upozornil ho chladne.
„Ako poviete, pán profesor...“ pokračoval Harry pomerne pokorne a dával si pozor na každé slovo, lebo si bol vedomý svojho víťazstva.
Snape ho nevyhodí. Prijme ho opäť vo svojej posteli, to mu úplne stačilo na to, aby boli tieto prázdniny opäť znesiteľné. Pocítil radosť, za ktorú sa okamžite aj zahanbil, no v tejto izbe nebol priestor na to, aby mal čas zamýšľať sa nad tým čo by na to povedali, keby vedeli akým spôsobom sa snaží riešiť ich dlhoročný konflikt.
Snape mierne nedvihol obočie a premeral si ho podozrievavým pohľadom.
„Koľká pokora, kto by to bol čakal, že práve tieto aspekty nášho vzťahu budú na vás až tak účinkovať, Potter...“
„Vidíte, pán profesor, presne o tom som hovoril...“ skonštatoval Harry spokojne.
„Len si nemyslite, Potter, že týmto sa medzi nami niečo podstatné zmení, nechceme predsa, aby ste podľahli zbytočným ilúziám...“
„Toho sa neobávajte, neurobím to, čo sa mňa týka, nič sa nezmenilo, stále ste rovnaký bastard, stále vás rovnako nenávidím...“
„Mlčte, Potter...“  
Pocítil tlak jeho rúk na svojom chrbte. Bol prudko obrátený, takmer surovým spôsobom, no neprekážalo mu to.
Tie ruky, ktoré ho vyzliekali, s prudkosťou jemu vlastnou mu to vynahradili, on sám pociťoval vzrušenie spojené s touto situáciou, s tým aké príjemné bolo byť tu a dovoliť mu, aby nad ním prevzal kontrolu, aby všetko ostatné ostalo za dverami jeho spálne a neexistovalo nič iné, len táto voľba, len voľba a nič viac.
Bol nahý, jeho telo bolo voľné, zbavené akejkoľvek nepotrebnej záťaže. No zároveň spojené s pevným zovretím.
„Ak to poviete, ešte raz, ak sa odvážite...“ pošepol mu Snape výhražne... „budete si želať, aby ste do tejto spálne nikdy nevkročili...“
Harry jeho slová nebral na ľahkú váhu. Otočil hlavu a svoje slová mu vynahradil bozkami, drsným, plnými žiadostivosti, ktorú v sebe postupne nachádzal. A dostával odpovede, niektoré prudšie, iné vášnivejšie, spoznával v nich svojho milenca a opäť ho privítal, takmer akoby sa našli, niekde tam medzi tým neutíchajúcim zmätkom, boli zrazu oni dvaja.
Prudko zalapal po dychu, keď sa čiastočne mohol opierať o posteľ a pritom cítil Snapovo pevné objatie aj jeho hnev, ktorý v ňom prebúdzal túžbu, a spokojnosť, lebo vedel, že napriek tomu, čo mu povedal, neublíži mu, dnes tomu veril, skúšal veriť aj jemu, odovzdať sa tomu a nemyslieť na to komu vlastne patrí, teraz na tom nezáležalo.
Namiesto toho si hľadal oporu, ktorú tak veľmi potreboval, našiel ju, pevne sa jej držal, kým on bol ochotný sa oňho postarať, cítil jeho prsty, cítil ich tlak, pomalý, trpezlivý.
Až neskôr pocítil prudkosť jeho hnevu prichádzajúcu s každým ďalším preniknutím do jeho tela, s istotou, ktorú mu poskytovali jeho ruky a ich láskanie, neúprosné, v zajatí nežnej drsnosti, nevnímal nič iné len svojho milenca, prežíval jeho hnev spolu s ním, zmierňoval ho svojou pokorou, a jeho samého, akoby tie slová prenasledovali, akoby sa po ich vyslovení necítil dobre, akoby on sám zradil niečo posvätné a dobrovoľne dané.
Opäť našiel Snapove pery, opäť ich chcel cítiť, aby sa ubezpečil o tom, že  nebude tak náhle opustení a vhodení späť do temnoty, do boja so svojím vlastným hnevom a výčitkami.
S jeho bozkami všetko mizlo, ostávala len akási istota, niečo ako tajná opora, ktorú mohol cítiť len s ním, akoby všetko ostatné bolo možné zvládnuť, aby prišla odmena v tejto podobe a nič ju nemohlo prekonať, nič nedokázalo vymazať ten pocit, že by možno mohol byť... že by niekto ako on skutočne...
Privrel oči, znepokojený svojimi vlastnými reakciami, tým, že svoje slová poprel, každým ďalším dotykom, tým že sklamal sám seba a možno aj všetkých ostatných, keď ho zaplavili príjemné pocity spojené s vyvrcholením, keď ho jeho vlastné telo aj duša zrádzali... keď mu bolo tak dobre... a cítil len to pevné objatie, ktoré bolo silnejšie než čokoľvek čo predtým mal možnosť zažiť.
***
Pokojne oddychoval na mužovej hrudi.
Nevedel koľkokrát spolu boli, nebol si istý, cítil len to, že sa nemôže ani len pohnúť a že ho bolia miesta, o ktorých vôbec netušil, že by mu mohli spôsobiť tento druh bolesti.
„Zajtra, Potter, zajtra budeme pokračovať v našich hodinách v miestnosti voľnosti, aj keby ste sa mali plaziť, budete musieť dobehnúť zameškané...“
„Áno, pane... zajtra...“ prisvedčil Harry v polospánku, takmer ani nevedel s čím to vlastne súhlasí.

***

Na druhý deň mu nebolo všetko jedno, keď stál v miestnosti voľnosti.
Všetko bolo odložené na bok, chránené proti poškodeniu a Snape stál pred ním v smrťožrútskom habite.
„Dnes otestujeme vaše bojové schopnosti, Potter... predpokladám, že od klubu duelantov ste postúpili na istú úroveň, presnejšie povedané, mali by ste postúpiť...“
Harry opäť pocítil hnev voči nemu. Samozrejme, že postúpil na istú úroveň, ako o tom vôbec môže pochybovať.
„Mám proti vám bojovať, ale to predsa... nemôžem...“
„Prečo by ste nemohli, Potter...“ zaujímal sa.
„Ja len...“ nevedel či to dokáže, či vôbec bude môcť.
„Temný pán vás predsa už raz vyzval, počul som, že ste sa zmohli akurát tak na expeliarmus, čo je vskutku dojemné, no nebyť toho vášho spojenia, tak neviem-neviem, Potter... temný pán by sa o vás hravo postaral... A nemôžete sa spoliehať na to, že to tak bude aj naďalej, Temný pán hľadá spôsob, ako tomu v budúcnosti zabrániť...“
„To vám povedal...“
„Zmienil sa o tej možnosti, no nemusel mi nič hovoriť, uvažovať o takejto možnosti je predsa logické....“ hovoril mu to spôsobom, ktorý ho opäť dosť rozčuľoval.  
Harry dosť neochotne prikývol. Musel uznať, že Snape má pravdu, aj napriek tomu, že sa mu to nepáčilo a dosiaľ na to ani len nepomyslel. Na ich spojenie sa zrejme spoliehal viac než by to bolo vhodné.
„Tak dobre, pane, som pripravený...“
„Výborne, Potter...“
Snape si nasadil masku a ich duel začal bez zbytočných zdvorilostí.