 |
| NARODENINOVÝ ŠPECIÁL |
Nemôžem pre teba urobiť viac
pár:
snarry
žáner: slash, romantika, sladké, strieborná
laň
obsah: Harry sa po Ronovom odchode túla po
okolí...
Poznámka: Táto poviedka je fanfiction, vznikla za
účelom zábavy, bez nároku na zisk.
Postavy, miesta, atď., patria J. K Rowlingovej, autorka Merope
Merzmer si ich len požičiava za účelom napísania fanfiction.
poznámka: je to určené na utorok, ale pridávam to už dnes večer, aby to bolo pripravené.
Merope Merzmer má narodeniny
utorok je môj deň...
Prijímam darčeky v podobe komentárov a pozdravov v sekcii narodeninový špeciál, ktorá bude prístupná celý týždeň :D
Strieborná laň.
Harry sledoval ako prebehla
okolo neho, náhlil sa za ňou, no takmer mu zmizla medzi stromami, pridal ešte
viac do kroku.
Potkol sa, pocítil bolesť
spojenú s tým pádom, oškrel si koleno, vedel, že ho to bude bolieť, no
ignoroval to, bolo to konečne niečo iné, nejaké východisko z toho ticha,
ktoré už viac nedokázal zniesť.
Bežal ďalej hnaný novou nádejou,
keď videl ako naňho čaká.
Nechal sa ňou viesť.
Hlbšie, ďalej než kedykoľvek
predtým, a keď zastala, urobil to aj on, čiastočne ešte ovládaný
rozrušeným spojením s jeho prítomnosťou.
Uvidel tú tmavú postavu,
obrátenú chrbtom k nemu.
A sledoval ako sa laň
priblížila k nej, istý čas stála pri tej zahalenej postave.
„Nemali by ste sa tak ľahkovážne
nechať zlákať prvým impulzom, Potter...“ ten chladný hlas, tichý, no stále
dostatočne autoritatívny na to, aby mu aj proti svojej vôli prikladal
dôležitosť.
„Vy...“ hlesol Potter rozrušene, jeho vlastný
hlas mu znel takmer cudzo.
Laň zmizla, ten muž sa
k nemu obrátil.
Severus Snape.
Dumbledorov vrah.
No neurobil nič proti nemu, ani
len nezdvihol ruku s prútikom, ostala voľne spustená. Nenachádzal
v sebe silu postaviť sa proti nemu, záležalo ešte vôbec na tom?
Stratili Rona a vôbec
nepokročili, stále sú tu na tom istom mieste, a nepochybne nie až tak
dobre ukrytí, keďže on ich našiel.
„Čo tu vy robíte? Čo vlastne
chcete, pán riaditeľ,“ zabudol na upokojujúci jas striebornej lane, bola to len
pasca a nič viac, padol do nej, je to jeho vina, že sa nevie držať svojej
cesty, že si dovolil podľahnúť pokušeniu.
„Nemusíte ma tak volať, Potter...“ odsekol
Snape pomerne drsne.
„Tak prečo ste to urobili, ak
ste to nechceli, prečo ste...“ pomaly pristupoval k nemu, nemal
v úmysle naňho zaútočiť, stále to
ešte nedokázal urobiť, podliehal tej beznádeji spojenej s týmto miestom
a svojmu bremenu, ktoré si so sebou niesol.
Siahol na svoj krk, no medailón na ňom nebol,
ale on ho aj tak cítil, aj napriek tomu, že mala ho teraz Hermiona, áno mala ho
ona. No aj tak to nebolo v poriadku, cítil niečo veľmi zlé, niečo čo by
cítiť nemal.
„Som v pokušení vám na tú
otázku odpovedať, možno práve to potrebujete...“
Harry cítil ako sa dotkol jeho
pliec, ako mu nadvihol hlavu a prinútil ho, aby sa mu pozrel do očí.
„Čo to robíte?“
„Nič, Potter...“
„Ale vy...“
Prepadali sa spolu cez
striebornú hmlu, ďaleko od toho miesta, ďaleko od všetkého, čo poznal.
„Lily,
drahá, Lily...“
Akýsi
bledý chlapec s čiernymi vlasmi sa usmieval a držal za ruku dievča,
ktoré poskakovalo okolo neho.
Hrali
sa spolu jednu z tých hier, na ktoré by sa nedal prehovoriť od nikoho
iného.
„Áno,
Sev, iste že áno, rada sa stanem vašou najlepšou priateľkou a jedinou
členkou slávneho klubu elixírov...“
„Bude
mi potešením vás prijať...“ objímal ju,
pobozkal na líce.
„Hej,
Sev, to sa nerobí, ja neviem to proste, teraz ti to budem musieť vrátiť...“
urobila to aj ona, aj ona ho takýmto spôsobom pobozkala.
A po
tej jednej spomienke pomaly prijímal aj tie ďalšie, uveril im, vstrebával ich
takmer ochotne.
Postupne
a nenásilne sa pred ním otvorila celá pravda, prijal ju, privítal tú nádej
spojenú s ňou.
Spolu
s tou úžasnou radosťou a úžasom, ktoré toto poznanie prinieslo do
jeho života.
Nie
je sám.
Už
viac nie je sám a nebude.
Mal
svojich priateľov no toto bolo iné, bolo to iné, lebo tu bol niekto, kto
riskoval v prvej línií aj zaňho, ešte neboli všetci preč, ešte nebolo
všetko stratené.
„Takže vy ste... po celý čas...
ste vy...“ zrazu ho držal za okraj habitu, pevne a neúprosne.
Snape bol stále rovnaký, ale
on sa naňho už díval inak a cítil,
že ešte možno má nádej, keď je aj on s nimi, keď aj on mu svojím spôsobom
verí. So všetkých ľudí práve on...
„Áno, Potter, ja...“ potvrdil mu to aj svojimi vlastnými slovami.
„Takže v tom nie sme sami
ani teraz, keď Dumbledore...“
„Nie, nie ste...“ prisvedčil
Snape stále ešte pomerne chladne.
„No zajtra si už nebudete
spomínať na to, že sme sa stretli, len vás pripravujem na to, aby ste neskôr
ochotnejšie prijali moje spomienky, aj v prípade, že by došlo k tomu,
o čom teraz nebudeme hovoriť...“ jeho hlas bol zrazu iný, nie príjemnejší
než zvyčajne, no bola v ňom istá neistota, isté obavy spojené s tým,
čo zrejme prinesie budúcnosť.
„Prečo, prečo teraz, keď
viem...“
„Lebo je dôležité, aby ste to
vedeli v správnej chvíli, k tomu je nevyhnutná táto príprava...
budete musieť pokračovať, akoby sa nič nestalo... kým nepríde ten správny čas
na dokončenie istých vecí... potom sa dozviete aj to, čo vám teraz nemôžem
prezradiť...“
Snape stiahol ruky zo svojho
habitu.
„Ale čo sa s vami stane, čo
ak on zistí, čo je vo veci a čo ak...“ mal toľko otázok, chcel toho toľko
vedieť.
„Sústreďte sa na svoju úlohu,
Potter, to jediné je pre vás dôležité...“
„Ďakujem vám, pane, ďakujem za
to všetko čo...“ stále bol veľmi rozrušený a nevedel, čo by mal povedať
ako prvé. Bolo toho veľa... tak veľa, až sa vtom strácal.
Snape ho však zastavil. Pocítil
jeho ruku na svojich perách. No stiahla sa pomerne skoro, skôr než mal možnosť
si vôbec uvedomiť, že bol takýmto spôsobom a dokonca bez mágie umlčaný.
„Dosť, Potter, lebo oľutujem, že
som súhlasil s tým, že vás na ten emocionálny šok pripravím vopred...“
„No mohli by ste ešte dnes,
niečo urobiť, aby ja potrebujem zabiť ten horcrux, musím...“
„Nie je vhodný čas, ale čoskoro
bude, dám si dobrý pozor na to, aby ste sa v správnom čase dostali
k tomu, čo budete potrebovať...“ zopakoval Snape trpezlivo.
„Ja, chcel by som pre vás niečo
urobiť, niečo ja neviem, čokoľvek...“
„Čokoľvek, Potter, tú sú silné
slová, dávajte si pozor na to, čo mi tak neuvážene sľubujete...“ mierne
nadvihol obočie a opäť sa naňho díval tak, ako to zvykol robievať, no
zároveň to znamenalo, že aj keď teraz nie je všetko v poriadku, neskôr to
tak bude.
„Ale ja chcem, nemôžem pre teba
urobiť viac, ale aspoň tentoraz, aspoň dnes, niekomu dovoľ, aby si pochopil, čo
to pre mňa znamená...“
„Potter...“ chystal sa namietnuť
profesor.
No on sa nedal zastaviť, nemohol
mu odoprieť tú možnosť, ktorú mali oni dvaja, možno naposledy pretrhnúť ten
kruh nenávisti a začať inak, nemali však čas na dlhé rozhovory, tak chcel
aspoň urobiť niečo, na čo bude môcť spomínať, aspoň on.
Vstúpil do jeho objatia a pobozkal
ho. Neuvážene sa pritisol k tým zdanlivo chladným perám, ktoré najprv
neochotne a neskôr, s istým druhom vášnivého hladu pristupovali
k jeho vlastnému ohňu, ktorý sa v ňom opäť prebudil a roztápal
chlad, nemilosrdne si privlastnil jeho celého,
nevnímal chlad len jeho, len svoje srdce pulzujúce čoraz prudšie.
„Nie, Potter, to nemusíte...“
„Chcem, ja si želám, aby si bol
dnes so mnou, aby sme boli spolu, zajtra možno zomrieme, ale dnes môžeme
zabudnúť na všetko...“ povedal to,
skutočne to vyslovil, keď dostal tú možnosť.
„Žiadna ľútosť, Potter,
nenávidím ľútosť... ty predsa...“
„Žiadna ľútosť, dohodnuté pán
profesor, vy sám sa môžete presvedčiť o tom, čo vám vlastne ponúkam.“
Snape to urobil, držal ho pod
vplyvom tých jeho slov.
Inak než väčšina ľudí, ktorých
mal poznať.
On bol prvou osobu, ktorá ho
držala takýmto, preňho jedinečným spôsobom.
***
„Kde si bol tak dlho? Už som sa
o teba začínala báť...“ privítala ho Hermiona, keď sa ráno vrátil späť
k nej.
„Neviem, nie som si istý, asi
som zablúdil v lese... no mám pár nápadov, možno by sme mohli...“ Harry
šiel s ňou do stanu, bol plný akejsi zvláštnej energie, cítil sa po dlhom
čase skutočne skvele a veril tomu, že možno budú mať opäť šancu. Bol to
akýsi vnútorný pocit, že sa v ňom niečo zmenilo, že už nie je tým istým,
no nevedel čo to spôsobilo, ani prečo je zrazu taký rozhodný a opustila ho
tá nepríjemná apatia, vedel len to, že získal niečo cenné, čo sa k nemu
zrejme vráti až neskôr, až na konci tej ťažkej cesty.
