Pradiarska ulička 29. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 bez korektúry

 Pre Acháju.

„Ste v poriadku, Potter?“

„Áno, myslím, že som...“ pomerne prekvapene si premeriaval Aberfortha, ktorý nemal vo zvyku vrátiť sa k nemu hneď počas toho istého dňa, pokiaľ nešlo o niečo dôležité. A okamžite sa aj zľakol, že sa Severusovi niečo stalo. Spod jeho nôh vykukol aj Severín, mierne nervózny, kvôli tomu, že Aberforth svojím vstupom prerušil jeho popoludňajší spánok na Harryho kolenách.

„Ale Severus, on...“

„Nič sa nestalo, Potter, len ma poslal ma za vami, aby som zhodnotil váš stav a po prípade vás priviedol k nemu...“ upokojoval ho Aberforth, no on aj tak nemal dobrý pocit, zdalo sa mu, akoby ho napĺňala akási ťaživá tieseň, ktorej sa pri pohľade naňho nedokázal zbaviť.

To, čo Aberforth povedal, v ňom vyvolalo zmes prudkých pocitov, radosť z toho, že uvidí svojho milenca, ale zároveň aj obavy spojené s tým, že kvôli nemu by ho mohli odhaliť. Tieto dve pocity v ňom zvádzali prudký boj. A napokon zvíťazil ten, ktorý trval na tom, že Severusa nesmie v žiadnom prípade ohroziť.  

„Cítim sa dobre...“ odvetil opatrne.

Aberforth si ho prísne premeral.

„No váš list nebol v poriadku, Potter, dalo by sa povedať, že to bola pomerne ťažko čitateľná zmes, z ktorej profesor usúdil, že by vám mohol hroziť ďalší útok...“

„Môj list? Nič také som si neuvedomil...“ priznal Harry mierne znepokojene.

Vskutku necítil nič, čo by naznačovalo, že by sa mu mohlo niečo podobné stať a už len vedomie toho, že by k tomu došlo bez Severusovej prítomnosti, bolo viac než neprijateľné, no nemienil sa poddať tejto túžbe, keďže vedel, čo by to preňho znamenalo.

„Dovoľte, aby som to radšej posúdil sám...“ nedal sa len tak ľahko odradiť Dumbledore.

„Tak dobre, som vám k dispozícii,“ vyhlásil Harry stále ešte pomerne znepokojene.

Ak by sa mala ozvať ďalšia pasca, natoľko závažná, že Severus zvažuje svoje vlastné ohrozenie a zavolá si ho k sebe

No aj tak sa poslušne postavil a nechal Aberfortha urobiť pár základných diagnostických kúzel.

„Sú tu len akési nepatrné zmeny, v istých oblastiach... niekde v okolí magického jadra... no môžu súvisieť aj s vašimi novými schopnosťami...“ mierne znepokojene skonštatoval Aberforth.

Výsledok bol ako to už v takýchto prípadoch zväčša býva dosť neistý.

„No myslím si, že najlepšie bude, ak pôjdete za ním, aspoň na jednu noc pre prípad toho, že by nastali komplikácie, ktoré by sme my sami zvládnuť nedokázali...“

„Ale je to nebezpečné, on, čo ak ma odhalia a...“

„Nestane sa to, ak použijeme istú pomoc zvonka, ktorá nám už raz bola prospešná...“ nepochybne narážal na Eloise, ktorú však Harry nechcel otravovať, aj keď ona sama trvala na tom, že sa na ňu v prípade potreby môže kedykoľvek obrátiť.

Vskutku sa to dievča ukázalo ako jedna z tých, ktoré mu verili, aj napriek všetkému, čo on sám považoval za obdivuhodné.

„Buďte si istý, že ak sa vám niečo stane, on sem bude musieť prísť a všetko sa ešte viac skomplikuje...“ upozornil ho Aberforth na tento drobný detail, na ktorý on práve teraz pozabudol.

„Pýtal sa na vás, Potter a je mi jasné, že vaše zdravie je preňho prednejšie než jeho vlastná bezpečnosť...“

„Tak dobre, pôjdeme za ním...“ súhlasil Harry, skontaktoval sa ešte s Eloise a preveril si pár vecí, nuž nevyzeralo to, že by práve teraz mali mať problémy.

Ministerstvo bolo údajne zaujaté, neoprávneným vstupom Luciusa Malfoya do krajiny.

A takisto aj ďalším hlásením o Bartym Crouchovi mladšom, ktorého práve teraz nazývali osobou X, obzvlášť preto, lebo pomerne dobre fungoval bez duše, čo mnohých znepokojovalo a momentálne patril k osobám, ktoré by ministerstvo rado čo najskôr našlo.

Oddelenie záhad by rozhodne jeho asistenciu uvítalo, ako mu to aspoň ona sama potvrdila.

Údajne bolo teraz prioritou hlavne to, všetka pozornosť sa práve teraz sústreďovala hlavne na vypočutie členov jeho rodiny. Harrymu sa po tejto správe značne uľavilo, keďže práve teraz potreboval, aby ministerstvo sústredilo svoje sily na záležitosti spojené s inými hľadanými osobami. Práve teraz však nemal v úmysle sa tým dlhšie zaoberať, lebo Aberforth už naňho netrpezlivo čakal a nepochybne aj on mal v pláne urobiť isté opatrenia, ktoré v sebe zahŕňali použitie akéhosi magického artefaktu, ktorý v ňom opäť prebudil to nutkanie podobné tomu, ktoré v sebe našiel, keď bol v jeho prítomnosti použitý dračí artefakt.

Prípravy na bezpečný odchod im však zabrali pomerne veľa času, no Harry bol rád, že Aberforth trval na dodržaní všetkých bezpečnostných opatrení.

***

Pred sebou videl tú jednoduchú chatku, v ktorej Severus čakal na svoje konečné oslobodenie od všetkých záväzkov spojených s minulosťou. Severín vyliezol z jeho tašky a ako prvý prešiel ochranami, bol to kocúr, nepochybne istým spôsobom neviazaný istými magickými vplyvmi.

A keď vošli dovnútra za ním, ten ťaživý pocit, ktorý prežíval predtým v súvislosti s ochladnutím ich spojenia, malo by byť iné, omnoho živšie, keď teraz boli tak blízko, ale nestalo sa to, bolo chladné, akoby mŕtve a vzdialené.

„Nie, je tu...“ hlesol rozrušene, keď bolo viac než jasné, že profesora v chatke nenájdu.

„Zdá sa, že opustil vyhradenú časť...“ skonštatoval Aberforth, keď rýchlo skontroloval vonkajšiu ochranu.

„Tam však jeho stopy miznú, asi sa odmiestnil, no sú tu aj ďalšie... a dračia krv, možno sa tomu mláďaťu, ktoré tu s profesorom ostávalo, niečo stalo....“

„Mláďaťu?“

„Áno, Potter, to som myslel tým, keď som hovoril, že profesor má spoločnosť...“

„Aké je to mláďa?“ opýtal sa Harry, aj keď netušil, prečo tú otázku položil práve teraz, no bolo to úplne intuitívne.

Aberforth po jeho slovách siahol na profesorov stôl, niečo zamumlal a ukázal mu kresbu pomerne malého no svojím spôsobom čarovného draka, jedného z tých pomerne pokojných druhov, ktoré boli zvyčajne vytláčané tými silnejšími druhmi, nepochybne aj pod vplyvom toho preto sa už takmer nevyskytovali vo voľnej prírode, jedinák červený.

„Vyzerá približne takto, len neviem...“

„Pokúsim sa ho nájsť, ak je ten drak s ním, zistím, kde presne...“  vyhlásil Harry rýchlo sa vrátil k dverám a vyšiel von, vedený akousi silou, ktorej nerozumel, no vychádzala z jeho srdca, ako niečo, čo práve teraz našiel a vedel rovnako intuitívne ako lietanie.  

To všetko si však prečítal až neskôr, práve teraz ho skôr zaujímalo to, aby tú predstavu vo svojej mysli spojil so Severusom a aby sa pokúšal použiť svoje schopnosti na to, aby ho našiel.

Opäť sa tu v ňom niečo otváralo, keď sa nadýchol tohto vzduchu, keď priam cítil to spojenie medzi ním a drakmi, ktoré žili na tomto území, svojím spôsobom ich vnímal tak intenzívne ako nikdy predtým a dokonca bez obáv spojených s jeho prítomnosťou.

No jeho samého zamestnávali hlasy drakov, ktoré po prvý raz vnímal ako niečo výnimočné a rozumel im, bolo to iné ako parselčina, ktorú mal síce svojím spôsobom rád, no fungovala takmer neuvedomele, zatiaľ čo dračia reč bola iná, počul ju v jej prirodzenej podobe a rozumel jej bez toho, aby si ju prekladal do svojich slov, bolo to niečo takmer neskutočné.

Práve teraz však naplno vnímal volanie, akejsi nahnevanej dračice, ktorej niekto narušil jej územie a takisto aj pomerne žalostný tón akéhosi mláďaťa, ktorý znel ako volanie o pomoc.

Spojil sa s ním, dovolil tenkej nitke jej strachu spojiť sa s tou jeho a náhle videl niečo, čo v ňom vyvolalo silné znepokojenie.

Severus bol tam, videl ho cez pohľad toho draka a práve teraz to bol on, ktorý sa dostal do nebezpečnej pasce.

Nebol čas a on nevedel či sa k nemu stihne dostať, netušil presne, kde sa nachádza a bál sa, tak veľmi sa bál, že ho stratí... nikdy neprežíval horší strach, než ten čo ho práve teraz napĺňal... žiadny z trestov Temného pána nebol taký desivý, ako tie okamihy takmer šialeného strachu...

Spomenul si na to, ako ovládal hady, ako im stačilo len prikázať, čo majú robiť a oni poslúchli, ale teraz bol ďaleko a nemal čas, videl cez dračie oči, že je dôležitá každá sekunda.

Drak zatiaľ prežíval bolesť pod vplyvom toho nepríjemného zvuku, ktoré vydávalo mláďa, no bolo len otázkou času, keď sa z jeho vplyvu vymaní, ešte nebolo dosť silné, aby svojím hlasom, dokázalo dlhšie brániť tomu najhoršiemu.

Až neskôr Harry zistil, že je to jedna z jeho dôležitých zbraní, ktoré jeho druh používa na obranu, no u mláďaťa sa ešte nestačila vyvinúť do takej miery, aby bolo možné ju udržať dlhší čas.

Harry opustil draka a zameral sa na svoje spojenie so Severusom, nikdy predtým to nerobil, no cítil ako to on urobil, počas jeho súdu, snažil sa to napodobniť a dúfal, že tentoraz to vyjde, lebo legilimencia a podobné záležitosti, neboli preňho vôbec prirodzené, len opakoval Severusove kroky a dúfal, že to vyjde.

Našiel Snapove ústa, jeho ruky, cítil ich ako svoje vlastné, keď mu bol priam láskavo umožnený vstup a bol šťastný, lebo medzi ním a Severusom v tej chvíli nebol nijaký rozdiel, aj napriek tomu, že sa mu zdalo, akoby aj on krvácal a že to mláďa stále tak neskutočne kričalo a on ho túžil utíšiť, no vedel, že nesmie, lebo to jediné tú dračicu momentálne zamestnávalo natoľko, aby sa nevrhla priamo na Severusa a istú osobu, ktorú takpovediac takisto chránil pred jej hnevom.

Harry zavrel oči a úplne sa tomu pocitu oddal, tomu nebezpečenstvu, tej blízkosti a keď ich otvoril, počul ako hovorí dračou rečou, nie prostredníctvom svojich vlastných úst, ale silou myšlienky, s ktorou mu výdatne pomáhal Snapov vplyv.

Aj keď cítil značné oslabenie z jeho strany, akoby on sám bojoval proti prúdu, ktorý ho každú chvíľu mohol strhnúť.

„Odíď!“ zosilnel v ňom ten príkaz, ktorý prešiel až k nemu.

A v dračej reči znel, ako niečo strašné, ako tá najhoršia vyhrážka a hrozba úplného spútania.

To slovo bolo zaklínadlom, silnelo, až kým nezasiahlo drakovo vedomie a nebolo ním prijaté.

Potom odletel.

Harry pocítil úľavu.

Zosunul sa na kolená, v hlave mu pulzovala bolesť a vedel, že zrejme stratí vedomie, no neprekážalo mu to, tentoraz nie, lebo jediné čo bolo dôležité bolo to, že dračica bola preč a Severus...

Nedokončil myšlienku.

Nemohol.

Mysľou mu prešla bolesť ostrá ako nôž a on sa dostal do veľmi tesného kontaktu so zemou. 

28. kapitola

29. kapitola