Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť
túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné
pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však
text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom
mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
Mrs. H-B, Henry.Wilde,AdaCordella , Aliya Midnight
Dotýkal sa ho.
Držal v objatí svojho
mladého priateľa, bol naplnený šťastím natoľko, že by ho snáď dokázal aj
rozdávať.
Preňho bol výnimočný, jediný na
svete.
Jeho Daniel.
Alan spoznal aké to je podľahnúť tej túžbe, ktorú
nebolo možné kontrolovať, akú má chuť sladké zabudnutie a sústredenie sa len na
jednu a tú istú osobou, ktorá v tomto okamihu bola jeho jediným šťastím.
„Už som ti dnes povedal ako veľmi
ťa ľúbim?“ pošepol mu Dan.
„Nie som si istý drahý pane, ale
nebudem proti ak mi to budete opakovať aj naďalej…“ odpovedal mu Alan a pobozkal
ho.
„Opakujte to, koľko len budete
chcieť a kedy len budete chcieť…“ dal mu svoj súhlas na to, aby to urobil.
Nielen teraz, ale neskôr aj
verejne, vo vhodnom okamihu, ktorý nepochybne po istom čase príde.
„Kedykoľvek a kdekoľvek?“
ubezpečoval sa o tom Daniel.
„Áno, máte môj súhlas a moju
podporu, no viete, čo to obnáša, tak nezabúdajte na to, čo všetko s tým súvisí…“
Dan sa na istý čas zatváril
zvláštne, akoby o niečom premýšľal a Alan mal pocit, že mu chce niečo povedať.
No neurobil to, len mu venoval jeden
z tých jemnejších bozkov. A hneď aj ďalší, doslova ho nimi zasypal. Každý
z nich chutil ako radosť, ako šťastie, ako výnimočná energia, ktorej
nikdy nebolo dosť.
„Áno, viem, a ďakujem ti, že si
mi to povedal… Aj to tvoje oslovenie… Drahý
pane, tak to sa mi páči, môžeš ma tak volať, veru môžeš a aj ty môžeš
kedykoľvek a komukoľvek povedať, že ma miluješ, ale hlavne mne, hlavne mne…“
odobril mu to spokojne.
„Samozrejme, Potter, aj mne bude
potešením splniť vaše želanie…“ hral aj Alan ďalej, no takmer už ani nevedel
kedy hrá a kedy sa skutočne do svojej postavy vžíva natoľko, až v ňom čiastočne
ožíva, akoby skutočne existovala niekde hlboko,
Alan zabudol na celý svet, na
všetky problémy a starosti, keď ho bozkával a opäť sa s ním miloval, keď
dovolil tomu večne zamračenému a prísnemu profesorovi, aby sa usmieval, doprial
mu tú možnosť a aj sám sebe, prežíval tú opojnú sladkosť každého jedného bozku,
tú takmer magickú silu toho okamihu, keď bol pripravený podeliť sa o potešenie s osobou,
ktorú miloval, s osobou, ktorej dôveroval, natoľko, že si dovolil ponechať
svoje zábrany a všetky starosti ohľadom budúcnosti pekne krásne za dverami.
„A čo Severus, aj on súhlasí?“
„Nie, pán Potter, on ako vždy
protestuje proti neprístojnostiam podobného druhu, no nebudem sa brániť…“
„Výborne a že neprístojnosti,
teda to vám len tak neprejde, pán profesor…“ varoval ho Dan. „Ale to mi budeš
musieť trochu pomôcť, ako sa toto rozopína?“ nejaký čas sa vskutku natrápi s tými povestnými gombíkmi, no Alan mu ochotne pomohol nájsť ten správny spôsob.
„Takto pán Potter, presne tak…
výborne, som takmer v pokušení vám udeliť body…“ povedal to tým Snapovým
spôsobom.
Na čo Dan reagoval viac než nadšene a tisol sa k nemu
ešte ochotnejšie.
„Áno, to vám dovolím, isteže áno,
nepochybne by to bolo presne to, čo by ste mali preňho urobiť…“
„Bolo by mi potešením, ale isté
okolnosti mi vtom bránia…“
„Isté okolnosti, to je škoda,
veľká škoda…“ ďalej sa s ním pohrával Daniel.
Alan myslel len na prítomnosť a
užíval si čaro daného okamihu, užíval si ten pocit, keď bol takmer akoby ešte
raz mladý a bezstarostne sa odovzdával tomu pocitu, ktorý ho napĺňal a všetko
ostatné potlačil na okraj.
Ich krehký svet zložený
z dotykov, nemohol byť nikým a ničím narušený. Nikto iný doňho nemal
prístup.
Bola to ich takmer posvätná
záležitosť. Ani sám
nevedel, že je schopný niečoho takého, že ak poľaví, všetky tie pocity spojené
s ním
„Al…“ oslovil ho Dan.
Díval sa mu do očí, v jeho
pohľade toho našiel viac než kedykoľvek předtím, bo před ním odhalený a
netrápilo ho to.
Čiastočne mal na sebe ešte časť
Snapových vecí, no ani to mu nevadilo, lebo ho nič nemohlo odradiť od úmyslu,
byť s ním a milovať ho, nespútane, bez zábran, tak aby na to nebol
schopný zabudnúť.
„Danny…“ aj on zopakoval jeho
meno, nielen raz, ale mnohokrát, keď bol prijímaný hlbšie, keď cítil byť živým.
***
„O tridsať minút musím byť v maskérni,“
nespokojne zamumlal Daniel. Áno, vskutku by už mal byť na ceste, no vôbec sa mu
nechcelo vstať, bolo také príjemné zotrvávať na Alanových kolenách a nechať sa
ním objímať.
„To by si mal, ak nepôjdeš
dobrovoľne, budem ťa tam musieť odniesť…“ nasadil Alan pomerne prísny tón,
patriaci k Snapovej zvyčajnej výbave.
Bolo to upokojujúce, také prirodzené počuť ho a
tešiť sa z toho, že ich oboch môže mať pri sebe. Teraz a kedykoľvek len
bude chcieť.
„To znie, dobre Al, takmer som v pokušení
ťa k tomu donútiť…“ smial sa Dan opäť, nepochybne pod vplyvom toho, akoby
sa všetci tvárili, keby videli profesora Snapa ako odnáša Harryho na miesto
určenia, ktorým bola teraz maskérňa.
„Neskôr, možno, neskôr drahý pane…“
Alan ho ešte raz pobozkal a potom ho už pustil.
„Ale teraz už poďme, čaká vás
práca…“
Dan poslúchol, pomaly vstal a
spolu s Alanom opustili karavan.
Sadol si na svoje zvyčajné miesto
v maskérni a po očku sledoval Alana, ktorý tiež klesol na jednu z voľných
stoličiek.
„Zdravím vás…“ povedal im Tom
Felton, ktorý tam už sedel v jednom z kresiel. Draco Malfoy bol už
pripravený na svoju scénu vo filme.
„Tak zas ideš na to?“
„Áno, už to tak bude…“
„A vy pán Rickman, ako sa vám
darí?“
„Veľmi dobre, Tom, ďakujem…“
***
Necítil si nohy.
Po toľkých pádoch a opakovaniach
bol Dan absolútne hotový, no stálo to za to, scéna bola správne dramatická,
malo to ten správny emotívny dopad na diváka a Dan sa vskutku veľmi snažil, aby
nesklamal svojho priateľa, ktorý sa naňho po celý čas díval.
A jeho srdce tak tĺklo, prežíval to
celé viac než kedykoľvek predtím a mal pocit, že ho takmer nič nemôže zastaviť.
Akoby Alanova prítomnosť doňho
vliala novú energiu.
„Pôjdeme niekam? Mam chuť na…
vlastne na všetko… ak mám pravdu povedať…“
Alan prešiel rukou po jeho chrbte.
„Isteže áno… som pripravený na túto
možnosť…“ odobril mu jeho nápad Alan. A všetko bolo takmer také ako predtým,
až na to, že teraz už boli spolu a ich posedenie vonku preňho znamenalo niečo
iné než vtedy.
pokračovanie nabudúce
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
