autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný
názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
poznámka: vyjasňovacia časť, mierne jesenná, ale nebojte sa čítať ďalej, Dan si musí zjesť časť toho čo navaril, ale nič ešte nie je stratené...
Pre Abequa, Henry.Wilde, Ada Cordella.
Alan práve hľadal jeden scenár,
ktorý si plánoval prezrieť, už dlhší čas sa pohrával s myšlienkou, že by
mohol po skončení Pottera, pokračovať vo svojich plánoch týkajúcich sa
režírovania, istý čas, akoby si na to ani on sám netrúfal, no práve teraz opäť
začínal uvažovať aj možnosti tohoto druhu.
Jeho pozornosť si však uzurpovalo
pomerne nesmelé zazvonenie, ktoré zachytil len preto, lebo nechal otvorené dvere.
Zamieril do tmavej predsiene, vo
svojom prechodnom byte, na ktorý si ešte tak celkom nezvykol.
Patril mu, no nebýval tu často a
teraz mu pripadal až priveľmi tmavý a bezútešný, svojím spôsobom mu pripomínal
byt Snapových rodičov, aspoň čo sa týkalo celkovej atmosféry. Predpokladal, že
teraz bude nutné pustiť sa do určitých úprav, ak ho chce aj naďalej využívať.
Rime nechal ich spoločný byt, predpokladal, že to bude tak najlepšie aj
vzhľadom na to, akého privítania sa mu tam svojho času dostalo.
Práve teraz sa však od neho očakávalo,
že sa bude venovať svojej návšteve, preto sa snažil o tom priveľmi nepremýšľať
a rovnako ani o iných veciach, ktoré ho trápili viac než by si vôbec dokázal
pripustiť.
Keď otvoril tie dvere, uvidel tam
stáť Daniela.
„Ahoj…“ hlesol jeho priateľ,
skláňal hlavu a takmer sa mu ani len nedíval do očí.
Nevyzeral vôbec dobre, bol priveľmi
bledý a jeho pohyby boli skôr pomalé a strnulé. Nepochybne mal za sebou ťažkú
noc, no myšlienka na to, na Alana nepôsobila práve najlepšie.
„Ahoj, Daniel…“ pozdravil ho, stále
ešte pritom zvažoval či ho vôbec pustí ďalej, domnieval sa že nie je pripravený
na priamu konfrontáciu s ním, no pri pohľade naňho, na to zúfalstvo, ktoré
mal vpísané v tvári, keď sa konečne odvážil naňho pozrieť, nedokázal
zavrhnúť tú možnosť, že by sa mohli napriek všetkému pokojne pozhovárať, tieto
dve možnosti v ňom istý čas zvádzali boj.
A Daniel si to zrejme všimol, lebo
to bol on, ktorému sa podarilo medzi nimi nastoliť poriadok.
„Nemal som v úmysle ťa tak neohlásene prepadnúť, ale potrebujem s tebou
hovoriť…“ dostal so seba Daniel, čo ho napokon utvrdilo v tom, že bude
lepšie, ak sa nenechá aspoň nateraz ovládať hnevom.
„Tak dobre, poď ďalej…“ odstúpil, aby mohol vojsť dovnútra, jeho hlas
znel dosť stroho a chladne.
Dan ho mlčky nasledoval, stiahol
plecia, bol mierne zhrbený a celý jeho postoj stále ešte dosť nervózny a
strnulý, by za bežných okolností Alana podnietil k tomu, aby ho utešil a
upokojil, no za daných okolností sa ho radšej ani len nedotýkal. Čo však
neznamenalo, že potom netúžil, áno, prial si, aby neexistoval ten dôvod, ktorý
by mu bránil niečo také urobiť, pretože Daniel to očividne potreboval, no nemienil
podľahnúť svojim pocitom… a dovoliť, aby sa dalo všetko vyriešiť len smutným
pohľadom.
Namiesto toho ho len odviedol do
svojej obývačky, medzi tie porozkladané scenáre a svoje poznámky.
Dan po nich nervózne prešiel
pohľadom.
Vyzeral tak, akoby sa mu razom
zrútil celý svet, bolo to v jeho pohľade, v každom nervóznom geste.
„Pokojne si sadni, tam kam chceš…“ pomohol mu Alan, keď videl, že to očividne potrebuje,
lebo stále len pohľadom hypnotizoval miestnosť a neodvážil sa ani len pohnúť a trvalo
to pomerne dlhší čas.
„Mám tu trochu neporiadok, práve som hľadal
jeden scenár, ale to môže počkať…“ odsunul pár scenárov a urobil im obom
miesto.
Dan si poslušne sadol a stále naňho
upieral nervózny pohľad.
To, že on sa chcel rozprávať no v podstate
toho povedal len veľmi málo Alana netrápilo.
„Dáš si niečo?“
„Nie, ďakujem…“ vyhlásil Dan takmer
smutne a bolo viac než očividné, že práve teraz netúži po ničom inom, len po
rozhovore s ním.
„Ako… ako dopadlo stretnutie s Rimou?“
začal tou bezpečnejšou otázkou, aj keď napätie medzi nimi očividne narástlo, už
len preto, že Alan sa ešte stále dosť mračil, keď si sadol oproti nemu.
„Prekonala moje očakávania, ak by
som mal byť presný…“ povedal stále ešte
pomerne pokojným hlasom, čiastočne tichším.
Dan mal ruky na svojich kolenách a
očividne nevedel, čo by mal s nimi urobiť, prekrížil si ich, čím dával
najavo, že sa snaží chrániť prípadne, že je ovládaný svojím vlastním strachom.
„Prepáč mi to, ten náš posledný
rozhovor… trochu som žiarlil na to, že sa máte stretnúť…“ dostal so seba
napokon aspoň jednu časť tej preňho nepríjemnej pravdy.
„Žiarlil?“
„Áno, presne tak… ja… bál som sa,
že sa k sebe vrátite, každý o tom hovorí, všetci si myslia, že ešte máte
šancu… prepáč ja, tak som to nechcel povedať, ja len…“ začínal sa do toho
poriadne zamotávať jeho mladý priateľ.
„Nevrátime sa k sebe. Rima sa
stále stretáva s mojím niekdajším priateľom Simonom, dalo by sa povedať,
že spolu fungujú už dlhší čas a je dosť možné, že to medzi nimi bude aj
oficiálne…“ nebolo preňho jednoduché tú možnosť pripustiť a samozrejme naňho
myslel ako na zradcu, ktorý sa zaplietol do ich vzťahu, nedokázal ho zniesť a
dal mu to aj patričným spôsobom najavo, keď sa prednedávnom stretli na istej akcií,
medzi nimi vládlo dosť silné napätie a vskutku sa musel veľmi ovládať, aby mu
neuniklo pár vecí nevhodných pri takejto príležitosti, no zmieriť sa s tým,
že odteraz bude on jej priateľom, nebolo až také ťažké, ako si pôvodne myslel. A
neprekážalo mu ani to, že Dan naňho žiarlil, lichotilo mu, že je ešte predmetom
niečoho takého, aj vo svojom veku, ktorý začínal považovať vskutku za
úctyhodný, aj keď sa cítil dobre a stále bol pripravený na nové výzvy, vedel,
že isté veci má už za sebou a bude nutné zmieriť sa s tým, že nie je
všetko také ako, keď mal dvadsať.
Dan pomaly a takmer odovzdane
prikývol.
„To je všetko o čom si so mnou
chcel hovoriť?“
„Nie…“ hlesol Daniel potichu.
„Tá včerajšia noc, to že sme sa
pohádali kvôli Rime, nejde len o to… ja trochu som to prehnal… zrejme si už
počul o istých veciach, ktoré sa objavili na nete…“
„Áno, počul som o nich Daniel,“
pripustil Alan tú možnosť, že je to tak.
„Ja nič z toho som nemal v úmysle,
nechcel som, ja len… mrzí ma to, no… nebolo to nič vážne, prisahám, len sme
trochu blbli, ale v podstate sa nič nestalo…“ začal no, náhle sa opäť
zarazil, zrejme nechcel, aby to vyzeralo, že celú situáciu zľahčuje a pôsobil pritom
tak nešťastne a zraniteľne.
Alan by mu možno aj uveril, keby on
sám svojím postojom každé jedno z tých slov nepotápal, tým, že v nich
zaznievala toľká nervozita a z jeho strany to skutočne nevyzeralo tak,
akoby o nič nešlo, celá jeho reč tela prezrádzala to, že si nie je sebou istý a
už vôbec nie svojimi slovami.
„Je to len môj kamarát z divadla,
aj on bol na tom podobne ako ja… No prisahám ti, že sa nič vážne nestalo… nič
také ako s tebou… “ opakoval to, takmer akoby tomu aj on sám túžil
uveriť.
Ticho.
Alan nejaký čas len mlčal a aj on
naňho len hľadel.
„Páči sa ti ten tvoj kamarát z divadla?“
„Nie, ja len… všetko sa to na mňa
akosi zosypalo, ani som presne nevedel, čo robím… pomiešal som alkohol a keď
som sa prebudil nič nedávalo zmysel… prosím, Al, prepáč mi to, ja… úplne mi
vtedy preplo… “ tentoraz už jeho hlas
znel istejšie, bolo na ňom vidieť, že ho skutočne veľmi mrzí.
„Čo presne znamená, že ste spolu
blbli?“ neodpustil si Alan ani túto otázku. Nechcel byť k nemu krutý, no potreboval,
aby bol v tomto zmysle k nemu úprimný, aj keď to aj preňho bolo ťažké
a neboli to otázky, ktoré by si dokázal užívať.
Dan ešte viac zbledol.
„Ja…“ jeho pohľad opäť klesol k zemi.
„Na niektoré veci si nespomínam,
no, je toho dosť čo sa mi vybavilo a… skrátka viem, že to nebolo tak, ako s tebou,
lebo to by som neurobil, skutočne nie…“ naliehavosť v jeho hlase sa
stupňovala.
Skutočne to vyzeralo tak, že mu
veľmi záleží na jeho odpovedi.
Alan vstal, pomaly pristúpil
bližšie, odsunul pritom jeden zablúdený starší scenár.
„Som rád, že si za mnou prišiel,
Dan, ale aj tak ti ešte nemôžem povedať nič viac než len to, že na dva týždne
odchádzam kvôli istému novému projektu, no budem s tebou v kontakte a
potom, keď sa vrátim, myslím si, že malá prestávka nám obom len prospeje… Budem
musieť vziať späť aj to, že som ti sľúbil, že o nás môžeš verejne hovoriť,
zatiaľ to ešte necháme tak, ako to bolo doteraz… keď sa vrátim opäť sa
pozhovárame… Potrebujem nejaký čas a predpokladám, že ty tiež, aby si zvážil,
či je skutočne vzťah so mnou, to čo chceš…“ aj tak tú cestu plánoval, no malo
to mať úplne iný priebeh, ale práve teraz mu vzhľadom na okolnosti prišla vhod,
potreboval to, získať odstup, aby sa aj on nedopustil chyby, ktorú by mohli
prípadne ľutovať a zároveň dať svojmu mladému priateľovi šancu, aby zistil, či
to čo je medzi nimi je skutočne to o čo stojí za to bojovať.
Pokračovanie
nabudúce…
predchádzajúca časť nasledujúca časť
