Nechcem si vziať tvoju bolesť 4. kapitola ON 2/3

názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 

poznámka: časy sú temné, takže dementor...

***

Prerušil spomienku.

Nedovolil jej prežívať tú bolesť spolu s ním.

Načerpal silu z pocitov, ktoré prijal a vzápätí jej ich neporušená vrátil, bolo to kúzlo obráteného bozku, medzi nimi fungovala takáto takmer až temná výmena, ktorej by nikto z čarodejníckeho sveta neporozumel, teraz ani predtým a ich spojenie by bolo označené za hru čiernej mágie a nie za výsadu tej starej a neporušenej nikým a ničím.

Ich spojenie bolo zakázané a prekliate, už vopred považované za niečo vskutku ohavné, no práve teraz, keď bol Malcolmom viac približoval k svojej pôvodne ľudskej podstate, nedokázal odolať tomu, čo v ňom prebudilo ochutnanie jej pocitov, ona sama ho k sebe volala. A on sám ho v sebe prebudil a videl, takmer zabúdal na to, kým je, keď sa ona naňho dívala tak, akoby bol ním.

Práve teraz si ich temná dohoda vyžadovala svoju kompenzáciu a vedel, že stará mágia v nej ho donúti k tomu kroku, k tej skúške, ktorá sa môže skončiť len a len jej prehrou.

Priblížil sa k nej.

Urobil to, lebo skôr nič neskôr to aj tak bolo nutné a na ňu čakala cesta, z ktorej sa vráti, zrejme len ak jej on bude aj naďalej pomáhať, no táto pomoc bola podmienená starodávnymi dohodami a vyžadovali si isté ústupky aj z jej strany.

„Malcolm...“ oslovila ho menom toho chlapca, ktorým bol a nie tvora, ktorým sa stal. Bol to len sebaklam, chvíľka šialenstva, no pravda by rozvrátila jej odhodlanie, nebola pripravená ju prijať.  

Videla toho mladého čarodejníka, lebo on jej to umožnil, keďže vedel, že ľudské bytosti to potrebujú, potrebujú chápať ten rozdiel aj navonok, aby ich oči boli pripravené vidieť to čo je pod povrchom, je vždy nutné im pomôcť. No súčasťou ich dohody bolo aj to, že všetko urobí z vlastnej vôle a že bude včas varovaná pred tým, čo by mohlo rozvrátiť jej svet.

To, čo vidíš už nie som ja. Stále som jedným z nich.

„Áno, ja viem... viem to...“  odpovedala mu svojím ľudským hlasom. A on pomaly odstránil to, čo mala možnosť vidieť.

Tú ľudskú tvár, nahradil svojou pravou. A zložil si kapucňu.

A bol to opäť on. Ten, ktorí nezabíja, no je vrahom myšlienok, šťastných spomienok, je tým ktorý sa sýti dušami a tým, koho sa všetci desia, ešte skôr než si zloží kapucňu.  

Dívala sa priamo naňho.

Cítil jej pohľad.

Jej strach.

Bola ním istý čas ochromená a jej pohľad takmer až rozbíjal ich dohodu, začali sa na nej zjavovať praskliny, takmer až do základov bola ohrozená.

Aj napriek tomu si pripravená doviesť to až dokonca?

„Áno, som...“ povedala to.

Jej slová sprevádzalo súhlasné pulzovanie temnej mágie.

Naklonil sa bližšie k nej a využil svoje právo na ďalší bozk.

Nezaujímala ho jej duša, nesiahal na ňu, aspoň nie tak, ako ho zvyčajne zaujímali duše tých iných.

Cítil to, jej reakciu, ktorá v ňom prebudila viac z toho chlapca, ktorým si prial byť. Sila obráteného bozku medzi nimi neúprosne pulzovala, stále viac, stále silnejšie.

***

Držal sa ďalej od toho rovného radu prívesov.

Bola mimoriadne jasná noc, hviezdy boli jasnejšie a jeho myseľ blúdila prebudená a odpútaná z okov, zbavená tej apatie a strnulosti, živá a silná, pod vplyvom spečatenia ich dohody odsúdená na neúprosnú zmenu.

Držal sa ďalej od toho druhého dievčaťa, ktoré plakalo, keď videlo... to, čo vidieť zrejme nemalo, lebo ňou otriasla ďalšia vlna šialenstva.

Ďalšia vlna toho nezdravého pocitu, ktorý by z nej ani on nedokázal dostať. A práve teraz plakala.

Eloise ho o to požiadala, tak len čakal aj keď tušil, že jej plány sa tým značne skomplikujú.

Pochyboval, že je možné dovoliť, aby o tom s niekým hovorila.

Nariekala tak, až to bolo neprijateľné a on tlmil zvuky jej plaču, uzavrel ich, tak aby ich nikto zvonka nepočul.

Nikto z tých, ktorí by mohli narušiť ich vzájomnú dohodu.

„Len pokojne, neboj sa, nič sa mi to nestalo...“ upokojovala ju Eloise.

„Si bez duše! Si bez duše! Ten tvor... ten tvor!“ kričala a on počul ako jej hlas narastá do znechutenia, ktoré nenávidel.

„Veď to je predsa... veď to bol predsa...“

„Čo si to s ním robila? Čo si s ním...“

Buchnutie dverí.

A jeho následné prenesenie sa nižšie, späť k zemi.

„Stoj!“ počul ako Eloise kričí.

Následný pohyb prútika a pád Anabelle na kolená.

A videl ako ju Eloise vtiahla späť do prívesu.

Ostal stáť pri dverách a čakal na jej rozhodnutie.

Ona to videla, bolo nutné s tým niečo urobiť.

Nepochyboval o tom, že aj ona bojuje s vedomím toho, čo to pre ňu môže znamenať. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť