Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor
nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie,
majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text
v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie,
pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
poznámka: dnes som to po sebe nečítala takmer vôbec, takže sa môžu dosť vyskytovať chyby vo väčšom množstve... trinásta čas nie je celá, no keďže hlava som ešte stále trošku indisponovaná... na druhú časť si počkáme ešte...no dneska to už ide lepšie, takže asi som na dobrej ceste... čo sa týka mojej vlastnej hlavy...
Hľadel na otvorenú Alanovu fotku, z messengera, ktorú prstom posúval
po displeji svojho smartfónu. Žiadne správy. To bola realita terajších dní.
Bolestná natoľko, až bolo takmer ťažké dýchať.
Alanova podobizeň sa naňho aj
naďalej usmievala umiestnená v tej bublinke a on listoval ich spoločnou
históriou. Ignoroval pritom bolestné pulzovanie v hlave, ktoré sa po istom
čase opäť dostavilo.
„Dan si v poriadku?“ Rupert a
Emma, obaja vošli do jeho prívesu a tvárili sa mimoriadne znepokojene.
Nepochybne mali na to svoje dôvody,
keďže pred tromi hodinami, počas nakrúcania jednej scény dostal poriadny úder
do hlavy, po ktorom síce nebol v bezvedomí, no aj tak to ešte viac
prispelo k tomu, aby sa cítil mizerne a prinútilo režiséra pozastaviť
nakrúcanie jeho scén.
Skončil na svojom gauči,
s obkladom na hlave a mizernou náladou, ktorú by zrejme za dostatočne
odstrašujúcu považoval aj pán Zla. No aj tak čiastočne ľutoval, že sa to
nestalo už skôr, nepochybne by si ušetril veľa starostí, keby k tomu došlo
skôr než prijal to pozvanie do toho baru a všetko tým pokazil… A potom ten
nevydarený rozhovor s Alanom. To skrátka nebolo možné, aby sa správal tak…
Čo mu to vôbec hovoril? Bol neistý, všetko to so seba len tak súkal bez
rozmyslu, takmer nič mu nevedel potvrdiť. Keď si ten rozhovor spätne prebehol,
nemal zo seba veľká radosť a nečudoval sa, že Alan ho žiadal o to, aby od neho
udržiaval odstup.
„Žijem, len som sa udrel do tých
vecí, ale bude to dobré…“ odsekol nahnevane.
Nič nebolo dobré a už vôbec nič
nebolo v poriadku, počas tých posledných troch dní, bol absolútne mimo
seba, robil jednu chybu za druhou, nebola s ním žiadna reč a teraz urobil
aj takúto hlúpu chybu počas natáčania.
Nič mu nevychádzalo, mal všetkého
dosť, všetkého a všetkých. Práve teraz při sebe nechcel nikoho mať, okrem…
„Kámo, keby niečo tak…“ pokračoval
Rupert.
Dan opatrne pokrútil hlavou.
„Nepotrebujem lekára, nie je to nič
vážne…“ odsekol Dan a držal smartfón z dosahu svojich priateľov, aby
nemohli vidieť čo si práve pozeral. Alan mu predsa zakázal… vzal svoje slová
späť a on im to nemohol povedať bez jeho súhlasu…
„Možno by si to mal nechať tak,
teraz keď ta bolí hlava… mal by si teraz
mobil nechať napokoji…“ poradil mu Rupert.
„Nič ma nebolí, a to či s tým prestanem alebo nie je len moja vec…“ tvrdohlavo trval na svojom Dan.
„To je pochopiteľné, ešte stále si
v šo… ale neskôr možno…“ opatrne poznamenala Emma.
„Nechajte ma obaja napokoji, dobre…
som v poriadku jasné…“ snažil sa im to povedať jemnejšie, no oni tomu
očividne odmietali porozumieť. Nezáležalo na jeho hlave, nebolo to až také zlé,
takmer nič necítil.
Emma pomaly vstala a pozrela na Ruperta.
„Možno by sme ho mali nechať chvíľu
osamote…“
„Ja neviem, neodpadne nám tu, alebo…“
„Nie, to sa nestane…“ takmer už na
nich kričal Dan.
Vskutku nemal v úmysle robiť
scény podobného druhu, nerozbil si predsa hlavu úplne, len to ním dosť
otriaslo, ale nič viac.
Rupert zdvihol ruky v obrannom
geste.
„Okej, okej, chvíľku ťa necháme
tak, aby si sa upokojil, ale o pár minút ťa prídeme opäť skontrolovať, dobre… a
keby niečo tak… sme tu na blízku, jasné…“
„Jasné…“ vyhlásil stále ešte dosť
mrzutým tónom Dan. No potom mu niečo napadlo, možno by Alan zrušil to svoje
ultimátum, keby…
Pohladil prstom Alanovu fotku,
objavilo sa okno na písanie správ a naťukal tam…
Al, dnes som sa na nakrúcaní trochu
udrel do hlavy, nie je to nič vážne, len som chcel… No vzápätí to opäť vymazal.
Nechcel ho zbytočne vyplašiť. Obával
sa toho, že by si o ňom mohol myslieť, že sa ho len snaží zavádzať.
Nechcel opäť všetko pokaziť.
Tak to všetko opäť vymazal a aby
nebol v pokušení, prihlásil sa na účet Real Harry.
Okamžite vyskočilo toľko správ, že
bol nimi doslova zavalený, no medzi nimi zazrel jednu, ktorá ho obzvlášť
upútala.
Pri okrúhlej podobizni Severusa
Snapa sa objavila modrá bublinka s textom: Naliehavo prosím, drahého pána Harryho Pottera o pokračovanie.
Opäť sa mu ozval Princ dvojí krve.
Tvárou mu prebehol neistý úsmev,
spojený s hrejivým pocitom blízko srdca, ktorý pocítil vždy, keď si
prečítal komentár či pripomienku od neho, občas mal pocit, že hovorí so
Severusom samotným, s osobou, ktorú po Alanovi považoval za spriaznenú.
Pán
profesor, obávam sa, že si ešte istý čas počkáte na pokračovanie, momentálne
nie som v stave, čokoľvek napísať, ale buďte si istý, že to čakanie bude
stáť za to. Hlavne mi ostaňte verný a neoľutujete.
Odoslal tú správu, posunul si
obklad na hlave a istý čas tam len ležal, vzdialený od všetkého a od všetkých.
Snažil sa priveľmi nepremýšľať o
tom všetkom, pretože vedel, že premýšľanie by mohlo bolieť.
Alan sa vráti, bude opäť s ním,
dokáže mu, že za to stojí, že táto malá nepríjemnosť ich nemôže poraziť.
Miluje ho a nechce ho stratiť,
urobí všetko preto, aby mu opäť začal dôverovať.
A potom mu opäť mu udelí svoj
súhlas, aby mohol o nich verejne hovoriť. Upokojoval sa myšlienkami na tieto
pomerne príjemné veci, až kým nezačul to povestné cinknutie.
Opatrne nazrel na displej.
Toho
sa neobávajte, počkám, tak dlho ako to bude nevyhnutné.
Prišla mu napokon aj odpoveď, na
ktorú čakal, aspoň od jeho obľúbeného čitateľa.
Rýchlo napísal aj na blog, krátku
správu, že sa necíti dobre a preto bude na správy a pripomienky odpisovať
neskôr a aj to, že kapitoly budú meškať. Nemal v úmysle zanedbávať ani
svoje verné čitateľky.
***
Na druhý deň sa už na svoj smartfón
ani len nemohol pozrieť, hlavu mal dosť ťažkú, cítil sa zvláštne, akoby bol
chorý a čiastočne aj omámený, občas ho z nudy vytrhlo slabšie pichnutie,
ktoré mu pripomenulo, že v budúcnosti by si mal dávať lepší pozor. A
čítanie bolo takisto dosť nepríjemnou činnosťou, po ktorej mal pocit, akoby sa
mu niekto snažil niečo natlačiť do mozgu späť.
No inak sa nič nedialo, nakrúcanie
jeho scén bolo odložené kvôli jeho momentálnej indispozícii prebiehali ďalšie
podľa rozvrhu a on sa celý čas len tak motal, občas si nevedel spomenúť, kam
uložil isté veci, ktoré predtým držal v rukách, no zatiaľ si kvôli tomu
nerobil starosti, snažil sa oddychovať, čo ho však ešte viac znervózňovalo,
preto radšej pomaly začal uvažovať o pokračovaní svojich poviedok, čo ho
napokon upokojilo natoľko, že sa s ním opäť dalo hovoriť.
Rupert a Emma boli s ním každú
chvíľu, prišiel za ním aj režisér a on sa snažil správať rozumne, aby vskutku
zbytočne nikoho nevystrašil viac, než by to mohlo byť nutné.
pokračovanie nabudúce
