13. 11. 2015

Virtuální realita 13 časť druhá



Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…

poznámka: korektúra len zbežná, šetrím si ešte hlavu...  
Nuž zdá sa, že som sa už čiastočne spamätala ale ešte to beriem tak zľahka... 
 Pre Abequa, Henry.Wilde, Vai.

Bol v úplnom poriadku.
Aspoň to vyplývalo z röntgenového snímku, ktorý si napokon kvôli neustálemu naliehaniu svojich priateľov nechal urobiť.
Doktor sa síce čudoval, prečo prišiel tak neskoro, a on mu to radšej ani poriadne nevysvetľoval, akosi na to vôbec nemal náladu. A takmer aj oľutoval, že tam vôbec šiel, nemal z toho skrátka dobrý pocit, akoby snáď niekoho zbytočne otravoval… aspoň jemu samému to tak pripadalo.
A stále sa cítil akosi zvláštne, akoby bol jeho pohľad na svet trochu odlišný, bol to skrátka len taký pocit, ktorý nedokázal nikomu presne popísať a dúfal, že sa tej zvláštnej otupenosti čoskoro zbaví, keďže nič nenasvedčovalo tomu, že by mal ďalšie problémy, aspoň čo sa týkalo tej jeho nedávnej nehody.  Okrem občasnej bolesti hlavy, ktorá ešte tak celkom neodznela, no údajne ani to nebol problém, ktorým by sa mal znepokojovať, keďže nebol objavený žiadny závažný problém.
Potešilo ho to, aspoň z istého hľadiska  to bola preňho dobrá správa. A takisto sa mu páčilo aj to, že celú tú záležitosť nikto priveľmi nerozmazával a zatiaľ sa to ešte nerozoberalo až do takej miery, aby to mohlo niekoho výrazne znepokojiť.
Pomaly sa opäť pripravoval na natáčanie a stres spojený s nakrúcaním, ktoré bude zrejme opäť čoskoro prebiehať podľa bežného rozvrhu. Aspoň on si to tak prial, inak by sa asi zbláznil. Nedokázal len tak nečinne sedieť. Bolo to peklo. Doslova. Ani on sám si nevedel predstaviť lepší trest.
Prial si byť opäť v centre toho diania, aby nemusel myslieť na dôsledky jeho zlyhania, ktoré ešte stále pociťoval.
Alan sa mu dosiaľ ešte neozval. Nevedel o ňom nič nové, aspoň nič čo by sa týkalo jeho momentálnych aktivít.
A on sa mu dosiaľ neodvážil napísať vždy začal, no neodoslal to, mal takých správ dosť veľa a už takmer nevedel čo s nimi, lebo sa stále veľmi bál.
Každým dňom viac a viac.
Toho mlčania, ktoré bolo preňho horšie než priamy útok.
Tých dní bez akýchkoľvek správ a bez toho, aby mu Alan čo i len poprial krásny deň, bez toho, aby sa mohli spolu pozhovárať, chýbal mu, každým dňom stále viac a viac a nechcel ani len pomyslieť na tú možnosť, že by sa medzi nimi mohlo všetko skončiť.
Bez jeho lásky, bez bozkov, objatí, bez toho, keď cítil aké je to byť ním milovaný, bez tých okamihov, keď spolu len tak sedeli, pili čaj, zhovárali sa, relaxovali, keď prebiehala medzi nimi tá hra pohľadov, tá hra do ktorej sa zapájali aj postavy žijúce v nich, takmer akoby vlastním životom … S nikým sa ešte necítil tak ako s ním.
Čo ak bude to mlčanie pokračovať? Čo ak si k sebe už nikdy viac nenájdu cestu? Bolelo to, pomyslenie na to bolelo viac než čokoľvek iné v jeho doterajšom živote, mal pocit, akoby strácal časť samého seba, akoby už nič viac nedávalo zmysel.
Bol kvôli tomu veľmi smutný, no už prekonal tú fázu detinského hnevu, ktorej sa nedokázal ubrániť, napriek tomu, že si myslel, že už má takéto stavy úspešne za sebou, stále ho dokázalo prekvapiť s akou ľahkosťou sa im opäť odovzdal.
Prial si, aby sa Alan vrátil, no zároveň sa toho obával, pretože ten najbližší rozhovor medzi nimi mohol rozhodnúť o všetkom.
A definitívnosť toho rozhodnutia naňho kruto doliehala práve v týchto nekonečne sa vlečúcich okamihoch, kedy v podstate nerobil nič iné len sa snažil prežiť. V čom mu práve teraz úspešne pomáhalo to, že sa nachádzal v miernej fáze opilosti. Pomerne príjemnej, aj keď dosť rizikovej.
A  popritom si písal so svojimi čitateľkami. Pomohlo mu to aspoň čiastočne sa odpútať od toho všetkého, čo ho ťažilo. Odpovedal na ich komentáre a otázky, písal im o tom, že sa už má lepšie a že čoskoro bude opäť tvoriť. Aj keď na jeho blogu ešte viselo oznámenie o pauze, pretože vskutku nebol schopný napísať nič, keďže nechcel trestať Severusa a Harryho, ani jeden z nich nemohol za jeho problémy a vedel, čo by nastalo, keby sa práve teraz rozhodol zasiahnuť do ich osudu. Rozhovory s čitateľkami boli vskutku preňho momentálne spôsobom, ako zabrániť desivému koncu, ktorý si ani on sám neprial.

Čakal aj na Princa dvojí krve.
Vlastne dúfal, že mu opäť odpíše, že sa objaví… alebo skrátka len dá o sebe vedieť.
Bol s ním odkedy sa to stalo, aspoň cez komentáre no aj tak aj on naňho naliehal, aby sa pre istotu nechal vyšetriť.
Od iných ľudí to prijímal veľmi ťažko, no on ho k tomu presviedčal takým tým snapovským spôsobom, takmer akoby sám profesor trval na tom, aby viac dbal o seba a nepodceňoval situáciu. A hovorili spolu aj o iných veciach, Dan mu nepovedal všetko, ale aspoň naznačil isté veci, kvôli ktorým bol teraz trochu neistý vo vzťahu k nemu.
Prezradil toho až príliš veľa a princ mu zrazu prestal písať, zrazu sa odmlčal a on sa bál, že možno napísal niečo nevhodné, že opäť pokazil veľmi pekné priateľstvo, po ktorom nepochybne túžil.
Preto hľadal v tej ich poslednej konverzácii tú chybu, kvôli ktorej mu Princ prestal odpisovať.
A jedna tu vskutku bola, napísal mu svoje meno, teda Dan, nič iné len Dan, samozrejme. A potom to začalo, ten útlm, či ako by to mal nazvať…
Pretože počas tej poslednej bol tiež trochu mimo seba, musel priznať, že aspoň v istej oblasti sa zjavne vôbec nepoučil.
Bol dosť sentimentálny a napísal toho o svojich pocitoch viac než by bolo vhodné, istý čas bol takmer presvedčený o tom, že hovorí s Alanom, akoby sa mu to v hlave úplne pomiešalo a tí dvaja sa mu zliali dokopy… nerozumel tomu prečo to tak bolo, no vtedy to tak cítil a akosi sa z toho nedokázal tak úplne vymaniť.
No nenašiel nič, čo by mohlo spôsobiť nepríjemnosti podobného druhu. Neprezradil mu predsa svoje pravé meno, len isté veci naznačil, no z jeho pohľadu to bolo celkom neškodné, ale Princ sa kvôli tomu nahneval a jeho to dosť zasiahlo, pretože cítil, isté spojenie medzi nimi, intuitívne to tak vnímal.
Preto mu srdce takmer poskočilo, keď si všimol, že je opäť dostupný a videl, že si prečítal jeho posledné správy, no neodpísal.
Dan sa tým však nemohol nechať odradiť, nie teraz, keď sa obával, že sa mu zrazu všetko rúca, že vskutku nevie, čo by mal urobiť, aby od seba všetkých neodohnal, lebo musel uznať, že v poslednej dobe to s ním bolo veľmi ťažké a aj on ledva dokázal vydržať sám so sebou.

Real Harry
Ak som ťa niečím urazil, tak ma to veľmi mrzí… Nemal som to v úmysle, však sa na mňa nehneváte, pane?

Srdce mu prudko tĺklo, keď priam hypnotizoval displej svojho smartfónu a keď uvidel ako sa v tej bublinke objavil text, cítil ako mu srdce naplnila aspoň čiastočná úľava.

Princ dvojí krve
Nemusíš sa mi ospravedlňovať, všetko je v poriadku Danny, prepáč, že som ti neodpisoval, no potom našom včerajšom rozhovore som si pár vecí uvedomil… Teraz už chápem tú tvoju neobyčajnú znalost charakteru Harryho Pottera… si to skrátka ty… a možno len možno, by som mohol pripustiť tú možnosť, že ja profesora Snapa tak dôkladne poznám, podobne ako ty lebo som…
Nedokončil to a Dan mu jednoducho musel napísať, lebo cítil, že to napätie už takmer nedokáže zvládnuť, nie v stave v akom sa nachádzal.

Real Harry
Al? Si to ty? Povedz, že si to skutočne ty?

nabudúce sa ešte vrátime k Alanovi a prežijeme to obdobie spolu s ním...
Pokračovanie nabudúce…