Vtedy som verila 7. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

Bol príjemný slnečný deň.

Myrtla sedela na lavičke na vstupnom nádvorí, jedla makové pečivo a prezerala si hlavolam, ktorý jej poslal profesor Slughorn, niečo také ešte vskutku nevidela a bolo veľmi príjemné sa tým zaoberať. To nové kúzlo k nemu pripojené mohlo slúžiť aj v súťaži hlavolamov, v ktorej stále úspešne nasťažovala pasce, ten posledný bol doriešený a niekto znovu získal odmenu.  Robilo jej radosť s niekým takto súperiť. Slughornov list bol re ňu zdrojom priam neutíchajúcej inšpirácie zlepšilo jej náladu to, že na ňu ešte stále nezabudol, dokonca sa čiastočne zaujímal aj o profesora Riddla, no robil to veľmi opatrne a možno až priveľmi obozretne na to, aby sa z toho mohla stať ich obľúbená téma.

Rodičia jej poslali akýsi prsteň, údajne sa im podarilo nájsť ho medzi staršími vecami, jej samej sa veľmi páčil a napriek tomu, že v sebe neskrýval nič magické, vskutku to bol veľmi pekný šperk, na ktorý si dávala veľký pozor.

Víkend bol prevažne pokojný, možno až príliš vzhľadom na tie predchádzajúce udalosti, no Myrtla si vskutku  užívala ten pokoj a ticho a vyhýbala sa čomukoľvek, čo by v nej mohlo vyvolať tie nepríjemné pocity stiesnenosti.

Naštudovala si aj to, čo im profesor Riddle kázal preopakovať na nasledujúcu hodinu, rozhodne veľmi pozorne a vskutku omnoho dôslednejšia než to robila na hodiny jeho predchodcu, uvedomovala si, že na tom predmete to nebude mať ľahké a na tú arénu, do ktorej bude musieť neskôr opäť vojsť radšej ani nemyslela, podľa plánu by mali byť prvé hodiny skôr teoretické, skôr na upevnenie poznatkov, čo považovala za dostatočne bezpečné na to, aby sa jednoducho stratila medzi ostatnými a nemusela nič riešiť.

Zatiaľ ani nevedela, čo urobí s tou pozvánkou a ako bude pristupovať k tým stretnutiam, ktoré by teraz mal viesť Tom... vlastne profesor Riddle. Nechcela ho opäť tak nazývať, no v jej myšlienkach sa to jednoducho tak stalo, zrejme pod vplyvom toho, že sa medzi nimi odohrali isté veci, ktoré si však vôbec nepriala komentovať ani im pripisovať hlbší význam, úplne jej stačilo to, že bude mať tú možnosť sa presvedčiť o tom, čo tým profesor sleduje už čoskoro, keďže prvé stretnutie bolo naplánované už koncom budúceho týždňa.  Našťastie už pominul ten prvotný rozruch a opäť bola súčasťou toho sivého priemeru, v ktorom sa tak úspešne ukrývala počas tých posledných rokov.

Dojedla, odložila hlavolam a pomaly šla ďalej svojou cestou, nikým nerušená a absolútne sústredná na všetko, čo bolo okolo nej sa pomaly prechádzala po svojej zvyčajnej trase, ktorá by ju za iných okolností opäť priviedla k hájnikovej chalupe, no zarazila sa uprostred cesty, keď si uvedomila, kto jej kráča oproti.

Profesor Riddle sa práve teraz zrejme vrátil so Zakázaného lesa a každú chvíľu by sa mali na tejto ceste aj stretnúť, nebolo už možné sa tomu vyhnúť bez toho, aby nepostrehol, že by najradšej pred ním ušla.

„Dobré ráno, pán profesor...“ hlesla napokon, vedomá si toho, že nie je možné sa vyhnúť tomu jeho pohľadu, ktorý v nej dokázal zlomiť akékoľvek presvedčenie o sebe samej.

„Dobré ráno, slečna Warrenová...“ odpovedal jej a chystal sa prejsť okolo, no niečo ju zastavilo, mágia, ktorú v sebe cítila, akoby nad ňou zrazu prevzala vládu.

„Profesor Slughorn mi napísal, odovzdala som mu vaše pozdravy, aj on vás pozdravuje a želá vám veľa šťastia... Mám vám odkázať, aby ste sa nebáli hľadať svetlo v temnote a viac rozmýšľali o jeho využití než o tom druhom... neviem, čo to znamená, ale presne tak mi to napísal...“  vskutku mala pocit, akoby nekonala z vlastnej vôle, ale akoby ju to niekto donútil povedať presne takto, inak si nevedela vysvetliť to, že sa niečo také odvážila urobiť. Nespomínala si ani na to, že by niečo podobné bolo vskutku v tom liste napísané, ale teraz si bola istá, že tie slová, že to bol skutočný zašifrovaný odkaz, ktorý sa dostal do jej mysle bez toho, aby si to vôbec uvedomila.

„Áno, iste to sa dalo čakať, že mi práve on odkáže niečo také... Svetlo isteže, áno... ďakujem, slečna Warrenová, v najbližšej dobe sa mu ozvem a nepochybne si toho ešte veľa povieme o svetle aj o temnote...  Tak zatiaľ, slečna Warrenová, prajem vám príjemný deň...“  a potom už skutočne šiel svojou cestou.

Myrtla sa za ním ani neobzrela, cítila ako z nej vyprchala tá mágia, ktorá zrejme bola súčasťou listu, ktorý dostala. A hnevala sa sama na seba, že si ho neprehliadla lepšie, mala to vo zvyku, kvôli tým žartom, ktoré jej isté osoby svojho času rady spôsobovali, no Slughornov list nepreverovala, čo ju práve teraz veľmi mrzelo, akoby tým činom zradil všetku dôveru, ktorú do neho vkladala.

Slughorn ju použil na to, aby Tomovi... vlastne profesorovi Riddlovi niečo odkázala, nepochybne ju k tomu prinútil a to sa jej vôbec nepáčilo, zanechalo to v nej nebezpečný pocit, ktorý spôsobil, že to pečivo, ktoré zjedla, bolo zrazu až príliš ťažké.

Odhodila ten hlavolam, ktorý ešte pred istým časom tak nadšene študovala, už ho viac nechcela.  

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť