fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Dostala
svoju obľúbenú čokoládu.
Spolu
s odkazom, ktorý ju potešil a aspoň trochu jej zdvihol náladu, to
bolo príčinou toho, prečo sa pri večeri usmievala a nemohla prestať čítať
ten vcelku jednoduchý odkaz.
Dojdi
pokojne aj nabudúce, mňa mrzí, že som sa ti nevenoval riadne, keď si ma
naposledy navštívila, ešte raz prepáč... Príď kedykoľvek.
Hagrid.
To
bol darček, ktorý ju skutočne veľmi potešil, natoľko že si ho bez obáv
prezerala pri hlavnom stole a nevšímala si nikoho a nič. Nevadilo
jej, že Myrtla a Hagrid, správa o ich kamarátstve hneď obletela
všetky stoly, to vôbec nebolo podstatné, aj keď tento druh pozornosti
neznášala, práve teraz to považovala za cenu, ktorú bola ochotná zaplatiť.
Bolo
dôležité len to, že si na ňu spomenul, práve teraz, keď sa nachádzala v takom
takmer až citlivom období.
Nepočúvala
ani ďalšie dohady týkajúce sa tých slávnych pozvánok, pretože podobne ako
všetci ostatní, ktorí ich dostali si aj ona všimla, že na nich nie je niečo
v poriadku.
Chýbalo
miesto stretnutia, čo niektorí z nich zjavne považovali za chybu, no ona
tušila, že to bude omnoho zložitejšie, lebo to vskutku nevyzeralo tak, akoby to
niekto len náhodne vynechal, mala z toho taký ten pocit, ako keď sa jej
dostal do rúk nejaký hlavolam s chýbajúcou indíciou. No nikto im to zatiaľ nevysvetlil a ona
potom ani nepátrala, ďalej pokračovala vo svojich vlastných hlavolamoch
a pozvánku od profesora Riddla nateraz vôbec nepovažovala za takú dôležitú
ako jej spolužiaci, ktorí okolo toho narobili nesmierne veľa rečí, nepočúvala
ich, chodila okolo nich akoby snáď ani len neexistovali, za čo si občas
vyslúžila pár nepríjemných poznámok, no nič z toho ju nebolelo ani
netrápilo, zatlačila to kamsi dozadu do siene nedôležitých a potlačených
vecí.
Všetky
tie záležitosti boli práve teraz nahradené úprimnou radosťou a skutočným
úsmevom, ktorý spôsobil, že svet bol omnoho krajší a všetko bolo
príjemnejšie.
Mala
kamaráta, ktorý na ňu myslel, takmer zabúdala aj na to, že čoskoro príde ďalší
týždeň a už sa budú normálne učiť. Už to nebude len také chodenie na
úvodné hodiny ako počas toho prvého. Dni sa budú míňať a čoskoro toho bude
skutočne viac než dosť. Poznala ten dobre známy tlak, no tento rok pribudla aj
tá zdrvujúca istota, že Rokfort bude musieť opustiť, že jej to jej posledný rok
na škole, ktorú mala rada aj napriek tomu, že nezapadla medzi študentov,
vedela, že jej budú chýbať isté veci, ktoré prežila len tu a mali pre ňu
nepochybne veľmi veľký význam.
Práve
teraz však bolo predčasné na to myslieť, ešte len začínali, ešte v podstate
nebolo nič ukončené, práve naopak, tušila, že toho ešte zažije viac než dosť,
kým sa za ňou tie dvere napokon zatvoria s celou tou definitívnosťou.
„Myrtla...“
náhle niekto vyslovil jej meno, čo ju vytrhlo z jej myšlienok a úvah,
takmer akoby niekto prerušil tú drobnú niť všetkého ostatného, čo jej práve
teraz prebiehalo v hlave.
„Áno...“
hlesla prekvapene.
Bola
to Meredith, jedna z jej spolužiačok, ktorá práve teraz sedela najbližšie
pri nej. Nikdy s ňou nemala žiadne problémy ani sa spolu poriadne
nezhovárali, nepatrila síce do starej Oliviinej partie, bola vcelku slušná, no
aj ona sa zväčša zdržiavala bližšieho kontaktu s ňou. Podvedome však
očakávala útok, pocítila to nepríjemné napätie, ktoré akoby oslabilo tú
nezadržateľnú vlnu radosti.
„Potrebuješ
niečo...“
Ticho.
„Nič
ja len, chcela by som vedieť, aké to bolo... mať trest s profesorom Riddlom...“
naklonila sa k nej takmer až dôverne. Chodila na Obranu, možno toho chcela hneď
zistiť čo najviac lebo si myslela, že práve ona by o tom mohla niečo
vedieť.
Nechci to vedieť.
Pomyslela
si takmer útočné. A mysľou jej preblesklo to, ako mu sedela na kolenách,
to ako bojovala sama so sebou.
Nechcela
na to myslieť. Potrebovala si to vyhodiť z hlavy. No všimla si aj niečo
iné, niečo čo by zrejme prehliadla, keby sa nedržala svojej rokmi overenej
podozrievavosti voči nim.
Po
jej otázke podozrivo stíchol celý stôl a ona z ich pohľadov
pochopila, dohodli sa a požiadali neškodnú Meredith, aby sa jej na to
opýtala.
Zamračila.
„Také
isté ako s inými profesormi. Nešlo o nič mimoriadne, ale možno predsa
je tu jedna vec, ktorá by ťa mohla zaujímať... pripravil si pre nás niečo ako
arénu utvorenú z hlavolamov na praktické hodiny, myslím, že to bude dosť
brutálne... tým prejsť a tak... len som tam vošla a už ma niečo
pohrýzlo... ale o tom sa vám na tej prvej hodine zmienil alebo nie...“
„Ani
nie, povedal len, že praktické hodiny budú iné než sme na ne boli zvyknutý z posledných
rokov...“ povedala Meredith.
„A
vlastne áno, videla som, že si bola zranená a tak, ale nevedela som, že sa
to stalo v tej aréne, ...“
„Stalo
sa to tam, keď zhasli svetlá...“
Meredith
zbledla.
***
Bolo
to zábavné ich trochu postrašiť, viacerí sa zdvihli zo stola omnoho skôr než
zvyčajne a zrejme sa ešte šli učiť, aj napriek tomu, že vskutku na prvej
hodine mali skôr ešte len prebrať teóriu aspoň podľa ich poznámok, no jej
rozprávanie na nich očividne urobilo pomerne silný dojem.
Páčilo
sa jej to. Ten pocit moci, akoby na chvíľu odviedol pozornosť od všetkého ostatného,
aspoň raz využila to, že z nej chceli niečo vytiahnuť a dozvedeli sa
toho zrejme viac než by bolo nutné.
Čo
sa týkalo jej, ešte sa nikam neponáhľala, mala dosť času sa pred večierkou
trochu prejsť, nebola unavená, len tak prechádzala tými dobre známymi chodbami,
s tou chutnou čokoládou v ruke a o nič viac sa nestarala.
Aspoň
do chvíle, keď opäť začula kroky a potom jeho hlas, ktorý jej zaznel za
chrbtom.
„Slečna
Warrenová...“
Pomaly
zastala.
„Poďte
sem...“ prikázal jej takmer panovačne.
„Pán
profesor, potrebujete niečo...“ pozrela sa naňho, takmer ako na každého iného
učiteľa, ktorý by ju mohol na týchto chodbách zastaviť.
„Možno
by nezaškodilo, keby som vám pripomenul, že priateľstvá s istými osobami...
ak sa to tak dá nazvať... nie sú práve najvhodnejšie... Ak viete čo je pre vás
dobré, vyhnete sa miestam, na ktorých nemáte čo robiť...“