Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor
nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie,
majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text
v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie,
pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
poznámka: je kratšia lebo už nemám nič napísané dopredu, takže opäť delím na dve časti...
Pre Henry.Wilde, Abequa, Ada Cordella.
Stál tam.
Na verande, na tom dobre známom
mieste, ktoré sa v jeho povedomí spájalo s pohodlím a pokojom.
A on sa cítil dobre, už len preto,
že bol pozvaný sem do Alanovho osobného útočiska, na miesto, kde nebolo nutné
starať sa o vonkajší svet, ale len pomaly prežívať, všetko to krásne, čo bolo
súčasťou ich priateľstva a neskôr aj ich vzťahu.
Miestom ich zblíženia a zloženia
všetkých zbraní, zbavenia sa tvrdohlavosti a zároveň bolo aj prísľubom novej
nádeje.
Cítil, že by o niečo navždy
prišiel, keby sa toto miesto v neho srdci malo spájať s niečím iným.
To, že Alan naňho čakal v ňom vyvolalo
prudkú vlnu radosti.
Princ dvojí krve, ktorý čakal na
svojho Harryho. A Harry sa už nemohol dočkať toho, keď sa za nimi uzavrie
všetko zlé a keď budú môcť byť opäť spolu, cítil to, nemohol sa tomu ubrániť. A
vskutku si neprial nič iné len to, aby sa mu to podarilo, aby presvedčil svojho
priateľa, že stojí za to za nich
Bol oblečený v jednoduchej
sivej mikine a domácich nohaviciach, ktoré si so sebou zvyčajne brával na
chatu. Na prvý pohľad by možno práve teraz v iných ľuďoch nevyvolával ten
pocit výnimočnosti, no Dan z neho skrátka nedokázal spustiť zrak. A
vskutku bol rád, že ho tam čakal, že to všetko sa napokon podarilo a on ho
mohol opäť vidieť.
„Ahoj, Daniel…“
Jeho hlas. Ten jeho hlas ho opäť
celého rozochvel. Nedokázal myslieť, mohol len cítiť a úplne sa podvoliť tomu
vzrušeniu, ktoré prežíval odkedy ako sa priblížil k chatke.
„Ahoj, Al…“ vykročil k nemu,
snažil sa vystrieť, pôsobiť opäť aspoň trochu sebavedome a nie tak zúfalo ako
naposledy, chcel byť len Danielom, tým chlapcom, ktorého si obľúbil, nebáť sa,
len si užívať ten okamih, keď môže byť s ním, ten moment, keď jeden
druhému hľadia do očí a všetko môže byť opäť v poriadku.
A keď stál pred ním, tak už
nepochyboval o tom, čo chce a čo potrebuje.
„Tvoja cesta bola úspešná?“ zaujímal
sa.
„Čiastočne, bude to chcieť ešte čas, ale verím tomu, že to
pôjde…“ vskutku sa mu podarilo urobiť určitý pokrok, no bolo to preňho dosť
ťažké, pripadal si takmer akoby čiastočne niečím zviazaný, akoby tam nemohol
celkom voľne dýchať a kvôli tomu napätiu ani veľmi nespal, tá cesta, akoby aj
preňho bola skúškou jeho vlastnej vôle, vytrval no za cenu nesmiernej únavy a
pomerne silnej závislosti od kávy.
„Áno, iste, aj ja by som bol rád,
keby sa ti to podarilo…“ povedal mu to, lebo ešte stále len naťahoval čas,
stále len čakal na to, kedy príde ten okamih, keď … Teraz to bolo ešte trochu
zvláštne, ešte akoby čiastočne bojoval s nastupujúcou nervozitou, ktorú
pôvodne plánoval postrčiť čo najhlbšie k tomu Danielovi, ktorý naposledy
neurobil veľmi dobrý dojem. A stále veril, že…
Keď sa pohnú ďalej, urobia ten krok
smerom k šťastiu, ten krok, za ktorý plánoval bojovať so všetkých síl.
Teraz sa to stane. Už prišiel ten
čas.
„Al, ľúbim ťa, som nesmierne rád,
že si ma sem pozval, že ty si princ a to všetko…“ chcel mu toho toľko povedať,
skutočne tak jako naposledy, no opäť akoby ho niečo zradilo, akoby nedokázal
nájsť to, čo si tak starostlivo pripravil.
„Al, ja… skrátka… neviem, nedarí sa
mi rozprávať, keď som s tebou takto, akosi mi to nejde, a to ma mrzí, lebo
som chcel… mal som v pláne… skrátka…“
„Áno, Danny, úplne to chápem a
budeme mať dosť času na to, aby si sa opäť rozhovoril, tomu môžeš veriť…“
„Al, ja…“ chcel sa o to pokúsiť
znovu, tak to mal v pláne, no nič ho nemohlo pripraviť na to, keď ho Alan
pevne objal, keď cítil jeho blízkosť. Nemohol hovoriť, jednoducho to akosi
nešlo, všetko to napätie akoby práve teraz kamsi niekam unikalo, príliš prudko
a on sa z toho nedokázal tak rýchlo spamätať.
Mužove ruky na jeho chrbte, tlkot
jeho srdca, blízkosť jeho tela, ktoré mu pripomínalo toľko bláznivo zúfalých
okamihov, spomínal na všetky tie okamihy, keď tu Alan preňho jednoducho bol,
keď spolu prežívali to všetko, keď boli súčasťou toho magického sveta, ktorý
akoby v nich samotných zanechal
nezmazateľnú stopu.
A jeho bozky. Sníval a o jeho
bozkoch. No nebolo to všetko, čo si prial zažívať spolu s ním.
Nielen o tom takmer elektrizujúcom
pocite, nielen o potešení, ale aj o jeho láske o tej láske, o tom prepojení
medzi nimi dvomi, takmer až nevyhnutnom a vo svojej podstate preňho jedinečnom.
Odohrávalo sa toho v ňom toľko,
keď sa bozkávali, keď cítil to teplo, tú energiu, ktorá bola preňho zdrojom
tých najpríjemnejších pocitov, no niekedy aj najvyššieho možného zúfalstva a
práve teraz tieto dve možnosti boli takmer totožné a neoddeliteľné.
A hlboko v ňom narastali tie
pocity, bol si istý, presvedčený o tom, že presne toto chce, že nedovolí, aby
ho niekto pripravil o možnosť to prežívať.
Alan ho pomaly prestal bozkávať, no
jeho ruka ostala na jeho ramene.
„Tak poď dovnútra, zdá sa, že sa
čoskoro zmení počasie bude lepšie, ak náš rozhovor dokončíme tam…“
Dan pozrel na oblohu a skutočne,
začínalo sa zaťahovať, cítil na svojej tvári aj drobné kvapky dažďa, no akoby
si to až teraz začal skutočne uvedomovať.
Prikývol.
A nechal sa odviesť dovnútra, nič
nekomplikoval len kráčal, takmer opitý šťastím a jeho vlastné srdce stále tak
neúprosne pulzovalo.
Niečo také ešte nikdy nezažil,
čiastočne sa aj hanbil za to, že nedokáže… že akosi nemôže hovoriť.
No vskutku to bolo lepšie, keď mu
Alan vyzliekol bundu, odložil ju na vešiak, chytil ho za ruku, sadli si spolu
na gauč.
To už do okna začali pomaly vrážať dažďové kvapky.
„Zvláštne, ani som si nevšimol, že
to počasie opäť…“
„Asi si bol zaujatý niečím iným…“
„Áno, skutočne je to tak, ako vravíte,
drahý pane…“ oslovil ho Dan, tak jako to on zvykol robievať jemu počas ich
internetovej konverzácie.
Opieral sa o Alanove kolená, cítil
sa vskutku veľmi dobre a uvoľnene, keď mu došlo, že bol bez výhrad prijatý, že
jeho priateľ, je stále jeho priateľom a nič sa na tom nezmení, vedel to aj bez
toho, že by mu Alan niečo musel dlho vysvetľovať, nachádzal to v jeho pohľade,
v tom s akou láskou ho prijal.
„Nabudúce pôjdem s tebou,
chcel by som vedieť všetko o tvojom novom filme… chcem ťa vidieť na tej
režisérskej stoličke… tá predstava sa mi veľmi páči…“
„A budeš mať tú možnosť, Danny,
dočkáš sa aj toho…“
To mu stačilo, ako potvrdenie
toho, že je všetko v poriadku, ako ubezpečenie, že s ním Alan aj
naďalej počíta.
„Ale skôr než sa k tomu dostaneme,
čaká nás premiéra a ja… rád by som ťa
pozval, aby si mi robil spoločnosť… viem, možno je to priskoro, ale … chcem, aby
sme tam šli spolu… Snape a Harry by sa mali spolu prejsť po červenom koberci a
potešiť fanúšikov, ale pochopím, ak nebudeš mať náladu na…“ vedel, že dosť
riskuje, keď niečo také navrhuje, no vedel,že vhodná príležitosť zrejme
nepríde nikdy a čím dlhšie bude čakať, tým ťažšie to pôjde.
„Áno, iste premiéra, a vskutku,
tiež si prajem potešiť svojich fanúšikov a samozrejme aj svojho obľúbeného
autora a takisto aj istého mladého muža, ktorý je mojím priateľom a nie je
možné ho odmietnuť, aj by som sa o to pokúšal, ale akosi sa to nedá… skutočne
je to pre mňa veľmi ťažké… Rád prijmem tvoje pozvanie, Danny…“ vskutku to
všetko preňho nebolo jednoduché, no vedel, že od istého momentu je nutné
zanechať minulosť a sústrediť sa na prítomnosť, zanechať to utrpenie, odpútať
sa od tej bolesti a pokračovať ďalej, netrápiť ho ďalej tým, č osa relatívne
mohlo stať či nestalo, prijať to riziko
spojené s druhou šancou, lebo by klamal sám seba, keby tvrdil, že po nej
netúži aj napriek tomu, že jeho rozum mu stále radil, aby sa držal pri zemi,
aby sa priveľmi nepripútal k tomu mladému mužovi, no preňho nebol len
jedným z tých mladých mužov z nejakej štatistiky, bol to jeho Daniel
alebo skrátka Danny, nech už by ho nazval akokoľvek, vedel, že nedokáže zradiť
to, čo sa medzi nimi tak prirodzene a spontánne vytvorilo. Možno za to zaplatí,
no nedokáže sa toho vzdať, nemôže pretrhnúť tie spojenia, ktoré si medzi sebou
vytvorili.
Nedokáže to a ani nechce.
Nech za to platí neskôr, nech
neskôr prežije to, čo má prežiť, lebo mu bolo jasné, že by si to vždy vyčítal,
ak by teraz pretrhol tie putá a nemilosrdne všetko odstránil, už nebolo možné
to zastaviť.
***
Privrel oči.
Počúval ten takmer upokojujúci
pomalý zvuk dažďa, podriaďoval sa jeho vplyvu a pomaly ani nevedel kedy presne
upadol do spánku.
Bol v Alanovej posteli,
spokojne uvelebený pri ňom.
Alan ich oboch prikryl dekou a aj
on sa si po dlhom čase oddýchol, lepšie než v posledných dňoch.
pokračovanie nabudúce...
