autori : Sylvík & Adelaide
Žánr: slash (zatím tak 15+)
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: Dvě zvrhlice se spojily a vytvořily veledílo. Nebo máte jiný
názor? Prosíme o Vaše připomínky!
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Pre Henry.Wilde, Abequa, Ada Cordella.
„Máš oči svojej matky...“
Tie slová, v ňom vyvolali spomienky, na to
všetko, čo prežil počas tých dní, keď... Zapôsobilo to naňho, viac než vôbec
očakával.
Toho muža mal pred sebou, s tou jeho
záhadnosťou so všetkou nevyslovenou bolesťou, akoby snáď prežil ten život spolu
s ním, akoby sa lúčil s dobrým priateľom, akoby sa lúčil
s osobou, ktorej by prial lepší osud.
Opäť uznával, že bol dôležitou súčasťou jeho
života, možno až pridlho a čiastočne zrejme vždy bude súčasťou tej lákavej
hry, ktorej sa už nedokáže vzdať. Jedna cesta sa pred ním práve uzatvárala,
a on sa stával súčasťou tej novej, no vedel, že si vždy rád spomenie na
tie okamihy, keď bol ním, myslel na tie Danielove slzy, ako to on vtedy
prežíval, a až teraz si uvedomil, že on... možno už vtedy uvažoval nad
tým, že by mohol... na ten bozk, ktorý jeho samého zmiatol viac, než si dokázal
vôbec pripustiť.
Spolu s tým príbehom prechádzal aj tým svojím
a bol rád, že sú tu spolu, že je pri ňom, že sa môže s ním smiať
a na nič iné nemyslieť, dopriať si to, v čo už ani on sám nedúfal, tú
nádej, ktorej odmietal veriť, no práve teraz bola tým jediným šťastím, ktoré
nemienil zavrhnúť.
Sledoval tú cestu ďalej, tú cestu, ktorá sa pre
jeho postavu uzavrela, až do konca, až kým Harry nestál na stanici so svojou
rodinou, no niečo tam chýbalo, niečo dôležité.
„On by ho
miloval, vieš to, však... miloval by ho...“ pošepol mu Daniel.
„A čo Ginny,
čo by si urobil s ňou...“
„Nie som si
istý, ale skrátka mi k nemu nikdy tak celkom nesedela, vieš, a teraz
už vôbec...“ pošepol mu pomerne dôrazne.
Snarry.
Nepochybne už bol v zajatí toho fenoménu
a Alan takisto.
„Boli by spolu, som o tom presvedčený, že
Harry by Severusa Snapa len tak ľahko nenechal na pokoji...“
Chcel tomu veriť, prial si, aby to bolo tak, aj keď
vedel, prečo bol takýto koniec nevyhnutný.
Takmer nepatrne prikývol, aj keď to jeho priateľ
nemohol vidieť, no aj on si to myslel, nedokázal sa zbaviť toho pocitu, že chýba
ešte jeden dôležitý kúsok.
Ten kúsok, ktorý sa zjavil v jeho predstavách,
nepochybne pod vplyvom istých poviedok. V podobe tmavej postavy
v kapucni, ktorá pomaly opustila stanicu, ktorá bola blízko a predsa
ďaleko. Niekde tam, akoby žila svojím vlastným životom... A niekde tam sa
za ním ponáhľal aj Harry, potom ako svoje deti odprevadil.
„Tak ste
prišli, pán profesor?“
„Nemohol som
si to nechať ujsť, no môžem vás ubezpečiť, Potter, že mi nesmierne vyhovuje to,
že nemusím učiť ďalších Potterov ani im podobné indivíduá... Teraz ak
dovolíte...“
„Áno, iste,
ale ani sa neopýtate...“
„Nie,
Potter...“
„Ale ja vám
to chcem povedať, viete ja a Ginny...“
„Ušetrite ma
podrobností, Potter...“
„Už nie sme
pár, no vychádzame spolu dobre kvôli deťom...“ vyhŕkol takmer až zahabene.
„Čo
nepoviete?“
„Prepáčte,
ja chcel som vám to povedať, ale ja...“
„Radšej nič
nehovorte, Potter, radšej už nič...“
Priam to videl pred sebou, ako mu Harry previnilo
isté veci vysvetľuje, ako žiada
o šancu, ktorú by mal či nemal dostať to, nevedel, lebo bol absolútne
pohltený tou predstavou, skôr než sa
zjavili tie záverečné titulky, skôr než zaznela tá dobre známa hudba.
Malo to všetko istú atmosféru, ktorá vplývala aj
naňho, ktorá ho prinútila na veľa vecí si spomenúť.
„Zdá sa, že to máme za sebou...“
„Zrejme áno, ale časom to asi uvidíme znovu,
ktovie, vieš predsa, že tento svet sa len tak ľahko nevzdá svojho miesta vtom
našom...“
„O tom nepochybujem, Po... teda Daniel...“ opravil
sa rýchlo Alan.
„Stále ma tak môžeš volať, vieš, že ty áno...“
odobril mu to Dan.
***
Veľká záverečná párty, pomerne
hlučná a dosť chaotická, ak by sa to tak dalo nazvať a on s Dannym boli
stále v jednom kole.
Radšej mu ani nespomenul tie
svoje fantázie, aby si nemyslel, že to bol napokon on, kto sa nevie odpútať od
fanfiction.
Vytvorili spolu taký príjemný
kruh, pomerne neškodný oproti tomu smrťožrútskemu, ktorý v jeho predstavách mával omnoho dramatickejšiu funkciu
a smrťožrúti tu aj boli, pobiehali všade naokolo…
Boli predsa súčasťou toho
vonkajšieho programu, tak sa dostali samozrejme aj sem.
Daniel sa pohyboval
v spoločnosti dosť sebaisto, Alan obdivoval tú jeho istotu s akou
hýbal tým kruhom, ako sa mu len zachcelo.
On sa dnes držal trochu
v ústraní, aspoň čo sa týkalo rozhovorov, snažil sa nedávať priveľmi
najavo svoju, nie tak celkom večierkovú náladu.
Bol to však ich posledný spoločný
večer, posledný večer toho týmu, ktorý sa už v takomto zoskupení nikdy
nedá dokopy.
Boli tu všetci, tí, ktorých si
vážil, tí ktorým pomáhal a potom aj oni pomáhali jemu prekonať tú nespokojnosť,
ktorá ho istý čas sprevádzala a tešil sa na nich, na nové projekty, ktoré
s niektorými zažije, v inom zoskupení ale predsa, nič nebolo
stratené, ešte toho mal pred sebou veľa, on aj Daniel.
Nemal v úmysle prepásť tú
príležitosť byť tam s nimi, so svojimi priateľmi, ako ich už mohol
nazývať.
***
Konečne doma. Bol unavený, omnoho
viac než čakal, no zároveň šťastný, že sa vrátili domov spolu.
Alan bol s ním, pekne sa
spolu dopĺňali a z toho večera si odnášal prevažne pozitívne dojmy, aj keď
aj on podliehal tej nevyhnutnosti spojenej s posunutím sa k novým
výzvam, ktoré akoby práve teraz nezodpovedali tak celkom tomu, po čom túžil.
Lúčil sa predsa opäť s dôležitou osobou vo svojom živote, vedel, čo Harry
prežíval, keď zistil pravdu, lebo to prežil spolu s ním, všetko to
zúfalstvo spojené s úžasom, spojené s tou možnosťou, ktorú by on rád
uvítal, keby ju mal a keby mu nebola odopretá.
„Tak to máme za sebou, Al…“ sadol
si na posteľ k svojmu priateľovi.
„Áno, tak sa zdá, že sme to
napokon dokončil…“ povedal Alan čiastočne, akoby takmer až neprítomne.
Počas večierka mal jeden dôležitý
telefonát, po ktorom sa na určitý čas vzdialil a keď sa vrátil bol takmer ako vymenený.
Dan sa ho opýtal či je všetko v pohode
a on mu to pokojne potvrdil, no nemali čas o tom dlhšie hovoriť, od tej chvíle
sa proste bavil, odviazal sa dokonca trošku viac než mal vo zvyku, aj si
zatancovali… samozrejme v kruhu so všetkými, no aj s Danom… čo
vyvolalo medzi jeho priateľmi nadšenie, zrejme nákazlivé na toľko, že Dan
tancoval aj s Raplhom, čo bol skutočne zážitok sledovať tých dvoch, ako to
skúšajú spolu … len chvíľu, lebo vzápätí sa už obaja smiali na celé kolo.
Tancujúci pán zla sa nepochybne
stal vrcholom večera. Niečím, čo sa zapíše do ich sociálnych sietí, zrejme
nadobro. Alan už videl tie fotky pozerali si ich ešte v aute a vskutku
vyrážali dych.
„Vieš, Danny, ja… už viem, kto ma
dostal do tej nepríjemnej situácie…“ pôvodne o tom nechcel hovoriť, no usúdil,
že zrejme prišiel vhodný čas. Nepochybne preto, že už v aute prejavoval
zvedavosť spojenú s tým záhadným telefonátom, po ktorom sa jeho nálada
obrátila o tristošesťdesiat stupňov.
A aj on bol zrazu všade a bolo o
ňom počuť. Nemienil ho dlhšie napínať.
„Simon sa rozhodol mi trochu
znepríjemniť život, využil isté informácie, o ktorých mu dosť neuvážene
povedala Rima… dnes večer sa mi s tým priznala… Pomstil sa jej tak po tej
ich poslednej hádke… A to najlepšie, čo môžem urobiť je, nechať ho v jej rukách,
nech si to s ním vybaví… ako uzná za vhodné…“ pomsta nebola jeho štýl,
vedel, že nenávisť vedie len k ďalším zbytočným komplikáciám a ako poznal
Rimu, bolo mu jasné, že Simon na vlastnej koži spozná jej hnev.
„Tak to mu skutočne vôbec
nezávidím…“ súhlasil s tým aj Dan a dosť sa mu uľavilo, že nešlo o niečo
vážnejšie.
Osobne trochu podozrieval svojho
otca, obával sa, že si niečo domyslel z toho ako často ich vidia spolu na
verejnosti. Bol rád, že jeho podozrenia sa nepotvrdili.
***
„Ten včerajší večer ťa zrejme poriadne inšpiroval…“
povedal mu Alan, keď si prečítal najnovšiu kapitolu, ktorú real Harry dostal do
notebooku takmer na posedenie.
Priniesol mu k tomu čaj a sušienky, ktoré
napokon jedol aj on sám, obaja sa správali takpovediac profesionálne, preto im
neostali žiadne následky týkajúce sa minulej noci.
„Real Harry sa už teší na tvoj komentár, pán
profesor, takže len poriadne veľa píšte, drahý pán profesor…“
Siahol po ďalšiu sušienku a ešte nejaký čas o dušu
četoval, s dievčatami, ktoré ho dnes obliehali viac než kedykoľvek inak.
Po premiére to každý mal chuť poriadne rozobrať, vrátane neho a on svoje čitateľky rád, oboznámil so svojím pohľadom na vec a tvárou
mu pár krát prebehol úsmev, keď komentovali všetko, dokonca aj jeho príchod s Alanom
a viacerí sa vyjadrili o tom, že to bolo skrátka skvelé, že prišli spolu, že im
to tak pristalo, čo on rozhodne dokázal
oceniť.
Pričom mal nohy vyložené na Alanových kolenách, na
svojich notebook a tešil sa z príjemného takpovediac papučového popoludnia.
„Už ho tam máte, drahý pane, a poriadne dlhý…“
informoval ho Alan, a on ochotne klikol na príslušný článok.
Komentár od Princa dvojí krve, to bolo presne to,
čo potreboval na to, aby mohol byť Real Harry šťastný a on mu to rád doprial.
pokračovanie nabudúce...
